Je otázne, ako chcú predkladatelia svoj návrh zdôvodniť, nakoľko pri vozňoch asi ťažko hovoriť o pomoci životnému prostrediu, keďže bez ohľadu na svoj vek žiadne emisie neprodukujú. Navyše aj ekologický aspekt týchto krokov bol už viackrát minimálne spochybnený z dôvodu neekologickosti samotnej výroby a následnej prevádzky nového automobilu. Práve na túto oblasť sa zamerali vlády po tom, čo vystali ešte väčšie otázniky ohľadne prvotne zamýšľanej podpore ekonomiky.
Zavedenie šrotovného na železnici by teda znamenalo iba ďalšiu deformáciu trhu. Ak by bola na modernizáciu vozňov spoločenská objednávka, teda vláda by považovala za potrebné vyčleniť na tento účel z rozpočtu prostriedky, mala tak robiť priebežne a nie spôsobovať ekonomike nárazové šoky, čo sa ukázalo ako veľký problém aj u nás. Zo strany zákazníkov nevzišla požiadavka na takýto krok, ak by tomu tak bolo, dopravcovia by boli nútení vozový park modernizovať rýchlejšie ako je tomu teraz. Podľa všetkého majú spotrebitelia iné priority, ako je preprava tovarov, či ich samotných, novšími vagónmi.
O nesystémovosti a škodlivosti šrotovného akéhokoľvek druhu svedčí aj nemožnosť poskytnúť ho na všetok spotrebný tovar, čo prirodzene vadí výrobcom bielej techniky, obuvi či oblečenia, ktorí sa právom cítia byť štátom diskriminovaní.
