V tom ráme je roztrhnutý obraz kytice slnečníc. Býval krásny... Teraz je jeho krása zničená. Roztrhaná. Odhodená. Kto to urobil? Oni? Kto "oni" ? Nejaké mýtické postavy? Nie. To ja! Ja, človek 21. storočia... To ja ničím, trhám a zahadzujem krásu. Ja odhadzujem odpadky na ulici, ja šliapem po záhonoch kvetov a trávnikoch, ja píšem hlúpe odkazy sprejmi na steny... A čo je horšie, ničím krásu v iných a vlastne aj v sebe... Kvôli mojím zvláštnym a pomýleným nárokom na krásu končí množstvo ľudí na psychiatrii s diagnostikovanou anorexiou. Preto, že posudzujem podľa výzoru, sa mnohí ľudia obliekajú bez ohľadu na svoje zdravie. Bez ohľadu na svoju individualitu a vlastnú tvár. Som tým, kto potláča to dobré v iných kvôli konvenciám... Tým, kto potláča sám seba, svoje ja, aby nevytŕčal z radu kvôli niečomu, čo nie je práve "in" . Aj za cenu straty mojej vlastnej krásy. Vymieňam ju za krásu uznávanú svetom. Za krásu fotiek z bulváru. Za pôvab nablýskaných výkladov. Za šarm umelého a neúprimného úsmevu. A raz...
Raz sa pozriem do zrkadla a uvidím niekoho, kto nie je krásny. Niekoho, kto možno aj vedel, kde hľadať krásu, no nehľadal... A spýtam sa, či krása ešte žije.
Cestujem električkou. Nastupuje starý pán. Nemá na sebe oblek ani kravatu, nevyzerá noblesne. Má oblečenú vetrovku, staršie nohavice a na kostre s kolieskami za sebou ťahá ošúchanú károvanú tašku. Ale z tej tašky vykukuje niekoľko hlavičiek ruží. Krása nezomrela. Tento muž ju niekomu nesie. Niekomu, kto sa dokáže úprimne radovať z kvetiny. A ja vidím, že krása bude na svete dovtedy, kým po ňom budú chodiť starí muži s ružami. Kým budú bosé deti veselo behať po tráve a kým bude žiť aspoň jeden človek, ktorý sa dokáže hodiny pozerať na hviezdy...
