Príbeh červenej lyžičky

"Môj pôvodný majiteľ žije na tejto zemi necelé štvrťstoročie. Stretli sme sa ešte predtým, než išiel na strednú školu," približuje lyžička. Je trochu poškrabaná a možno aj ohryzená. Za svoje škrabance sa však nehanbí. Každý z nich - podobne ako vrásky alebo šediny u ľudí - dosvedčuje jej skúsenosti a dodáva jej na dôstojnosti. "S majiteľom sme sa skamarátili. Zažili sme toho spolu veľa: tábory, výlety, hrebeňovky," spomína a začína sa usmievať. "Posledný rok-dva som bývala v brašni na fotoaparát," skladá lyžička spomienku ku spomienke. Boli to krásne časy. So zrkadlovkou si rozumeli ako rodné sestry. "Raz sme sa vybrali na kurz fotografovania. Keď sa fotilo vonku, trčala som z vrecka brašne a všetko pozorovala," približuje lyžička. Keď sa brašňa dostala do záberu, majiteľ si to všimol a poznamenal, že mu z brašne trčí kúsok príboru. Na to zareagovala jedna z fotografiek. "Asi ju to potešilo - mali so spolubývajúcou na izbe vanilkové krémy, no nič, čím by ich zjedli," osvetľuje situáciu lyžička. "Tak poprosila môjho kamaráta, či by ma nepožičal," dodáva. Vanilkovo-smotanových hodov sa červená plastová lyžička zúčastnila spolu so svojou kovovou sestričkou. "Nová kamarátka môjho majiteľa nás šla na druhý deň vrátiť, no on jej navrhol, že ak chce, môže si ma nechať," opisuje začiatok zmeny v jej živote. "Nadšene súhlasila." Pôvodný majiteľ a nová vlastníčka lyžičky sa rozlúčili a každý sa vybral na opačnú svetovú stranu. "Diaľka ale nič nezmenila," uvažuje lyžička. So svojím bývalým vlastníkom sú stále v kontakte - prostredníctvom novej majiteľky. "Myslím, že po tých pár mesiacoch môžem povedať, že som symbolom blízkosti týchto dvoch ľudí... A možno som im k tomu zblíženiu aj pomohla," zamýšľa sa a na rúčke sa jej zalesknú slzy dojatia. "Je krásne, že drobnosť ako pero, lízanka z vianočných trhov alebo lyžička môžu byť - ak sú darované úprimne - darčekom s nevyčísliteľnou hodnotou. Hodnotou spomienky," uzatvára červená plastová lyžička s úsmevom.