Potom som si nasadila slnečné okuliare, dala ruky do vrecák a s kamennou tvárou som sa pobrala ku kaderníčke, zhodiť zimnú „ srsť “. Na tieto tri dni som si naplánovala čo najviac roboty, aby som sa rozptýlila a prestala si vyčítať, že som nešla. Nový účes som otestovala cestou domov, lebo mi ušiel autobus a polhodinu sa mi nechcelo čakať. Ako som si tak vykračovala alejou stromov – smer Záturčie, začal mi môj mozog škodoradostne ponúkať obrázky toho, aké to mohlo byť, keby som bola išla. Ešte sa k tomu pridal ten blbý vnútorný hlas: „Nóó, teraz blbnú vo vlaku, Mirka bubnuje na bongo, Ivica s Luciou sa hádajú o discman a Veronika všetko točí na kameru “. „No a čo, mne je dobre aj tu“ odpovedala som mu. „Ja nič, ja len tak uvažujem.“ „Tak s tým láskavo prestaň, na to som tu ja! A už buď ticho“ odsekla som mu zlostne. Samozrejme, že neprestal, ale ja som ho ignorovala, no dobre, aspoň som sa o to pokúšala. Moje výčitky, že som nešla, sa s nastávajúcim večerom stupňovali. Sledovala som hodinky a každá moja veta vyzerala: „teraz určite všetci .... (ľubovoľne doplňte)“.
Okolo deviatej večer u nás zazvonil telefón, zdvihla som ho a ozvalo sa: „ Čaukó Zuza, to sme my Ivica a Lucia!“ A už sa na mňa valili informácie, klebety a hlavne milé slová, ktoré ma potešili. Neobišli ma ani ponosy na mokré ponožky, chatky, komáre a vibramy, ale vďaka nim som sa cítila, ako by som tam bola s nimi! Kamaráti naozaj vedia, čo povedať, aby vás potešili. Už sa neviem dočkať na ich ďalší telefonát, alebo SMS – ku.
