Nech sa starajú rodičia, nech sa starajú učitelia...moja vina, vaša vina, ich vina.... takto by som mohla pokračovať donekonečna.
Učiteľské diskusie sú veľmi výživné. Dozviem sa tam, že rodičia sú totálne na nič. Nečítajú deťom, nenaučia ich strihať, utrieť si sopeľ, dokonca nerozumejú ani základným domácim úlohám. Deti sú drzé, arogantné, rozmaznané.
Učitelia sú chudáci, ktorí musia za pár drobných spúšť, ktorú rodičia napáchali nejakým spôsobom odčiniť.
Na rodičovských fórach je to naopak. Učitelia nerobia nič, iba zadávajú deťom nezmyselné úlohy, ktoré im aj tak na nič nebudú, oberajú ich o čas, ktorý im ostáva na to, aby s deťmi mohli stráviť nejakú tú spoločnú chvíľu.
Môže zahŕňať napriklad aj to, aby si mohli spolu niečo strihať alebo si čítať rozprávky, alebo si na prechádzke lesom utierať ten spomínaný sopeľ.
Neviem, kde sa vzal mýtus, že ak sa dieťa nenaučí všetko do svojich desiatich rokov života, bude z neho doživotný duševný mrzák. Kedy sme prišli na to, že dieťa proste potrebuje mať červeným perom prečiarknutú polovicu strany za to, že sa urputne snažil tri hodiny robiť čiarky zľava doprava. Musia mať stopercentný sklon, tvar aj dĺžku. Ak nie, nikdy v živote z neho nič nebude. Treba ho poriadne vytrestať. A aj rodiča, lebo mal na to dohliadnuť a nie sa zbytočne vyvaľovať v práci. Veď čo je dôležitejšie ako budúcnosť jeho detí?
Ak by deti do školy nastúpili ako päťročné, vzali by sme im detstvo. Slovenské školstvo určite. V škole sa predsa nebehá, neskáče, prezúva sa, ale hlavne, v škole sa učí!
Kým dieťa skončí prvý stupeň, vo väčšine prípadov sú učitelia s rodičmi na vojnovej nohe. Deti sú pri predstave, že ich čaká ešte ďalších desať rokov štúdia, zrelé na predčasný dôchodok.
Prvý stupeň je najdôležitejší. Práve tu si dieťa vytvára vzťah ku škole, povinnostiam, učí sa plánovať si deň.
Školská reforma obsahuje aj to, aby deti nastúpili do školy ako päťročné. V Británii moje deti nastúpili ešte skôr. Mali štyri roky.
Začínali sme bez akejkoľvek znalosti jazyka. Prvá inštrukcia, ktorú sme dostali bola takáto:
Neučte sa s nimi doma jazyk, nehovorte s nimi po anglicky a už vôbec nie v prípade, že ho sami dobre neovládate.
Druhá inštrukcia bola takáto:
Nepíšte s nimi domáce úlohy, ani im s nimi nepomáhajte. Dávať im úlohy, ktoré si ako rodič vymyslíte sú absolútne neprípustné.
Vôbec som si to nevedela predstaviť, ale keďže majú univerzity na svetovej úrovni, povedala som si, že asi vedia čo robia a rozhodla som sa im dôverovať.Po prvom týždni som sa detí pýtala ako bolo v škole.
"Super", znela odpoveď. "Čo zaujímavé ste robili?"
"Lee sa počúral." "Chudák Mr.Green", pomyslela som si. "A čo robil učiteľ?", vyzvedám ďalej. "Nič, prezliekol mu pančušky, v škole máme náhradné, on je na to zvyknutý," spokojne odpovedajú deti. "Dobre, čo ste ešte robili?", horím nedočkavosťou."Učili sme sa." "Konečne", pomyslím si. "To znie dobre, čo hovoril učiteľ? "
"Nič, iba blá, blá, blá..." To chápem, mne znie angličtina podobne. "Skvele a ďalej? " "Nič, čítal nám."
"Super, o čom to bolo?" " Neviem, ale asi tam bola nejaká myška", "nie to bol medveď", zapojí sa druhé dieťa. Moc som sa nedozvedela. Moje odhodlanie nechať ich takto napospas začal nahlodávať strach. V tom, aby som vydržala nezasahovať mi pomohla jedna vec. Deti ešte ani nezložili tašku a už sa tešili na ďalší deň v škole. S radosťou si písali úlohy a čítali.
Čas bežal a deti začínali rozprávať zo sna. Po anglicky. Načúvali sme za dverami. Tomuto spôsobu výučby som naozaj nerozumela.
Zo školy chodili opálení, vybehaní, vysmiati a ani neviem ako čítali plynule jednu knihu za druhou, piatkové testy písali bez chýb.
Na niektorých školách sú asistenti, ktorí hovoria po slovensky, po poľsky alebo po rusky. My sme to šťastie nemali. S odstupom času si myslím, že šťastie bolo práve to, že sme ho nemali.
Deti chodili vonku za každého počasia. Či svietilo slnko, pršalo alebo snežilo. Z toho som bola tiež na prášky. Nevedela som si predstaviť ako si budú štvorroční sami obliekať vetrovku a či si ju vôbec zoberú a či budú potom sedieť v škole v mokrých topánkach a či nebudú chorí a tak...mala som tisíc rodičovských mindrákov, ktoré mi neuľahčoval raňajší kašeľ väčšiny detí a nikdy nekončiace sople.
