Veteráni rozdávali úsmevy na všetky strany a kývajúc karafiátmi, prechádzali Moskvou na nákladných autách. No to, čo ma bavilo najviac, bolo sledovanie tvári popredných predstaviteľov zúčastnených štátov. Na prvom mieste v mojom súkromnom rebríčku bol Japonec. Keď videl tú rozmanitosť ruských uniforiem(nehovoriac o tom, keď zbadal jazdeckú kavalériu), vždy mu hral na tvári taký „chutný“ detský úsmev. Druhé miesto obsadil Putin, ktorý bol hrdý na svoju armádu (dokonca aj Bush uznanlivo pokyvkával hlavou pri pohľade na ňu) . A tretie miesto vybojoval Gašparovič so žuvačkou v ústach, pri kladení vencov na hrob neznámeho vojaka.
Vždy ma pobavilo, ako sa vysoko postavení politickí činitelia vedia tváriť ako deti. Občas mi rokovania v parlamente (lepšie povedané zábery z nich) pripomínajú pieskovisko, na ktorom si stavajú hrady z piesku a z času načas si tresnú vedierkom po hlave. Medzi deťmi a nimi je však podstatný rozdiel: deti postavia spolu jednu bábovku a je po probléme. Politici si musia minimálne dvakrát hodiť piesok do očí. K dobru politikom však treba prirátať fakt, že jedia bez podbradníka.
