Nocľah pre bezdomovcov alebo ako nespať na ulici (2.)

Písmo: A- | A+

O ôsmej ráno nastáva čas upratovať. Peter si berie zoznam včerajších nocľažníkov a musí skontrolovať, ako vyzerajú postele, v ktorých prespali. Prvá na rade je ubytovňa žien, kde je dvanásť postelí. Mužských je viac ako tridsať. Aj tento fakt poukazuje na nepomer, ktorý existuje v počtoch žien a mužov na žijúcich na ulici. Peter overuje, či po sebe klienti ustlali postele a ak tak neurobili, zaznamená "čierny bod." Pri najbližšom ubytovaní čaká vinníka pokarhanie. Tiež nazerá pod vankúše a do skriniek, lebo tam nocľažníci často niečo nechajú. Čo zostane, má byť ale vyhodené. Objavuje sveter, žiletku alebo fľaše s vodou. V jednej izbe sedí na posteli starý šedivý muž. Ten má výnimku. Ak ide o výnimočný prípad a ubytovaný je chorý, môže v nocľahárni ostať celý deň.

"Deň sa rozbieha a obyvatelia azylového domu upratujú, postávajú pred vchodom a rozprávajú sa. O deviatej sa otvára denné centrum. Môžu si tu posedieť a dať si čaj. Na vrátnici už v tú dobu sedí mladá dlhovlasá dievčina. Volá sa Veronika a študuje sociálnu pedagogiku a poradenstvo. Občas sa vo dverách zjaví niekto z bezdomovcov a podáva jej mince. Veronika ich vezme a na oplátku podáva zabalený chlebík s nátierkou. "Ani neviem, prečo som práve tu. Máme rôzne druhy praxe a tak som si povedala, že vyskúšam pracovať pri Armáde spásy," odpovedá na otázku, prečo praxuje v tomto centre pre ľudí bez domova. Ktosi, kto nevyzerá ako bezdomovec, prichádza s taškou vypratého oblečenia a necháva ju pri Veronike na vrátnici. Ako dar. Každú chvíľu niekto prechádza okolo vrátnice, niektorí nakuknú cez okno, iní sa zastavia. Sú zhovorčiví. Bradatý muž v červenej športovej bunde prichádza a prináša plastové poháriky, v ktorých boli čistiace prostriedky. "Umyté," konštatuje. Vracia sa aj muž, ktorý sa ráno tak hneval na Janu a prináša sťažnosť. Útla, no rázna žena ako Jana je síce rozčúlená, ale aj tak pripúšťa, že ten dnešný výstup je jeden z "príjemnejších." Diskutuje s kolegami, ako predchádzať takýmto problémom pri večernom ubytovávaní. Sama uznáva, že musí byť prísna. "Človek sa naučí povedať: Nie," hovorí. To je pri práci, ktorej cieľom je bojovať proti sociálnemu vylúčeniu človeka dôležité. Chvíľu sa zamýšľa nad tým, čo ju tu najviac baví. "Bude to práca s ľuďmi. Rada sa s nimi rozprávam. Nájdu sa takí, ktorí sú naozaj radi za to, čo robíme, aj keď niekedy je to nevďačná práca," dodáva. Zdá sa však, že títo ľudia nie sú stále "tými mimo spoločnosť," "vylúčenými" či "poslednými." Nezvratný dôkaz toho vidím na vrátnici. Na jednej poličke stoja dva poháre víťazov a na stene vedľa nich visia medaily. Nie sú to však ani zďaleka všetky ceny, ktoré tunajší bezdomovci dokázali získať. Víťazstvá v rôznych športoch, okrem iného aj v šachu, potvrdzujú jednu vec. Aj v ľuďoch, na ktorých sa mnohí pozerajú (alebo pozeráme?) zhora, drieme talent a schopnosti. Medzi úspechmi sa vyníma účasť dvoch zverencov Armády spásy na medzinárodných majstrovstvách bezdomovcov vo futbale. Cestovali do Milána. Jedným z nich je práve muž s tmavými fúzikmi v zelených montérkach.