O promóciach

Dnešný deň, vonku minimálne 35 stupňov a 80 kilometrov dlhá cesta, na ktorej prežívate striedavo chlad (počas zapnutej klímy) a striedavo neskutočné teplo (keď sa rozhodnete klímu vypnúť, aby ste nedajbože neochoreli). Na miesto sme dorazili asi pol hodinu pred konaním samotného obradu. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že slabšia polovica zo všetkých naoko voľných sedadiel auly, je podľa slov sediacich obsadená. Bezradne sme sa prechádzali pomedzi rady a hľadali jediné miesto, na ktoré by si nikto nenárokoval. Prekvapením boli porozkladané menovky vytlačené na počítači, papierové vreckovky, zapaľovače a iné predmety, ktoré mali dať jasne najavo fakt, že tu si sadnúť nemôžete. Pol hodiny pred začiatkom, reálnymi ľuďmi osadená len polovica sedadiel a kopa ľudí, ktorí si nemali kam sadnúť, postávajúcich vzadu auly. Trpezlivosť mi dochádzala postupne s pribúdajúcim časom a pribúdajúcimi ľuďmi, ktorí sa nemali kam usadiť, napriek tomu, že niektoré „obsadené“ miesta stále ostávali voľné. Keď nastal avízovaný čas začiatku promócií, rozhodla som sa asertívne strhnúť papierovú vreckovku na jednom z piatich sedadiel a zaujať miesto namiesto nej.-To sedadlo je obsadené! Prudko na mňa zahučala pani sediaca rad pred ním okamžite, ako som si sadla.-Nehnevajte sa, som tehotná a rozhodne tu nebudem hodinu stáť! Odpovedala som jej ihneď.Samozrejme som nebola hrdá na moju okamžite vymyslenú lož vyplývajúcu z predpokladu, že bude akceptovaná viac ako pravda o mojich synkopách. Ale asi som sa v tej chvíli nemýlila, pretože pani sa znechutene obrátila a viac mi dala pokoj. O čosi horšie však dopadol pán, ktorý sa rozhodol na dve zo štyroch, podľa neviem akého zdanlivého nároku obsadených miest, usadiť svoju manželku a dve deti, pričom sám ostal stáť. Po aule sa ihneď začali rozkrikovať dve ženy a ukazovať prstom, že títo obsadili ich miesta, načo boli pánom veľmi jasne, no slušne požiadané, aby udalosť ďalej nekomentovali, pretože na tých miestach nikto nesedel napriek tomu, že všetci tam mali už dávno byť a oni predsa nebudú stáť pri voľných sedadlách. Udalosť mala aj pokračovanie v podobe mladého muža, pravdepodobne priateľa mladšej zo žien, ktorý začal pána okamžite postrkovať a vyhrážať sa mu ublížením na zdraví, pričom mu tykal napriek tomu, že bol minimálne o generáciu mladší. Dokonca zazneli aj slová, že si ho vonku počká. Incident utíchol až slávnostným nástupom hrdých magistrov sociálnej práce, no pozornému oku neuniklo, ako je chudák pán, ignorujúci celú udalosť, pred očami dvoch detí počas celého aktu postrkovaný mladým, invektívnym .... hmm... teraz ma naozaj nenapadajú tie správne slová... Rovnako, ako pozornému oku neuniklo, ako jedna z rozkrikujúcich sa žien pred očami všetkých skladá slávnostný sľub vlasti. Takže sa znova potvrdilo zlaté pravidlo, že keď je niekto skrátka primitív, nezachráni ho ani vysokoškolský diplom...Iróniou bol snáď už len fakt, že sa našlo niekoľko sedadiel, ktoré ostali voľné napriek tomu, že ľuďom, ktorí museli celý čas stáť, nebolo dovolené si na ne sadnúť.Čo na to povedať? Absolvovala som už niekoľko promócií vrátane svojich, ale s takou dezorganizáciou a prístupom, ako práve dnes, na promóciách Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, som sa naozaj ešte nestretla. Chybu vidím v absencii koordinátora, ktorý by usmerňoval hostí, v promovaní viacerých odborov pri nedostatočnej kapacite auly, nadmernom hromadení rodinných príslušníkov (jedna absolventka sa priznala, že ju prišlo podporiť 17 ľudí no odhadujem, že sa vyskytli aj väčšie skupiny) a v neposlednom rade v tom, že ľudia zabúdajú na slušné spôsoby a slovu „ľudskosť“ tým dávajú úplne iný rozmer.Tak som znova bola svedkom, že studnica ľudskej sebeckosti, arogantnosti a hlúposti, je naozaj bezodným prameňom. A viete čo? Je mi z toho smutno...PS/ To, či boli papieriky, vreckovky a iné predmety na sedadlách pri skončení ceremónie odstránené a zneškodnené bežným spôsobom, sa mi zistiť nepodarilo.