Dekolonizácia vs. národný štát
Naopak, Arabi, na rozdiel od Španielov či Čechov, nikdy vo svojej histórii nevstúpili do fázy demokratického kapitalizmu ako takého. Dekolonizačné procesy, od egyptského (1922) až po alžírsky (1962), vyústili väčšinou do rôznych nedemokratických foriem monarchizmu či republikanizmu. Podobne ani republikánske „revolúcie" (v skutočnosti vojenské prevraty) v rokoch 1952-62 v Egypte, Iraku a Jemene neprispeli k demokracii a arabské štáty ešte viac od demokracie vzdialila ďalšia vlna „socialistických revolúcií" v 60. rokoch v Iraku, Sýrii, Alžírsku, Južnom Jemene a Líbyi, ktoré postupne priniesli na scénu diktátorov typu irackého Saddáma Husajna, sýrskeho Háfiza Asada či líbyjského Muammara Kaddáfího.
Dokonca ani sporadické režimy, ktoré mnohí radi označujú za demokracie, ako je Irak od volieb v roku 2005 (po americkej invázii), Libanon po skončení občianskej vojny v roku 1990 či po Cédrovej revolúcii v roku 2005, alebo Sudán v rokoch 1986-89 (po zvrhnutí Nimeirího diktatúry), nie sú a ani nikdy neboli demokraciami. Sú to etnokracie, kde je celá politická scéna organizovaná pozdĺž etnických a konfesionálnych línií. Na druhej strane, mnohostranícke systémy v Maroku po roku 1993 a v Alžírsku po roku 1997 fungovali ako „riadené demokracie" pod taktovkou kráľovskej či prezidentskej diktatúry.
Jedným z hlavných dôvodov, prečo Arabi nezažili demokratický kapitalizmus, je neexistencia národného štátu, ktorý je takmer nevyhnutnou podmienkou demokracie. Príklad z podunajskej monarchie po punktáciách (1890-1914), keď sa českí nacionalisti stali blokačnou menšinou vo viedenskom parlamente (predtým, v období 1867-78 po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, praktikovali zase pasívnu rezistenciu), naznačuje pravidlo, že demokraciu nie je možné vybudovať v unitárnom mnohonárodnostnom štáte, pretože etnické menšiny, ak sú početne silné, sa správajú ako politické bloky s rigídnou nacionalistickou agendou (podobne ako bosnianski Chorváti po Daytone, kde sa stali menšinou v moslimsko-chorvátskej Federácii, alebo ako kosovskí Srbi po roku 1999).
Naopak, príklad úspešných separatistických štátov ukazuje, že rigídny monotematický nacionalizmus sa po vzniku národného štátu rýchlo pretransformoval na demokratickú súťaž: napr. České zeme po roku 1920, Republika srbská v Bosne po roku 1997, Slovensko po roku 1998, Chorvátsko, Srbsko a moslimsko-chorvátska federácia v Bosne po roku 2000 a Kosovo po roku 2001.
Podobne ako Piemont, Toskánsko či Neapolsko pred rokom 1860, alebo Sasko, Bavorsko či Württembersko pred rokom 1871 neboli národnými štátmi, nie sú nimi ani Tunisko, Jemen či Irak. Neprekvapuje preto, že okupujúci Američania zákonite nemohli vybudovať demokraciu v Iraku po roku 2003 tak, ako to dokázali v Japonsku po roku 1945.
Dnešná demokracia je myšlienkovým produktom XIX. storočia a budovala sa ruka v ruke s nacionalizmom, pričom obidva vychádzajú z hybridného dedičstva osvietenstva a romantizmu. Na tomto mieste musím poznamenať, že pojem nacionalizmus používam v „pozitívnom", gellnerovskom zmysle ako presvedčenie, že politické celky (štáty) majú byť organizované na národnom princípe, ktorý predstavuje politicky mobilizovanú skupinu ľudí vystupujúcu v zmysle „my versus oni", nech už je hlavným rozlišovacím resp. zjednocovacím znakom jazyk, náboženstvo, rasa, či niečo iné.
Nacionalizmus a demokracia sú dve strany jednej mince. Tvrdiť, že nacionalizmus patrí do XIX. storočia, zatiaľ čo my v XXI. storočí budujeme demokraciu, je protimluv, ktorý stojí za neúspechom americkej angažovanosti v Afganistane i v Iraku, ale aj v Bosne.
Rozdelenosť arabského sveta pred rokom 2011
Po stroskotaní pokusu o arabskú národnú monarchiu v roku 1918 sa arabský svet rozdelil najprv medzi francúzsku a britskú sféru vplyvu (1920-56) s odlišnou právnou tradíciou, neskôr medzi americký a sovietsky tábor (1956-90) s rozdielnym postojom k vlastníctvu, medzi proamerický a antiamerický tábor (1990-2003) s rôznymi experimentmi zavedenia islamského práva šaríja a nakoniec medzi legitimistické monarchie a dynastické republiky (2003-11).