Doma by sme už boli na maródke, jedli by sme antibiotiká a aspon dva týždne by sme nevyšli z domu. Britské zdravotníctvo je na fórach tiež nevyčerpateľnou témou.
Ak dieťa naozaj ochorie, kašeľ a sople nie sú choroba, môžem ho ako rodič nechať doma. Nepotrebujem lekárske potvrdenie, stačí ak zavolám do školy. Môžem ho takto nechať doma päť dní.
S prekvapením som zistila, že ak detí kašľú a majú sopeľ, liečim ich doma týždeň a ak majú sopeľ a kašeľ a chodia do školy, tiež po týždni zmizne. Nehovorím samozrejme o kašli s horúčkami alebo o kašli, ktorý trvá celú noc.
Do školy sme nastúpili vo februári. Školský rok už bol v plnom prúde.
Za celý polrok deti nemali krízu, neplakali, že nerozumejú, na nič sa nesťažovali, úlohy si písali sami a ani neviem ako bol koniec školského roka.
Deti už mali kopec kamarátov v škole aj na ulici, rozumeli písanému textu, vedeli čítať, vedeli koľko je hodín. Vedeli, že buchty v Tescu sa tam len tak nezjavia ale sa pečú. Vedeli to preto, lebo si ich boli jeden deň sami napiecť. Vedeli, že krava nie je fialová a že vajcia sa v obchodoch nevyrábajú ale znáša ich sliepka. Tiež to vedeli preto, lebo keď sa učili o domácich zvieratách strávili niekoľko dní na farme. Vedeli spievať veľa piesní, lebo každá škola má spevácky zbor. Spievajú všetci žiaci. Na záver roka alebo na Vianočnom koncerte sa na javisku stretne celá škola. Je to krásny zážitok.
Veľa sme sa naučili, napriek tomu, že sme sa spolu vôbec neučili.
To, čo ich mala naučiť škola zvládli na výbornú a my sme mali čas ma pyžamové dni, výlety, čítanie a pozeranie rozprávok. Nikdy som si nemyslela, že to vyslovím, ale bolo mi ľúto, že je koniec školského roka. Rekapitulácia na záver?
1.Deti sa neprezúvajú.
Výhoda? Sú každú prestávku vonku.
2.Všetky úlohy dostanú v pondelok, sú vždy rovnaké. Každý deň napísať päť slov a vypočítať päť príkladov. Nakresliť obrázok, vymaľovať, nalepiť, vystrihnúť. Vždy je to niečo, o čom sa učili. Ak piekli, kreslili a vystrihovali buchty, ak sa učili zvieratá, kreslili a vystrihovali farmu.
Výhoda? Vedeli, čo ich celý týždeň čaká a nestresovali z toho, že nebudú niečo vedieť./ My rodičia nápodobne/.
3.Nenosia žiadne knihy. Všetko majú v škole. Domov si nosia iba zošity a jednu knihu, ktorú majú čítať.
Výhoda? Cestou do školy nemusia riešiť, čo si zabudli. Tým odbudne telefonovanie typu: Mami, dones mi prosím ťa ten zošit, lebo dostanem ďalšiu päťku.
4.Nemajú nečakaná písomky. Každý piatok je test.
Výhoda? Vedia, že ak v pondelok niečo nepochopia, majú celý týždeň na to, aby to povedali učiteľke a majú čas na to, aby sa to doučili.
5. Ku domácim úlohám, ktoré nevedia napíšu otáznik.
Výhoda? Učiteľ má presný prehľad o tom, čomu dieťa nerozumie a rodič tiež.
Preto neodpisujú úlohy od spolužiaka cez prestávky a vysvedčenie nie je za to ako si spolužiak alebo rodič plnil domáce zadanie.
6. Deti sú rozdelené na stoly. Sedia po šiestich. Stolov je päť alebo šesť, podľa počtu detí. Každý stôl je iná úroveň. Moje deti začínali pri stole s cudzincami, ktorí nevedeli jazyk a pomaly postupovali od stola ku stolu.
Výhoda? Vedia, že nie sú zaškatuľkovaní bez možnosti napredovať. Ak sa posunú ku ďalšiemu stolu, vedia, že urobili pokrok a chcú pokračovať.
7.Asistenti na školách sú veľkou pomocou. Majú čas venovať sa žiakom jednotlivo, nezdržujú ostatných žiakov. Do pomoci učiteľovi nie sú zapojení iba asistenti, ale aj žiaci. Rozdávajú papiere, strúhajú pastelky a pod. Na vysvedčení to majú uvedené v samostatnej kolonke. Neviem prečo na Slovensku nemôžu úlohu asistentov na školách robiť študenti pedagogických fakúlt. Bol by to prínos pre obidve strany.
8.Zlá odpoveď nie je chyba. Zlá odpoveď je jedna z možností, ktorá nie je správna a treba nájsť inú.
Výhoda? Hádam ani nemusím písať.
Posledný bod je pre nich do života tá najväčšia devíza.
Neviem ako nakoniec prebehnú školské reformy u nás doma, ale držím palce. Vôbec to nemusí dopadnúť zle. Či?
