Čím ste chceli byť, keď ste bola malá?
Ako dieťa som chcela pracovať so zvieratami, preto aj moje pôvodné vzdelanie je zootechnička. Neskôr som pochopila, že ma viac baví pomáhať ľuďom a tak som sa rozhodla získať zdravotnícke vzdelanie.
Ako ste sa dostali k práci v tomto hospici?
Skôr tu pracovala moja mama a bolo tu voľné miesto. Vedela som, o čom táto práca je a čo bude potrebné vedieť či nevedieť.
Denne sa stretávate s chorým ľuďmi. Ako to vnímate?
Stretávať sa s chorými je pre zdravotnú sestru každodenným chlebom. Problém je v tom, že v hospici sa tak často ako v nemocnici nestáva, že sa pacient vylieči. V akútnej medicíne sestra pacienta ošetrí a on môže ísť domov. V hospici nie je nádej na návrat domov taká veľká. Je to vlastne stretávanie sa so smrťou.
Zamýšľate sa nad tým každý deň?
Na začiatku, keď som ešte nemala toľko skúsenosti, nevedela som úplne presne, čo táto práca prináša. Vtedy som sa zamýšľala nad tým, čo ma čaká. V škole sa učia iné veci ako sú tie v praxi. Dnes už viem, o čom hospicová práca je. Snažím sa pomáhať. Chcem dosiahnuť to, aby človek koniec svojho života prežil bez bolesti, v čistote a poriadku a aby nebol smutný a sám. Mal by sa stretávať so záujmom a pripraviť sa na smrť. Môže to zvládnuť.
Prečo ste sa rozhodli pomáhať ľuďom práve v hospici a nie napríklad v nemocnici, kde by ste sa stretávali so smrťou menej?
Predtým, než som tu začala pracovať, bola som zdravotnou sestrou na oddelení popálenín. Bola to veľmi zaujímavá práca, ale je to akútna medicína s novo prijímanými pacientmi. Sestra nemá toľko času, aby mohla byť pri pacientovi v ťažkých chvíľach. Tu však mám možnosť byť s chorým človekom do smrti. Môžem ho sprevádzať aj s jeho rodinou. Je to domáckejšie, pacient umiera v pokoji v prítomnosti blízkych. Nie je sám. Ak aj nemá rodinu, je pri ňom aspoň sestra. Asi preto pracujem práve v hospici.
Vyžaduje práca v hospici aj odvahu?
Určite. Nemôže to robiť každý. Viem, že sa tu už hlásilo veľa sestričiek a napríklad po týždni zistili, že to nie je to, čo očakávali. Nie všetci ľudia sa dokážu stretávať so smrťou a potom sa s tým vyrovnať tak, aby to na nich nezanechalo výrazné stopy. V hospici žijú ľudia rôzneho veku, aj mladí. Stalo sa, že mi jedna z ošetrovateliek povedala: Táto pani by mohla byť moja dcéra.
Vytvárate si s pacientmi blízke vzťahy?
Áno, ale ten vzťah musí zároveň zostať aj profesionálny. Ak sa vzťah s pacientom stane veľmi blízky, tak vo chvíli, keď naozaj umiera, je to aj pre pracovníka hospica veľmi vyčerpávajúce. Zráža ho to k zemi tak, akoby to bol niekto z jeho rodiny. Je veľký rozdiel, keď tu v hospici človeku zomrie niekto veľmi blízky a keď zomrie niekto takpovediac cudzí, koho nepozná. To stretnutie s umieraním je trochu iné. Na druhej strane, na každom to zanecháva nejaký vplyv, nejaký pocit.
Ako sa s tým vyrovnávate?
Každý človek to zvláda inak. Sme však dobrý kolektív a keď sa stane, že je niekto z nás veľmi uplakaný, nájde sa kolega či kolegyňa, ktorá mu pomôže. Tiež je tu duchovný a psychológ, ktorí nám môžu pomôcť a poradiť. Nie je problém obrátiť sa na ľudí z tímu. Niekedy chodievame ako kolektív napríklad aj na spoločné výlety. Je to určitý spôsob, ako predchádzať syndrómu vyhorenia.
Ste si teda vzájomnou oporou?
Byť svedkom umierania je ťažké. Niekedy sa môže stať, že zomrú aj traja ľudia počas jednej zmeny, čo je veľmi náročné. Ten kolektív je zomknutý tak, že jeden druhému navzájom pomáhame.
Stretávate sa aj s dobrovoľníkmi. Ako to všetko vnímajú oni?
Dobrovoľníci sú tu pre to, aby pacientom spríjemňovali čas. Keď je človek na tom zdravotne veľmi zle, už k nemu dobrovoľníci zvyčajne nechodia. Môžu však, ak si s pacientom vytvoria bližší vzťah. Ťažšou časťou práce nie je starostlivosť o umierajúceho, ale postaranie sa o mŕtveho. To od dobrovoľníkov nemôžeme žiadať.
Aký je rozdiel medzi nemocnicou a hospicom?
Tých rozdielov je niekoľko. V hospici môže rodina byť stále pri chorom. Príbuzní tu môžu aj prespávať. Sú tu dobrovoľníci a rádové sestričky z neďalekého kláštora, ktoré sa pacientom venujú alebo napríklad len prinesú kvetiny. Kladieme väčší dôraz na duchovno a poskytujeme pomoc duchovného alebo psychológa nielen pacientom, ale aj ich rodinám či neskôr pozostalým. Rozdiel je aj v tom, akým spôsobom človek odchádza. Snažíme sa o to, aby bol jeho odchod dôstojný napríklad zapálením sviece alebo prinesením kvetov.
Ľudia, ktorí prichádzajú do Domu liečby bolesti sú vyrovnaní so svojou chorobou?
Podmienkou prijatia do hospicu je ukončená liečba, no nie všetci pacienti sú si vedomí svojho stavu. Ak sa však naň opýtajú nášho lekára, povie im pravdu. Každý človek je iný a bolesť vníma inak. Niekto si to nepripúšťa, niekomu sa zrúti svet a iný sa utieka k viere. Najhoršie je však chorému klamať. Stretla som sa s chorou tridsaťpäťročnou ženou, ktorej mama nechcela povedať pravdu o jej chorobe. Ona by sa to však raz dozvedela a svojej matke by už neverila. Tá to napokon zvážila a porozprávali sa spolu. Dcéra bola rada, že má možnosť vyriešiť napríklad budúcnosť svojich detí.
Ako vy osobne vidíte a vnímate strávenie posledných chvíľ v hospici?
Myslím si, že je to dôstojný odchod. V nemocnici má pacient menej súkromia a priestoru. Na izbe je viac ľudí a každý má svoju diagnózu. To tiež môže ovplyvňovať psychiku chorého. Mnohí pacienti si myslia, že kto je v hospici, nemá nádej a umrie. Hospic však môže byť dobrou voľbou. Človek tu má predsa len viac súkromia a prostredie je iné.
