Čo keby mi niekto zaviazal oči, vložil moju dlaň do jeho a postavil nás na začiatok prekážkovej dráhy? A ja by som vedela, že ten, kto ma drží za ruku, prešiel tou cestou aspoň stokrát... Čo by sa stalo? Kráčala by som pokojne alebo by som sa snažila "zakukovať", aby som videla pod nohy? Nechala by som sa viesť či by som mala strach? Alebo inak: Aký by som mala dôvod na to, aby som sa snažila pozerať na cestu? Rozumný? Asi žiaden... Dôvera predsa je a má byť rozumná...Kde je chyba? Prečo sa človek tak veľmi bojí úplne dôverovať? Kvôli nazahojeným ranám? Ale takto sa nevyliečia... Nie je tým správnym liekom na zranenú dôveru práve niekto, komu sa dá veriť? A potom... Neverím ľuďom... Neverím ani Bohu... Prečo sa modlím: "...Buď vôľa tvoja...," keď sa bojím toho, že by sa Jeho vôľa naozaj naplnila a stalo by sa niečo, čo nechcem? Prečo mám problém uveriť, že to, čo by sa stalo, by bolo to najlepšie? Odkiaľ sa berie ten strach? Čo v tom ľudskom vnútri tak bolí? Nemôžem sa spoliehať sama na seba... Nechcem sa odsúdiť k samote a stiesnenosti, nechcem si vziať bremeno obáv zo zajtrajška... Skúsim sa prestať báť a vložiť svoju dlaň do tej prebitej klincom. Nechám sa viesť cestou, ktorú nepoznám.
