Rodičovské združenie

Cestou do školy si opakujem všetky anglické frázy, slovíčka, v strese som si spomenula aj na tie, o ktorých som nevedela, že ich ovládam.
Prichádzam do školy, srdce mi bije. Otvorím dvere a celým telom zaujmem obranný postoj. Nech učiteľ povie čokoľvek, vždy to bude moja chyba. Buď má moje blbé gény alebo moju blbú výchovu. Hlboký nádych....
"Dobrý deň." Šepocem vo dverách.
Učiteľ ku mne pristúpi,podá mi ruku a so širokým úsmevom a falošnou anglickou slušnosťou /áno, ak je niekto milý na cudzieho človeka, vždy to zaváňa niečím neúprimným/ sa ma pýta: "How are you?" Fráza je zdvorilostná, záujem v očiach skutočný. Vyhodil ma z kontextu. Koktavo odpovedám, že fajn a v duchu sa ospravedlňujem, že som pristúpila na jeho hru. Ale na druhej strane..mám čo jesť, mám kde bývať a všetci sme zdraví, tak som vlastne ani neklamala. Nádych, výdych...
"Where are you from?" Opäť nečakaná otázka.
"Slovakia". Zdvihnuté obočie...evidentne tápa. Zrazu sa usmeje a povie, 'Škrteľ!' "Áno, Jaguár a československí letci, doplním".
Už ma identifikoval.
"Why did you leave Slovakia?" Ty kokos...odkiaľ začnem...najjednoduchšie je odpovedať to čo vždy." Lebo minimálna mzda tam je okolo 400 libier."
"Weekly?" "Nie, mesačne." Mám jeho plnú pozornosť. "Why?"
Dochádza mi dych, nápady, slovná zásoba...v hlave mi idú myšlienky...lebo židoboľševici, utečenci, Kiska, americkí imperialisti a tiež to, že Soroš predsa nemôže zaplatiť každého...ale nič z toho by zrejme nepochopil, tak iba stručne odpoviem..."Pomaly sa to lepší."
Konečne prechádzame na hodnotenie mojich detí. "Tak a teraz to príde..." Zovriem ruky do pästí a schovám si ich do vreciek.
"Do not stress", hovorí učiteľ vyberajúc zošity..
Záver je takýto. Deti sú fajn, niečo im ide excelentne, niečo ZATIAĽ ešte nie. Informuje ma o každom dobrom skutku, ktorý vykonali, o každej pomoci, ktorú poskytli. Hrdo mi ukazuje všetky ich výtvarné práce, v ktorých sa zmätene pokúšam nájsť tú spanilú ovečku, o ktorej mi so zanietením rozpráva. Vedia počítať, fajn,teším sa, celkom pekne píšu..aj to poteší..
Začínam byť dojatá. Viem presne čo im ide, v čom máme rezervy, ale akosi sa na to vylepšovanie začínam tešiť. Cítim podporu, uznanie a áno...aj lásku k mojim deťom. Na konci mi ešte stihne povedať, že Maria miluje hudbu Elvisa Preslyho. Vstávam, úprimne mu potrasiem rukou a odchádzam. Zavriem za sebou dvere a od úľavy sa rozplačem.
Cestou domov si hovorím...ak bude chcieť tento učiteľ zdvihnúť plat, určite sa za neho postavím, ak bude na škole akákoľvek akcia,určite na ňu prídem a ak budú potrebovať peniaze, rada prispejem.
Áno milé školstvo, najdôležitejšia vec je mať rodičov na svojej strane. Tu to už pochopili.