Odpoveď

"Veríš tomu, čo hovoríš?" To som nečakala... Chvíľu sme sa rozprávali a potom odišiel. A ja som ostala v šoku. Toto sa mi ešte nestalo...
"Veríš tomu, čo hovoríš?" Chcela som ho nájsť, znovu stretnúť a znovu sa porozprávať. Nech vie, ako ma prekvapil. Nech vie, že je skvelé, že prišiel a že za mojím výkladom hľadal niečo viac ako historiské informácie. Nech vie, že mu chcem poďakovať. Mal by vedieť, že svet potrebuje takých ľudí ako on. Ľudí, ktorí dokážu klásť správne otázky. Takých, ktorí sa nehanbia za svoju vieru. A ktorí vedia povedať: "Neďakuj mne, ale ďakuj Bohu." To mi povedal, keď mi Boh dovolil sa s ním znovu rozprávať. Veľmi som to chcela a On mi to splnil. Povedal mi, že bol len nástrojom v Božích rukách a že keby sa ma to neopýtal, bol by zanedbal dobro. Áno, bol by zanedbal... Ale neurobil to.
Jednoduchou otázkou, otázkou, či naozaj verím, dokázal mnoho. A ako chcel, ďakujem Pánu Bohu. Ďakujem Mu za to, že skrížil v tento deň naše cesty. Že sa ma On sám skrze toho chlapca opýtal: "Veríš vo mňa?" a takto ma priviedol k zamysleniu. Verím. Verím, ale viera nie je samozrejmosťou, je to veľký dar. A musím o neho bojovať. Bojovať, aby som raz na otázku: "Veríš tomu, čo hovoríš?" mohla so vztýčenou hlavou odpovedať: "Viem, komu som uveril, a som presvedčený..." (Tim1, 12) A tak budem bojovať. Možno sa niekedy, keď budem po vode kráčať za vierou, začnem topiť ako Peter, no vtedy mi Ježiš podá ruku a aj mňa sa opýta: "Maloverný, prečo si pochyboval?" (Mat14, 31) No vytiahne ma z rozbúreného mora a dôjde so mnou až do bezpečia.