Tu už ale tradične prichádza na scénu socialista a prezentuje ľúbivé riešenie formou jeho zázračných nástrojov:
1.) dotácia - prídel prostriedkov z verejných zdrojov
2.) regulácia - riadený zásah, úprava, usmernenie
Dôvodov na dotácie a regulácie sa nazhromaždil skutočne dlhý zoznam - podpora podnikania, ochrana trhu, udržanie zamestnanosti - všetko sú to chvályhodné a na prvý pohľad potrebné ciele, lenže riešenia sú mimoriadne zlé a majú presne opačný efekt – škodia ekonomike...
Štát chce vyrábať neefektívne
Plošné odvetvové dotácie spôsobujú, že časť ľudí ktorá pracuje v iných odvetviach sa presúva do toho dotovaného. Bohužiaľ nastáva situácia, že ľudia ktorí dokázali za rok vyrobiť hodnotu napr. 1,5 mld. €, zrazu vyprodukujú už len 0,5 mld. €, čistá strata hospodárstva krajiny je 1 mld. € . Teda strata = výške dotácie, ktorú štát poskytol, v reále je táto suma ale ešte vyššia. Totiž, ak je takýto štátny zásah urobený iba prostredníctvom dotácie, číže najľahšieho zásahu, musí štát nie vyrovnať tuto stratu, ale dať ešte o niečo naviac, aby ľudí motivoval prejsť do iného odvetvia, a samozrejme administratívne náklady, ktoré vôbec nie sú nízke. Ale tu sa následky tohto kroku nekončia, potreby ľudí ostávajú rovnaké, pričom začnú vyrábať reálne menšiu hodnotu. Znížená agregátna ponuka sa prejaví v inflácii. Klasicky prípad slumpflácie je ale spätne ťahaný práve dotáciou, ktorá zvýši agregátny dopyt na pôvodnú úroveň, to má za následok ďalšiu infláciu.
Socializmus považuje chyby subjektov na trhu za pozitívne, preto ich podporuje
Za chyby sa má platiť. Čo v trhovej konkurencii neobstojí má bezpodmienečne z trhu odísť. Socialista však za chyby odmeňuje. Znakom štedrého štátu je vyšší výskyt nezdravých firiem – vyrábajú tovar neefektívne, alebo o tovar tohto druhu nie je dostatočný záujem, pripadne ho lacnejšie dovezieme zo zahraničia. Vo všetkých prípadoch to má za následok neochotu ľudí kúpiť, čo firma ponúka, tu prichádza záchranca štát, ktorý nechce nechať firmu padnúť a zadotuje ju.Týmto krokom zvýšil jej konkurenčnú výhodu oproti zvyšku trhu teda aj zahraničia. Je to platené z peňazí už fungujúcich subjektov na trhu, a to v takom pomere, že najviac postihnuté sú práve najúspešnejšie firmy, pričom je predpoklad, že práve tie sú najefektívnejšie v danom hospodárstve, čo logicky zníži ich konkurencieschopnosť. Aby bola dotácia vnímaná ako správna, spravodlivá a výhodná ochrana domáceho trhu, teda aby znevýhodňovala iba dovozcov zo zahraničia, musela by byt poskytnutá pomerne k efektívnosti firiem a to úplne každej domácej firme. Takto ale cela dotácia stráca význam, pretože dotáciu zaplatia všetky firmy a ľudia zo svojich platov, čím následne vznikajú ešte firmám dodatočné náklady a spätne to oslabuje ich konkurencieschopnosť. Najlepším riešením je teda nepožadovať od firiem a ľudí peniaze, ktoré mali byt použité na takéto dotácie, pretože výsledný efekt bude rovnaký, pričom ešte bude treba zaplatiť administratívne náklady na tuto nič neriešiacu službu.
Keď je niečo zadarmo, načo za to platiť?
Asi tak by sa dala zhrnúť zbytočnosť dotácie v záujme zachovania zamestnanosti. Takáto dotácia totiž spočíva v dotovaní konkrétnych neefektívnych súkromných subjektov na trhu, zabráneniu presunu zamestnancov do efektívnejšej výroby, ktorá by bola úplne prirodzená a hlavne zadarmo. Vzniká tým navyše už spomínaná situácia, kedy štát zaplatí za to, že v skutočnosti zabráni presunu výrobného faktoru do odvetvia kde by priniesol vyšší efekt, čím vzniká čistá ekonomická strata. Dá sa to vyjadriť aj spôsobom, že v ekonomike sa budú vyskytovať aj ľudia , ktorí sú odmeňovaní za to, že vyrábajú menej ako by mohli, i keď nie svojou vinou, ale preto, že je to pre nich osobne výhodné. Týmto štát vytvorí relatívne menšiu dostupnosť pracovnej sily, čo navyše sekundárne spôsobuje negatívny efekt v podobe zvýšenia mzdových nákladov nedotovaných firiem, s následnými inflačnými tlakmi, kvôli neodôvodnenému rastu miezd. Po zdvihnutí platov a následnej inflácii sa ale trh prestaví tak , že všetky pomery ostanú zachovane, ale štát zaplatí za presun výrobných faktorov na miesto kde prinesú menší efekt. Skutočným dôvodom dotácii teda nie je ochrana zamestnancov, ale transfer peňazí všetkých ľudí, nejakému jednotlivcovi. Jediným víťazom je iba majiteľ dotovanej firmy. Roztváranie nožníc efektívnosti medzi dotovanými a nedotovanými firmami v ekonomike ma za následok v budúcnosti na 100% isté šokové zmeny v prípade úplného (i keď správneho) zrušenia týchto dotácii, čo sa ukázalo ako pravdivé aj po páde socializmu, keď pri nutnej transformácii nášho hospodárstva ostala len z krátkodobého hľadiska konkurencieschopná iba polovica.
Cudzími rukami hady chytať
Regulácia , ergo legislatívny zásah štátu ma presne rovnaký efekt, čiže neefektívnosť, infláciu a vytváranie rozdielov neodôvodnených nevýhod a výhod na trhu. Rozdiel spočíva iba v tom, že tieto efekty ma zaplatiť súkromný sektor, a to aj subjekty, ktoré sú priamo poškodené a to pod hrozbou represií. Preto sú tieto náklady vo veľkej miere skryté, pričom všetci účastníci tejto zbytočnosti, musia vynaložiť podstatne vyššie peniaze, ako pri akejkoľvek dotácii. Štát na tvorbu, udržiavanie a vymáhanie zákonov, pričom by nastala aj reakcia od dotknutých súkromníkov, na ktorých chce štát elegantne preniesť veľkú časť nákladov spojených s jeho výmyslami , ktorý by sa snažili prirodzene obchádzať pre nich nevýhodné príkazy. Tu už by štát musí počítať s niekoľkonásobne vyššími nákladmi, či už z jeho strany, alebo zo strany tých proti komu sú namierené. Summa summarum, ku stratám napríklad už spomínanej 1 mld. € , ktorá vznikne tak, či tak, sa ešte pripočítajú náklady na tvorbu , udržiavanie a vymáhanie zákonov a náklady ľudí na obchádzanie týchto zákonov. A preto platí, že čím väčší zásah zo strany štátu, tým väčšie škody spôsobuje.
Socialisti takto po sebe nechávajú nášľapné míny, ktoré spôsobujú nedozerné škody, ťažko sa likvidujú a robia problémy dlho po tom, čo ich vytvorili.
