Čaro všednosti

Krásne sú rána, keď sa zobudím a zistím, že môžem ešte pätnásť minút spať. Krásny je aj pocit studenej vody na tvári, ktorý ma preberá do nového dňa a krásne sú prvé slnečné lúče. Niečo pekné je na našich nekonečných hodinách a príliš krátkych prestávkach, na školskej jedálni a jej svojskej atmosfére. Áno, mám rada moju školu a aj všetky tie roky všedného školského života. Mám rada tie každodenné "obyčajné" chvíle. Chvíle cesty domov a každý kilometer tejto cesty, ktorou som šla asi tisíckrát. Chvíle, keď sa mám učiť, no namiesto toho začíname so sestrou stále nový a nový rozhovor. Chvíle, keď trávim podvečer v kuchyni, na stole sú rozložené noviny a moji rodičia pijú kávu. Vážim si čas, ktorý trávim s ľuďmi, ktorí sú pre mňa dôležití. Letné podvečery s kamarátkou pri rieke plné smiechu. Zimné prechádzky a chvíle, keď slová prehrávajú v nerovnom súboji s pohľadom a sú porazené dotykom dlaní. Vážim si aj chvíle, keď si môžem vyvetrať hlavu. Len tak sa túlať a vnímať svet okolo seba. Vnímať rannú hmlu, modrú oblohu, dážď, hviezdy, . . . Nespočíva krása života práve v týchto chvíľach? A keď poviem, že mám rada vôňu čerstvej júnovej trávy, nehovorím tým, že mám rada život? A môže naozaj žiť ten, kto sa nedokáže tešiť z maličkostí? Veď keď sa človek neraduje z maličkostí, koľko dní jeho života bude šťastných? Budú šťastné len tie, keď sa udeje niečo, čo považujeme za "veľké" ? A čo vlastne považujeme za "veľké" ? Nie sme niekedy priveľmi nároční? Dnes, zajtra a stále chcem skúšať tešiť sa z každého dňa. Skúšať objavovať čaro všednosti. Skúšať nachádzať vo všetkom, čo sa stane, niečo dobré. Niečo, čo je darom od Neho.