Životná dilema

Som študentka. Môj priateľ je tiež študent. Poznáme sa od strednej školy. Ostáva nám necelé dva roky do skončenia štúdia. Chceme sa vziať a plánujeme rodinu. Chodíme spoločne na brigády, aby sme si niečo privyrobili. Radi by sme sa po škole osamostatnili, zatiaľ sme však ešte závislí na rodičoch a nemáme ani dosť našetrených peňazí. Otehotnela som. Nečakane. S priateľom sa o tom veľa rozprávame. Hneváme sa na seba, že sme si nedávali lepší pozor. Chceme spoločné deti, ale teraz? Ako by sme sa o ne dokázali postarať? Veď nemáme ani kde bývať! Rodičia by nám pomohli najviac, ako by vládali. Viem to. Postarali by sa nám o bábätko a ja by som mohla dokončiť školu. Ale chceme, aby naše prvé dieťa vychovával niekto iný? Veď my budeme rodičia! Takto sme si to nepredstavovali. Chceli sme vlastný byt, krásnu detskú izbu a rodinné výlety. Chcem sa svojmu dieťaťu naplno venovať. Chcem ho pozorovať ako rastie, čakať na manžela, kým sa vráti z práce a ukázať mu, čo sme sa nové naučili. Pôjde to teraz? Obaja vieme, že nie. Veľmi nás to trápi. Každý večer plačem do vankúša a priateľ plače tiež. Naše prvé dieťa. Dlho sme o ňom hovorili, aké asi bude, na koho sa bude podobať a komu venuje prvý úsmev. Ale takto skoro sme ho nečakali. Teraz nie. Nemôžeme, nevládzeme, teraz ešte nedokážeme byť dobrými rodičmi...Odišla som za prácou ďaleko od domova. Bývam na ubytovni. Zmenila som už niekoľko zamestnaní, kým som si našla terajšie. Do práce chodím rada. Napĺňa ma. Aj šéf je spokojný. Myslím, že nechýba veľa do môjho povýšenia. Zamilovala som sa. Šialene. Stretli sme sa náhodou a bola to láska na prvý pohľad. Poznáme sa už pol roka, ale stretávame sa len raz do týždňa. Vraj má veľa povinností. Pracovných. Je veľmi pozorný, chodíme spolu do kina a ukázal mi celé mesto. Občas mi zavolá a rozprávam mu o tom, ako som prežila deň. Cítim sa s ním úžasne. Môj princ na bielom koni...Mešká mi TO. Spravila som si test. Dve čiarky. To nie je možné! Robím si ďalší. Zase dve. Dva modré pásiky na bielom podklade. Som tehotná. Vek na to mám :-) Začínam sa tešiť. Volám mu, chcem mu to oznámiť. Nedvíha mi. Vždy keď mu volám ja, tak ma nedvíha. Asi má poradu. Píšem mu SMS. Laska, asi sme rodicia. Zavolaj.Nevolá. čakám celý deň a nevolá. Volám ja. Je nedostupný. Čo sa to deje?Celú noc som nespala. Bojím sa, či sa mu niečo nestalo. Volá až poobede. Jeho hlas je chladný. Máme sa stretnúť. O hodinu. Sedí oproti mne. Podáva mi obálku. Sú v nej peniaze. Zahmlieva sa mi pred očami. Vraj je ženatý. A ja naivná. Nič preňho neznamenám. Nechce moje dieťa. Mám sa stratiť. V tichosti. To je snáď zlý sen! Ako som si to nemohla všimnúť? Vraciam sa v spomienkach dozadu. Všetko zrazu do seba zapadá. Už viem, prečo nemal čas, prečo ma nikdy nevzal domov a prečo som mu nemala telefonovať na súkromné číslo! Ako som mohla byť taká hlúpa?! Vraciam sa na ubytovňu. Vo vrecku obálka s peniazmi a pod srdcom dieťa, s ktorým nemám kam ísť a ktoré nikdy nespozná svojho otca...S manželom sme svoji takmer dvadsať rokov. Nie všetko v našom živote bolo krásne, ale stále sa máme radi a rešpektujeme jeden druhého. Konečne máme vlastné bývanie, doteraz sme žili len v podnájme. Svojpomocne prerábame starý domček, ktorý sme zdedili po svokrovcoch. Manžel si našiel prácu v zahraničí, aby sme to zvládli. Domov chodí len cez víkendy. Občas mi je smutno, pretože naši dvaja synovia tiež nebývajú cez týždeň doma. Obaja študujú, učia sa dobre a robia nám radosť. Starší bude maturovať. Chcel by ísť na vysokú. Aj jeho triedna hovorí, že je veľmi šikovný. Neviem, ako to zvládneme, ale manžel tvrdí, že bude robiť všetko pre to, aby mu zabezpečil vzdelanie. Bojím sa o neho, už nie je najmladší a nemal by tak veľa pracovať.Asi som v prechode. Necítim sa dobre a menštruáciu som nedostala už dva mesiace. Som u lekárky. Vraj som tehotná. Robíte si srandu, pani doktorka? Žartujem. Tvár lekárky je vážna. To snáď nie? To nemôže byť pravda! Stále tomu nemôžem uveriť. Ďalšie dieťa. Veď ja už som stará. Máme čo robiť, aby sme uživili tie, čo máme. Ako to zvládneme? Zvládneme to vôbec? Prichádzam domov. Je piatok a doma sú aj moji chlapci. Manželovi som ešte nič nepovedala. David mi ukazuje nejaký list. Pozerám sa. Vzali ho na vysokú. Bez prijímačiek...Skôr, ako niekoho z vás napadne niektorú z týchto fiktívnych žien konfrontovať, skúste k nej byť aspoň trošku empatickí. Aj keď postavy nie sú skutočné, situácie, ktoré som opísala, môžu byť veľmi podobné realite žien, ktoré sa rozhodujú či si svoje dieťa nechajú, alebo nie.Nič na tomto svete nie je len biele alebo čierne, život nám ponúka pestrú paletu množstva odtieňov farieb. Každý sa ho snaží žiť najlepšie ako dokáže a chce robiť svoje rozhodnutia slobodne, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nechajme aj ženy, nech sa slobodne rozhodujú. Pretože nikto nepozná ich situáciu lepšie, ako ony samy.