Zbohom, môj sladký študenstký život, už som dobrovoľne nezamestná. Takto ma onálepkovali na úradoch, kam ma vyslali moji starostliví rodičia. Vraj aby som si našla prácu. Hneď na druhý deň po štátnici som tam naklusala aj s potrebnými papiermi. Chýbal mi len diplom a vysvedčenie, ktoré som mala dostať na promócii. (Áno, asi som staromódna, priznávam sa, mala som promóciu a na nej takmer všetko príbuzenstvo, vyzeralo to ako svadobná generálka; všade plno ľudí, nádherné kytice, smiech, slzy a blýskanie fotoaparátov, krásne šaty a objatia, vítanie a lúčenie.)
Na úrade práce som chvíľku blúdila, pretože po vrátnikovi/informátorovi nebolo ani vidu ani slychu a musela som sa spoľahnúť na byrokratické značkovanie. Keď som našla vytúžené dvere, za ktorými ma mali čakať ružové zajtrajšky, nestál pred nimi ani jeden človek. Malo ma to varovať.
Zaklopala som a vošla dovnútra. Okrem troch obrovkých stolov nebolo v miestnosti takmer nič. Na jednom bol počítač a na(!) druhých dvoch sedel chlap a dve ženy. Pripomínali mi základnú školu počas prestávky, keď sa veselo sedí na lavici, napcháva sa desiatou a hlasno sa rozpráva. Ani ma nezaregistrovali, prekrikovali sa a naďalej tlačili do hlavy chlebíčky.
„Prepáčte, prosím...“, musela som zvýšiť hlas (čo robím strašne nerada), ale malo to úspech. Čiastočný. Jedna z dám sa na mňa obrátila a so zdvihnutým obočím si ma premerala.
Keď nič nepovedala, usúdila som, že to bola nemo vyslovená otázka: „No čo, moja, čo chceš?“, a tak som jej všetko povedala. Že som absolventka, a že by som strašne rada pracovala. Že mám so sebou aj životopis a či sa môžem registrovať u nich, či mi nájdu prácu, alebo ako to vlastne chodí. Keď som skončila, už sa na mňa pozerala aj druhá prežúvajúca žena a chlap si sadal k počítaču.
Nazdala som sa, že môj prvá "reč" na úrade, našla odozvu.
Našla. Ale nie takú, akú som očakávala.
Pani „S Obočím“ len lakonicky prehodila, že prácu si budem musieť hľadať sama, a ak sa chcem u nich zaregistrovať, tak môžem, ale každé dva týždne musím chodiť s potvrdením, že som si ju hľadala. A ak chcem peniaze, tak tie nedostanem. Oni ma len nahlásia Sociálnej poisťovni. A potom sa ozvala aj druhá pani (tá „Prežúvajúca“), že sa mi vlastne neoplatí sa ani registrovať, a ak sa nezamestnám, vraj mám prísť až v septembri, lebo vtedy sa budú meniť zákony.
Nechcú ma... Slušne som poďakovala a odišla. Porazená, ale nie zlomená, som sa rozhodla vybaviť všetko v jeden deň. Navštívim Sociálnu poisťovňu!
Tam som neblúdila, naopak, našla som dané dvere rýchlo. Ľudí tu bolo podstatne viac, takže kým som čakala v rade, stihla som dvakrát požičať pero, raz darovať papierové vreckovky, odpovedať na esemesku a prehltnúť žuvačku. (To posledné bolo od prekvapenia, že som sa konečne dostala na rad.)
Pani pri okienku (volajme ju „Dlhé nechty“, kvôli rozlíšeniu) mi na odpoveď na môj srdcervúci príbeh bez záujmu podala tlačivo, ktoré mám vyplniť. Že teraz, keď nie som študentka, ale ani zamestnaná, tak si mám platiť všetky druhy poplatkov sama. A tým, že som sa nezaregistrovala na úrade práce, som sa stala dobrovoľne nezamestnanou.
„Ale ja nie som dobrovoľne nezamestnaná, prácu si hľadám a chcem pracovať!“, namietala som.
Pani ma však statočne odignorovala, však prečo nie, keď za mnou už nestál nik a ona si svoju prácu vybavila tým, že mi podala tlačivá. Kým som našla svoje perá, čo som popožičiavala, nastala obedňajšia prestávka a všetky "stránky" mali odísť.
Odišla som sklamaná, lebo som nič nevybavila. Ešte ma čakala zdravotná poisťovňa, kam som vonkoncom nemala chuť ísť, ale vedela som, že ďalší deň by to bolo ešte horšie. So zaťatými zubami som sa trmácala cez celé mesto.
Priznám sa, nečakala som taký milý prístup. Už som nečakala vôbec nič. Ale všetci (aj fešák- vrátnik) boli nesmierne ochotní a prívetiví. A aj keď som dostala informácie podobného typu ako na predchádzajúcich úradoch, že v septembri sa všetko zmení, poradili mi, kde a čo mám vyplniť, dali mi informácie o všetkom (napr., že ešte za mňa platí štát), skrátka, postarali sa o mňa, absolventa neznalého pomerov tak, ako sa patrí.
Neviem, či to bol len ľudský prístup, alebo politika spoločnosti (aby nestratila klientov), som im za to vďačná.
Tieto tri úrady mi zabrali spolu 5 hodín. Je to veľa? Málo? Neviem posúdiť. Viem však, že úslovie „do tretice všetko dobré“, stále platí. Platilo aj pri hľadaní zamestnania. Ale o tom nabudúce...
