Verím na zázraky

Písmo: A- | A+

Kráčala som popoludňajším mestom a rozmýšľala. Tak trochu nad svetom a tak trochu nad sebou. Pred chvíľou som videla pouličného gitaristu. Včera som zvažovala, či si od bezdomovca kúpim časopis alebo nie. Akosi sa mi odnechcelo dať niekedy nejakú tú korunku... Ale aj tak som vo chvíli, keď kúsok predo mnou stála ďalšia pani, ponúkajúca časopis, ktorý predávajú ľudia bez domova, otvorila peňaženku a nazrela do nej.

Zasvietila v nej päťstovka, ktorú mi v ten deň vrátila kamarátka a na ktorú som zabudla. Päťdesiatkorunáčka pri nej priam volala, aby som ju vymenila za časopis. Podišla som k pani, ktorá v ruke držala kôpku časopisov a na krku jej visela kartička registrovaného predajcu aj s určeným miestom, kde má časopisy predávať. Potichu a len pár slovami som si poprosila časopis. Pani nereagovala, akoby ma nevnímala. Chvíľu som pri nej stála, keď prišla staršia pani a jasne sa spýtala: "Koľko stojí časopis?" Hneď dostala odpoveď a inštrukcie, čo má robiť, ak by stretla neoficiálneho predajcu. Pochopila som. Tá pani na mňa nereagovala, pretože ma nepočula a inak nemohla zistiť, že pri nej niekto stojí. Nevidela. Ach, veď mala aj bielu paličku! Vzápätí som si aj ja kupovala časopis. "Tak, ako som povedala tej pani... Ak by ste videli predajcu s falošnou kartičkou, zavolajte do redakcie," vysvetľovala. Povedala mi, že na časopisoch sú otlačené identifikačné čísla predajcov. Ako som ju počúvala a pozerala sa na časopisy, vidiac to spomínané číslo, akoby na potvrdenie som poznamenala: "Vidím..." Hneď som si uvedomila, ako zle to mohlo znieť. Neviem, či to tá pani prepočula alebo nepochopila zle, ale keď som odchádzala, zaželala mi pekný deň a pohladila ma po ruke. Pohladila ma po ruke... Otriaslo to mojím vnútrom a ešte stále sa chveje. Úplne cudzia žena, pre mnohých možno chudera, prejavila možno pozornosť, možno vďaku a možno lásku niekomu, koho vôbec nepozná. Ten, kto toto dokáže, nemôže byť chudák. Zažila som zázrak. Za päťdesiat korún... Smiešna cena za zázrak, nie? Tým ale nechcem povedať, že zázraky sa dajú kúpiť. Chcem povedať skôr to, že zázrak nestojí celý majetok a ešte častejšie je úplne zadarmo. Koľko stojí lízanka, ktorá rozosmeje kamarátku alebo kvet, ktorý zapáli svetielko v unavených očiach? A koľko človeka stojí úsmev alebo jedna-jediná veta, ktorá ukáže trochu záujmu? Pre príjemcu sú často na nezaplatenie a to, čo vráti darcovi, býva zázračné. Ako pre mňa tá chvíľa, keď som si kúpila časopis a uvedomila si pohladenie cudzej ženy.