Bolo to na filmovačke v Rakúsku. Spolu s kamarátkou a "vedúcim" sme boli pozvaní na záverečnú párty. Spočiatku sme váhali, či vôbec pôjdeme, lebo na druhý deň nás čakala cesta domov, ale nakoniec zvíťazila zvedavosť, túžba po zábave a vlastne sme naposledy mohli vidieť všetkých tých, čo nám celý týždeň pripravovali vcelku zábavný program.
Adresu sme mali. Autu nič nechýbalo a tak sme vyrazili. A dorazili na dvor obrovského vysvieteného hotela na brehu (zemepis nie je moja silná stránka) Worther See. Ešte som ani nezbadala všetkých päť hviezdičiek, ktoré sa ligotali na jeho streche a už mi stihla padnúť sánka. Niežeby som nikdy nevidela naživo luxusný hotel, alebo drahé auto, ale celá atmosféra honosného výjavu ma celkom opantala. Náš dopravný prostriedok, hoci vôbec nebol úbohý, vyzeral popri ostatných autách ako nie veľmi dobre udržiavaná 120 - na od dedinského gazdu. Začínala som mať neistý pocit. Ten sa prejavil naplno, keď som zbadala pri dverách hotelového zamestananca oblečeného v bezchybne vyzerajúcom fraku, dokonale upraveného( každý vlások bol strarostlivo uhladený, brada hladko oholená). Sklopila som previnilo oči na svoje mierne vyčaptané a ku všetkému aj tak trošku smrdiace tenisky, pozrela sa do zrkadla na svoje halabala v cope skrútené vlasy a scvrkla som sa asi o polovicu. Ani sa mi už nechcelo pokračovať ďalej na ceste za párty. Kamarátka ma vtedy potiahla za rukáv. Asi si všimla moju od nešťastia skrivenú grimasu.
Nablýskané kachličky až oslepovali, príjemná vôňa sa šírila celou chodbou. Odbočili sme doľava, doprava a neviem kam ešte a dostali sme sa do tej časti hotela, ktorá bola ten večer vyhradená pre zábavu. Všade dookola ľudia pochutnávajúci si na pečených rebierkach, niektorí už mierne pripití, iní úplne triezvi. Cítila som sa tak, akoby som práve vkročila do jamy levovej. S kamarátkou sme si vymenili zarazené pohľady. Našťastie mal vedúci chladnú hlavu a zamieril k prázdnemu stolu. O chvíľu priniesli rebierka. Napadlo mi, že niečo také som ešte v živote nejedla a čo s tým mám akože robiť. Najprv som preto pozorovala, ako ku konzumácii pristupuje okolie a hneď potom som sa pridala odkukaným štýlom. Medzitým sa rozprúdila debata, napätie povoľovalo a keď čašník priniesol prvý pohárik drahého Bacardi, povedala som si, že to musí byť.
Lenže ako to chodí, neskončilo všetko pri jednom poháriku. Pristavil sa kdekto a každý si chcel večne na niečo pripíjať. Začali sa mi spomaľovať reakcie, aj keď ústa stále niečo rozprávali. Neviem, čo všetko narozprávali. A radšej to ani vedieť nechcem. V každom prípade som musela chodiť stále častejšie na záchod. Tam som stretla Uschi prvýkrát. Aj hviezdy predsa musia chodiť cikať. Nebola som síce úplne triezva, keď som sa na ňu usmiala, ale asi nebola ani ona, keď sa usmiala na mňa a spýtala sa, či sa tu cítime príjemne. Odpovedala som jej zdvorilo a slušne, že je to tu prekrásne.
Môj stav sa zhoršoval rapídne. Pamätám sa, že ma kamarátka zlomila a dostala na parket, kde naše tanečné kreácie zožali aj nejaký ten trasľavý potlesk pripitých divákov. A tu som stretla Uschi druhýkrát. Nechtiac som jej stúpila na nohu. Ale poriadne. Až som z toho vytriezvela. Hovorím si, tak toto je koniec. Na moje prekvapenie ma obdarila ďalším úsmevom, tentokrát už dosť podnapitým a tvárila sa, že všetko je v najväčšom poriadku.
Pri odchode nás všetkých vybozkávala a hovorila niečo v tom zmysle, že nás rada spoznala a tak. To má dobre naučené. Vyzeralo to ozaj vierohodne. Ešte že je dobrá herečka. Moja opitá myseľ bola natoľko rozcítená, že to vtedy poňala celkom vážne a veľmi sa potešila. Pri odchode som rozšafne pozdravila uhladeného zamestnanca, naložili ma do auta a mohli sme vyraziť.
Na druhý deň mi bolo strašne zle. Tak zle ako nikdy predtým. Cestu domov som prežila len tak tak. A hoci rada spomínam na Bacardi u Uschi, pre istotu už nič nepijem aspoň si toho viac pamätám.
