Sedím na múriku a okolo mňa stoja vysoké lipy. Keby tak mohli rozprávať. . . Keby ten múr, zvonica alebo hory prehovorili. . . Čo by asi povedali? Čo by povedali o živote pustovníka? O jeho pokoji? O jeho šťastí?
Aj tento múr pamätá. . . Pamätá modlitby a pokoru mnícha, ktorému bol stenou domu, ochranou pred svetom. Možno pozná jeho myšlienky, jeho rozjímanie. A dnes by vedel povedať, ako bojoval. Aký bol aj napriek tomuto boju so sebou samým vyrovnaný. Aký bol odovzdaný. Šťastný. Dôverujúci v Boha. Ako s námahou premáhal sám seba, svoje telo, ako v tichu prosil o pokoru. O odpustenie. O silu "Žiť sám s Bohom a pre Boha." (blahoslavený Pavol Gustiniani) Možno tento kameň či tento strom by mi vedeli povedať, ako sa slabý, krehký muž rokmi ticha naplnil Božím pokojom a stal sa silným v pokore a v sebaovládaní. Že si sám dokázal rozkázať. Že sa viac netrápil tým, čo bude jesť, čo si oblečie, . . . Že uveril Ježišovi, že zajtrajšok sa postará sám o seba. Kto mi poropzráva o tom, ako tento človek pochopil, že k životu stačí tak málo? Miska strukovín, kniha a brko, kľakadlo. Že stačí jednoduchý habit a posledné módne výstrelky nie sú dôležité. Kto mi vysvetlí, že hluk dnešného sveta môžem jednoducho nevnímať a že sa nemusím vždy za niečím a niekam hnať?
Prečo nezastanem a nepočúvam? Prečo ticho a jednoduché "Memento mori!" dnes už nestačí? Prečo nám pripadá zvláštne, že niekto chce dobrovoľne opustiť 21. storočie a žiť niekde mimo času? Niekde, kde je deň "len" dňom a nie zoznamom schôdzok a vybavených a nevybavených telefonátov. Niekde, kde čas plynie pomaly, tak, ako má, a je trávený zmysluplne. Niekde, kde je aj búrka pokojná a kde je Boh vítaný a Jeho Slová, hoci aj výčitky, sú vďačne prijímané.
Na tomto múriku sa zdá, že aj list z lipy opadáva akosi spokojne. Mních vedel, že aj on raz "opadne" . Vždy na to pamätal. A asi sa nebál. . . Veď pamätal i na život.
Medzi týmito múrmi, na tomto premodlenom mieste ku mne možno raz príde človek a zdvihne dlane na pozdrav. A bude plný Božej Milosti a pokory a z tohto svojho šťastia dá malý kúsok aj mne. Snáď sa naučím žiť podľa tých krásnych slov; "Memento mori!" a "Mememto vitae!" A nebudem zabúdať na smrť, aby som nestratila nádej a nezabudla na večný život.
"Memento mori!" - Pamätaj na smrť!
"Memento vitae!" - Pamätaj na život!
