"Slečna, môžem vám v Advente urobiť radosť?" opýtala sa ma v jedno skoré pondelkové ráno jedna pani. Pani, ktorá ma pozná iba z videnia. Prečo nie? A dala mi niečo do rúk. Bola to ruža. Urobená zo sušených plátkov jabĺk.
Niesla som ju v ruke a mala som z nej veľkú radosť. Vytvoriť niečo tak jemné, veď to je umenie. A potešiť niekoho len tak, to je snáď ešte väčšie.
A asi o tom to je... Urobiť radosť nečakane, drobnosťou. Niekomu cudziemu. Vladimír Nett raz povedal, že nie veľkými činmi uvádzajúcimi do rozpakov, ale malými prejavmi pozornosti si získavame náklonnosť ľudí. Naozaj, niekedy stačí úsmev, uvoľnenie miesta v autobuse, otvorenie dverí, ... Alebo malá čokoláda či kvet, darovaný iba preto, že ten človek je s nami. Že nám venuje svoju pozornosť a svoj čas, aj keď nemusí.
Tento život je krásny. Pripomenula mi to tá pani v adventné ráno. A keď sa pozriem na tú jemnú ružičku, znovu a znovu mi to pripomína... "Usmej sa, chcem ti urobiť radosť. Poteš aj ty niekoho, ako som ja potešila teba."
A zázraky sa stávajú...
