Smola, aj ona ešte robí. Veď má len 60. Sama by chcela ísť aspoň na stretnutie zo školy po štyridsiatich rokoch, ale v robote jej neschválili dovolenku.
Vymýšľame elixíry mladosti, držíme diéty, cvičíme, beháme, jeme zdravo. A načo? Aby sme v šesťdesiatke vyzerali na štyridsať? A kto to ocení? Nebudeme pobiehať v polovičných plavkách na plážach v Karibiku, ale makať na nočnej.
Čo budú šesťdesiatnici robiť? Napríklad v takom školstve. Učiteľky zodraté neustálymi reformami, ktoré im zatiaľ žiadne úľavy nepriniesli, lekári v nemocniciach už teraz vyhorení z nočných služieb. Ľudia vo výrobe, ktorí majú život naruby, lebo už nejakých pár rokov fungujú na trojsmenné prevádzky.
Otcovia rodín, ktorí nevidia svoje deti rásť, lebo pracujú v zahraničí.
Na Slovensku nie je práca ako práca. Je lepšia a horšia. Všetci poznáme vetu: Ak sa nebudeš učiť, budeš robiť smetiara. A ak to nepomáha pritvrdíme, môžeš kľudne aj ovce pásť.
Prácam ako nakladanie tovaru do tašiek pri pokladni, prevádzanie detí cez cestu ráno, keď idú do školy a podobne moc nefandíme. Nákup si predsa dokážeme naložiť aj sami a žiadnych mužov v reflexných vestách tiež nepotrebujeme.
Sú povolania, za ktoré sa hanbíme, dokonca sa z nich vysmievame. Počúvame posmešné poznámky typu: A vieš, čo on robí v zahraničí? Cesty zametá, ten teda dopadol. Alebo: Na čo sa tam trepala, aby umývala hrnce alebo robila niekomu slúžku?
Vysmievame sa z opatrovateliek, lebo utierajú špinavé zadky babkám, vysmievame sa z Angličaniek, Nemiek, že sú lenivé a neschopné, lebo majú slúžky a opatrovateľky detí.
A prečo by ich nemali? Prečo by mali mať túžbu zodrať sa? Pre blaho koho? Susedov, aby nepovedali, že si nevieme upratať? Prečo by si nenechali naložiť tovar do tašiek pri pokladni a spokojne sa zatiaľ vykecávať s pokladníčkou?
Nie je to len o tom, aby si uľahčili život. Je to aj o tom, aby ľudia mali prácu. Aby sa v každom veku cítili užitoční. Rada si nechám naložiť nákup do tašky, aj keď to zvládnem sama.
Chýbal by mi vysmiaty ujo na prechode, ktorý mi každé ráno s úsmevom zaželá pekný deň a dohliadne na moje deti.
Stále sa motáme v bludnom kruhu, že na Slovensku nie je práca, nie sú peniaze, nie sú možnosti. Ale na druhej strane si radšej urobíme všetko sami akoby sme mali dať niekomu zarobiť.
Čas, kedy dáme deti na dva mesiace prázdnin ku babke sú asi nenávratne preč. Mladí sa zo zahraničia vracajú len sporadicky. Tomu, že sa po voľbách niečo zmení neverí tiež nikto. Hovorí sa, pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže.
Čo teda môžem urobiť, aby som si napriek všetkému užila dôchodok?
Musim sa naučiť vyložiť si nohy na stôl bez výčitiek svedomia, povedať šéfovi, že nadčas nie je samozrejmosť, sem tam zaplatiť upratovačku alebo opatrovateľku a ísť si namiesto toho s deťmi zaplávať. Tých 20 eur sme už minuli aj na nezmyselnejšie veci. Naučiť sa, že neexistuje dobrá a zlá práca, existuje iba práca. Prestať si dokazovať, že sme nenahraditeľní,mať sa rád. Nikto iný to za nás neurobí. Neodkladajme to, v šesťdesiatke už môže byť neskoro.
