Dievčiny a ženy v mojom okolí sú mnohokrát skutočne tvorivé - jedna maľuje či kreslí, druhá batikuje, ďalšia vyrába korálky či náušnice... A jedna z nich vyšíva. Neviem, či ešte stále, ale pri jednej intrákovej návšteve som uzrela obrázok, ktorý ju vtedy zamestnával. Len tak, medzi učením, kvôli zmene činnosti. A odtiaľto prišla inšpirácia... Počas víkendu doma som mamke predstavila môj nový nápad. Ešte v ten deň sme zašli do galantérie, vybrali obrus s predtlačeným vzorom a kúpili k nemu tri klbká nití. Ani neviem, kedy naposledy som vyšívala - niekedy na základnej škole... Mamina mi ukázala pár stehov a nechala ma, aby som sa do svojho veľdiela pustila.Potešilo ma, keď som videla, že mamkinu opatrnosť voči môjmu prvotnému nadšeniu vystriedala spokojnosť či radosť, keď spozorovala, že obrusu (a mne s ním) sa celkom dobre darí. Raz som ho vzala k babke - najprv sa na mňa zadívala a poznamenala, že keď nás chcela ručným prácam učiť ona, nemali sme veľký záujem. Vzápätí však zmizla vo svojej spálni a vrátila sa so svojimi zásobami bavlniek, čipiek, stužiek a vyšívaných port. Nadšenie z nej priam sršalo a ja som si odniesla za tašku materiálu. Teraz je z môjho obrusu vyšitá viac ako polovica. Z času na čas sa niekto začuduje, keď si všimne, čo držím v rukách, inokedy sa ľudia pýtajú, či bude do výbavy... Neviem, ako dlho mi bude trvať dokončiť ho, avšak darované zásoby bavlniek sú záväzkom a trochu sľubom, že vyšívať sa bude ďalej. Ten pocit, že toto - túto peknú vec som vytvorila vlastnými rukami, stojí za to. Ešteže sú okolo mňa ľudia, ktorí mi to svojou tvorivosťou pripomenú...
