Jedenásty november je Deň červených makov alebo Deň vojnových veteránov. V škole sa každoročne koná divadelné predstavenie. Aj keď začína o desiatej dopoludnia musím ísť skôr, lebo by som nemala miesto. Telocvičňa s pódiom je plná.
Učiteľka zdvihne ruku a začne odpočítavať...5,4,3...šum po každom čísle stíchne, pri jednotke je absolútne ticho. Pomaly nastupujú žiaci, na bielych košeliach majú pripnutý červený vlčí mak.
Rozozvučí sa klavír a školský zbor otvára predstavenie piesňou We will remeber.
Javisko zaplnia deti prezlečené za vojnových reportérov, informujú o pozícii vojsk. Snažia sa spojiť s civilným obyvateľstvom a informovať ich o aktuálnom dianí.
Na hlavách majú kárované šiltovky zo štyridsiatych rokov, oblečení sú v krátkych nohaviciach na traky a štrikovaných vestách.
Zdravotné sestry nevedia, čo skôr, stále privážajú zranených.Dievčatá s do uzla vypnutými vlasmi nalievajú polievku. Svoje úlohy berú vážne. Každý vie, kde je jeho miesto. Vtom sa z mikrofónu ozve oznam, že vojna skončila.
Zbor spustí pieseň Hello Mr. Hitler.
Nastupujú ďalší účinkujúci, hovoria o tom, koho vo vojne stratili. Po slávnostnom trúbení trúbky celá hala vstane a ponorí sa do minútového ticha. Vystupujúce deti majú od 5 do 9 rokov a ani jedno z detí sa nepohne.
Nasleduje pieseň Peace Perfect Peace.
Počas piesne prichádzajú deti, v rukách držia názov krajiny, kde nedávno bol alebo ešte stále trvá vojnový konflikt. Prichádzajú deti z Ukrajiny, Kosova, Sýrie...počet prichádzajúcich detí je až neuveriteľne dlhý. Na konci opäť všetci vstaneme a zaspievame anglickú hymnu.
Deti odchádzajú do tried a rodičia z Ukrajiny, Sýrie, Poľska, Slovenska, Severného Írska, Portugalska, Maďarska, Česka, Litvy, Lotyšska a Bulharska zostávajú, aby si spoločne vypili šálku teplej kávy.
