Bol to prelom jesene a zimy, keď na svet prichádzali malé šteniatka. Jedno za druhým. A keďže išlo o rasu, ktorá sa sama nevie o seba postarať, bolo potrebné byť pri vrhu. Len čo prišlo na svet prvé šteniatko, všetci okolo sa chveli. Bolo to pre nich PRVÝ KRÁT. Roztrhli blanu, v ktorej bolo šteniatko obalené a ktorú pôvodne trhá sučka a zaviazali pupočnú šnúru silno. Potom ho utreli do sucha. Plakalo to od prvého momentu a síce sa ho snažili udržať zabalené v deke, nemotorne sa plazilo po poduške. Nádherný moment. Horšie bolo, keď pomreli všetky až na dve. Po šestnástich dňoch došlo k vrhu druhej sučky tej istej rasy. Tá mala omnoho menšie problémy. Až ku koncu sa začala dusiť... Plodovou vodou, ktorá sa jej dostala do pľúc. Zavolaný zverolekár jej len pichol injekciu, po ktorej onedlho vrhla posledné šteniatko. Bolo najzaujímavejšie zo všetkých. Najmenšie a s jednou jedinou bielou labkou. A tak od toho momentu dostala meno Labka...
Zrazu Labka ochorela, asi po jej dvoch týždňoch života. Odmietala cucať mlieko, ani z fľašky ho nechcela, klepala sa a z ňufáčika jej tiekla tekutina. Zverolekár ju začal liečiť na zápal dýchacích ciest. Po niekoľkých antibiotických injekciách ju prezrel úplne. Labka mala rázštep podnebia. Okamžite určil, že bude zázrak, ak prežije do dvoch mesiacov jej života, že nikdy sama prijímať stravu nebude a že by bolo najlepšie nechať ju utratiť. Spomínam si, že dovtedy som k nej mala odstup. To, čo išlo na predaj ma nezaujímalo tak, ako to, čo ostávalo. Ale Labka bol iný prípad- na pokraji života a smrti. Dovtedy sa o ňu starala mama. Bol to ich nápad mať psy, tak nech sa stará, hovorievala som si. Samozrejme, že v noci sa bolo treba striedať, lebo vstávať každé dve hodiny, by bolo veľa na jedného. Ale keď sa všetci dozvedeli o Labkinom stave, vzdali to. A to malé chúďa ostalo takmer samé. Začala som ju brávať k sebe čoraz častejšie. Bolo jedno, či som ju v danej chvíli mala kŕmiť, alebo nie, vstrieknuť lieky, jednoducho stačilo, že som si ju položila na hruď a cítila ako pokojne dýcha.
Prešiel prvý týždeň, druhý... A Labka stále žila. Celý čas, ako som ju kŕmila, som sa jej prihovárala, aj keď si chvíľami vydávala jej čudesné zvuky. Akési "viju- viju". Ponechávala som jej prestávky medzi jednotlivými dávkami, nie veľké, ale predsa. A ona sama zrazu chcela vypiť celú fľašku a prijať stále väčšie množstvo potravy. Keď sa jej po dvoch týždňoch objavili na brušku vyrážky, nikto to nechcel riešiť. Ale ja som si ju, ako malého potkana, schovala do vetrovky a odišli sme k zverolekárke. Vyliečili sme aj to.
Prešiel mesiac, dva mesiace... A Labka rástla. Veľmi pomaly a ani nebude nejaká veľká, ale vyrástla. Jej labky boli veľmi slabé. Zo začiatku ju bolel každý pád, každé prekoprcnutie sa. Vtedy vždy začala skuvíňať. Ale po dvoch mesiacoch už provokovala všetko, čo sa provokovať dalo. S každým sa chcela hrať. Najradšej má schovávačky. Dnes by ju nikto od nás nepredal. Dokonca ani otec.
