Aj u nás by to možno takto fungovalo, keby mali moje deti knihy. Keďže ich nemajú, nasleduje podrobný výsluch.
Aké ste mali predmety, čo ste robili na dejepise, zemepise, angličtine...Pýtam sa úprimne, lebo nemám absolutne žiadnu predstavu. Nemám ani zošit, z ktorého by som vyčítala aspon približné informácie.
Všetko, čo sa naučia, ich naučí učiteľ.
Neviem si dosť dobre predstaviť triedu, v ktorej všetky vedomosti detí závisia iba od môjho učiteľského kumštu.
Musela by som byť tvorivá, vynaliezavá, poznať všetky detské diagnózy, poznať každého žiaka podrobne, vedieť, na ktorého čo platí, koho motivuje pochvala a koho výstraha.
Musela by som danú látku ovládať ako otčenáš, neustále by som sa musela vzdelávať, sledovať svetové dianie, hľadať nové metódy, chodiť na školenia. Celoživotný proces, ktorý nemá koniec.
K dispozícii majú doučovania, poradenské centrá, krúžky a aktivity so zameraním na pochopenie a ovládanie daného učiva.
Ak dieťaťu nejde napriklad matematika, odporučia mi doučovanie v škole. Doučí sa to spôsobom, akým na škole pracujú. Potom sa nestane, že je dieťa dopletené, lebo maminka mi povedala, že sa to má robiť takto.
Mojou povinnosťou rodiča je starať sa o to, aby bolo dieťa najedené, vyspaté, čisté a v psychickej a fyzickej pohode.
Všetko ostatné má na starosti škola.
Ak na konci školského roka donesú vysvedčenie s výbornými výsledkami, pred učiteľmi skladám klobúk. Viem, že stoja za všetkým, čo moje deti vedia. A aby to nemali také jednoduché, všetko musia naučiť aj deti, ktoré ešte nevedia po anglicky.
Ale aj iná vec ma fascinuje. Dcéra ochorela a kým sme boli doma, deti v škole vyrábali z hliny vikingské lode. Syn ju doniesol domov a dcéra zúfalo závidela. Keď sme konečne domaródili a šla do školy, vrátila sa domov s vikingskou loďou. Vymodeloval ju učiteľ, jej úloha bola natiahnuť plachty. Milovala ho nadovšetko.
Iný učiteľ sa ma hneď po príchode do UK spýtal, ako sa povie Good Morning po slovensky, lebo ich chcel ráno privítať v ich rodnom jazyku.
Nie je to nič svetoborné, ale do detskej duše sa tieto malé skutky láskavosti zapíšu veľkými písmenami.
Z množstva športových a hudobných aktivít, výletov, zaujímavých referátov a exurzií u mňa najviac zabodoval jeden. A to ponuka práce.
Počas školy môžu pracovať, zarábať a za zarobené peniaze si môžu kúpiť knihy, alebo sa najesť v McDonalde. Peniaze nie sú skutočné. Vyzerajú ako kupón s logom školy.
Pracovná pozícia sa volala Kamarát v ťažkých časoch. Oznam visel na nástenke, kto mal záujem, mal si prísť po dotazník.
Po vyplnení odpovedí: Prečo chcem robiť túto prácu, prečo práve ja, čo môžem ponúknuť a čo očakávam, žiadateľ postúpil do ďalšieho kola na osobný pohovor.
Opäť odpovedal na otázky, prečo má záujem o prácu, dozvedel sa, na koho sa môže obrátiť v prípade, ak by sa vyskytol nejaký problém a na záver si dohodli platové podmienky.
Ak aj tento pohovor dopadol úspešne, nasledovalo školenie a žiak nastúpil do práce.
Náplňou práce bola starostlivosť o deti, ktoré majú nejaký zdravotný problém, o deti, s ktorými sa nechce nikto hrať, o deti, ktoré ešte neovládajú jazyk alebo o deti, ktoré sú z akéhokoľvek dôvodu inými deťmi vylúčené zo spoločných hier.
Projekt ma zaujal natoľko, že som sa o oň podelila na sociálnej sieti.
Niektorých myšlienka nadchla, iných nie a moje počiatočné nadšenie opadlo. Nasledovali otázky, či chcem toto urobiť vlastnému decku, či niekto stojí o priateľstvo, ktoré je platené, či mi nie je ľúto, že moje dieťa príde o prestávky, či sa nebojím toho, že sa z nahlasovania problémov stane bohapusté bonzáctvo a či ju chcem obrať o voľný čas počas prestávok, ktorý majú deti na to, aby sa mohli hrať s kamarátmi.
Bola som na seba nahnevaná, lebo ani jedna z týchto vecí ma nenapadla, keď sme s dcérou vypĺňali dotazník. Jej rozhodnutie bolo pevné, lebo chce byť učiteľka. Vypočítala si, že ak začne s prácou ako desaťročná, po ukončení vysokej školy bude mať úctyhodnú prax. A zarobené peniaze tiež nie sú na zahodenie.
Nesmelo som sa opýtala, či jej nevadí, že nebude mať prestávky. Povedala, že nie, lebo majú rozdelené služby, nebude v práci každú prestávku.
"Nevadí deťom, že ti za čas strávený s nimi platia?", pýtam sa ďalej. "Veď aj učiteľ a psychológ sú platení, oni to vedia." No to mi odľahlo. "A čo ak si nebudeš vedieť rady? Nemôžeš predsa poznať diagnózy a rozpoznať ich." V triede máme dvoch autistov, aj ADHD a aj iné diagnózy, viem čo mám robiť. Ak nebudem vedieť, opýtam sa. A nikdy tam nie sme bez dozoru, neboj sa." Tak teda dobre, počkám si. Zatiaľ je spokojná. Výplaty má odložené v obálke.
Projekt má mnoho výhod. Počnúc tým, že už teraz zistí, ako to pri hľadní práce a na pohovoroch funguje, až po možnosť zarobiť si.
Mňa však najviac oslovilo to, že ak sa naozaj rozhodne študovať s cieľom učit, do práce nastúpi bez ilúzií. Bude poznať všetko, čo učiteľské povolanie obnáša.
Lepšie je predsa raz zažiť, ako stokrát počuť.
