Bez mučenia sa priznám, že ma úradníci desia. Neznášam ten tón, pri ktorom si pripadám akoby som vyviedla niečo neprístojné a postavia ma za to do kúta.
Nemám rada ten káravý hlas, ktorým mi vysvetľujú, "milá pani, ale vy ste to nevypísali do správnej kolonky, tam to predsa nepatrí. To nemôžeme takto poslať." Vysvetľujem, že mi povedali, že to mám vpísať tam, ospravedlňujem sa a hovorím, že teda prídem zase.
Ona moje ospravedlnenie neprijme, krúti hlavou a hovorí mi ako môžem byť taká nezodpovedná a neviem ani to aká kolónka je tá správna. Potom mi ešte podráždene vysvetlí, že ona by mi aj dala nové, ale oni tieto tlačivá nemajú a majú ich iba tam a musím si ísť po nové.
No a ja sa zase musím trepať cez pol mesta a druhej úradníčke vysvetľovať, že to nemalo byť tam kde to je a má to byť inde a ona mi zase káravo vysvetlí, že som jej dobre nevysvetlila čo vlastne chcem a ona to nemala odkiaľ vedieť.
A tak zase beriem tlačivo a zase sa trmácam cez pol mesta a zase čakám v rade. Ľudia hundrú, predbiehajú sa s vysvetlením, že on sa ponáhľa, lebo čas sú peniaze a tá ide dať iba jeden papier a beží, lebo má v aute deti a ten zase beží, lebo ide ešte k lekárovi. Nervózne čakám a rozmýšľam, že budem musieť prísť zajtra, lebo prídem neskoro do práce...z hlbokých spomienok ma vyruší volanie.
"Mária, Mária..." Niekto asi kričí na svoju kolegyňu, myslím si. Hudba z reproduktorov tichúčko vyhráva a volanie neprestáva. Obzerám sa okolo seba a pohľadom zastavím na kričiacom chalanovi v tričku s krátkym rukávom, potetovanými rukami a nagelovanými vlasmi. Veselo mi zakýva a ukazuje, že patrím k nemu. Skontrolujem si hodinky a naozaj, je desať.
Vykladá papiere a pospevuje si spolu s kapelou. "Hello, ja som Colin. Vypíšeme spolu papiere." Tak teda dobre. On kladie otázky, ja odpovedám. Pýta sa ma, či mám také a také potvrdenie. Hovorím, že zatiaľ nie, ale že už je na ceste zo Slovenska. Nad danú kolonku urobí veľkú zátvorku a do nej konským písmom napíše: Papiere o tom a tom zatiaľ nemá, ale už sú na ceste. Keď prídu, tak ich priložím. Koniec zátvorky. Zhrozene sa na tú skazu pozerám, toto predsa nemôže fungovať. Vidí môj zdesený pohľad, usmeje sa a hovorí, že to je OK a pokračujeme ďalej. Diktujem mu ďalšie údaje, napíše a pre istotu sa spýta ešte raz. Zopakujem, on sa ospravedlňujúco usmeje a celé to preškrtá a napíše zase. Sodoma Gomora, beží mi hlavou.
Myslím na to ako posvätne držím akýkoľvek formulár, maximálne sa sústredím, aby som niečo nepokazila, lebo viem aká hrôza by bola zháňať nový.
Už sme pri poslednej kolonke, dopíšeme, podpíšem sa a odchádzam. Chalan sa usmeje, založí papier a zaželá mi pekný deň.
Sedím v autobuse a asi vyzerám ako blázon, ale smejem sa. Smejem sa pri predstave ako čakám u nás doma na úrade a úradníčka otvorí dvere a zakričí " Jožo, Jožo!!!!" Smejem sa pri predstave ako na úrade vypisujem papiere a jednu kolonku celú preškrtnem a potom konským písmom dopíšem," ešte to nemám, ale tento týždeň by vám to malo prísť"...no komické by to bolo...
NIN by malo prísť do šiestich týždňov. Keď o tri týždne zašuchoce pošta, neveriacky otváram obálku a hovorím si...ono to prišlo...ono to naozaj prišlo..