Až Arabská jar roku 2011 priniesla zjednotenie arabského ľudu, keď síce revolúcia vypukla najmä v dynastických republikách zúčastnených v minulých projektoch arabského zjednotenia zhora (Egypt, Sýria, Jemen, Líbya, Tunisko), ale pridala sa k nim aj monarchia v Bahrajne a dokonca voľby 2011 v kráľovskom Maroku dopadli podobne ako voľby v týchto republikách.
Napriek tomu pretrváva bipolarita medzi republikánskymi štátmi, ktoré sú dejiskami Arabskej jari, a monarchiami, ktoré majú z minulosti určitý náskok v postupných reformách. Táto bipolarita naväzuje na dvojkoľajnosť panarabských integračných projektov z februára 1958: republikánske (násirovské) Spojené arabské štáty a monarchistickú (hášimovskú) Arabskú federáciu.
Zaujímavé sú dve paralely z Európy: dvojkoľajnosť demokratizačná a integračná. Na jednej strane, demokratizácia monarchií pripomína britskú evolučnú demokratizáciu v XIX. storočí, zatiaľ čo tá republikánska skôr francúzsku revolučnú cestu. Na strane druhej, dvojkoľajná integrácia pripomína situáciu s konkurenčnými integračnými blokmi v západnej Európe v rokoch 1960-73: „Vnútorná Šestka" EHS (Egypt znovu vo francúzskej roli) vs. „Vonkajšia Sedmička" EZVO (Saudská arábia znovu v roli britskej). V určitom momente môže nastať „arabský rok 1973", keď líder jedného bloku z neho vystúpi a vstúpi do druhého bloku (ako Británia do EHS).
Aj keď bezkonkurenčným stredobodom arabskej politickej emancipácie sa stalo káhirské námestie Tahrír, na druhej strane sú symbolmi arabskej ekonomickej emancipácie mrakodrapy v Dubaji, okruh Grand Prix v Bahrajne a saudská ropná spoločnosť Aramco. Ďalším prejavom dvojkoľajnosti je podpora Saudskej Arábie revolúciám v Sýrii, Jemene a Líbyi a súčasne potlačenie revolúcie v Bahrajne. Významným dôkazom tejto monarchisticko-republikánskej súťaže je aj fakt, že v máji 2011, keď bola už naplno rozbehnutá Arabská jar v arabských republikách, dostali kráľovstvá Maroko a Jordánsko pozvánku do Rady pre spoluprácu v Zálive (GCC), integračné zoskupenie arabských monarchií, a v septembri zahájili päťročný prístupový proces.
Nie severoafrická, stredovýchodná či južno-stredomorská, ale Arabská jar
Naše pokusy územne vymedziť to, čo sa v priebehu roku 2011 v priestore medzi Kasablankou a Bagdadom dialo, ukázali, ako žijeme my Európania v zajatí vlastných historických či geografických predsudkov a nepripúšťame si realitu. Niektorí novinári označovali spočiatku udalosti v Tunisku a Egypte ako dianie v Severnej Afrike a po občianskej vojne a vojenskej intervencii v Pobreží Slonoviny očakávali rozšírenie „severoafrickej" revolúcie do ďalších štátov Afriky, ako je Zimbabwe či Etiópia. A čuduj sa svete, nič sa nestalo!
Francúzskojazyční politici hovorili o Južnom Stredomorí - pojem, ktorý od protikoloniálnej vojny v Alžírsku nenávidí väčšina Arabov. Po rozšírení revolúcie do Jemenu a Bahrajnu sa začalo hovoriť o Strednom Východe a mnohí z nás už slintali, ako rýchlo padne režim ajatolláhov v Iráne. A zase sa nestalo nič! Trvalo dlho, kým sme si v našom postmodernom a postnárodnom svete začali pripúšťať, že sa jedná o Arabov, o Arabskú jar, o revolúcie v arabských štátoch.
Je to arabská masa, ktorá sa pohla v roku 2011. Arabi si teraz prežili svoj rok 1848. Arabi, ktorých inteligencia bola v rokoch 1916-20 naočkovaná administratívou šerifa Mekky Husajna ibn Alího, že sú národom. Podobne, ako inteligenciu Chorvátov, Poliakov či Španielov naočkovali v rokoch 1800-1812 napoleonské armády. Pred Prvou svetovou vojnou boli (Arabi) len Moslimami, poddanými chalífu v Istambule. V roku 1958 či 1972 ešte arabská emancipácia nepokročila tak ďaleko, aby aj bežní ľudia súzneli s integračným projektom Násira alebo Kaddáfího. Podobne ani Napoleonov projekt Rýnskeho spolku (1806) či Talianskeho kráľovstva (1805) sa ešte nestretli s celonárodným nadšením Nemcov ani Talianov.
Vznik arabského politického národa
Arabský svet sa historicky nedelí na Iračanov, Egypťanov, Sýrčanov či Líbyjčanov. Toto sú len plody nešťastnej dekolonizácie, ktoré tiež prispeli k tomu, že doteraz nemohla vzniknúť arabská demokracia.
Egypt sa delí na historicky, nábožensky a jazykove odlišný Horný a Dolný Egypt. Líbya sa delí na Tripolsko (západ), Cyrenajku (východ) a Fezzán (juh). Sýria zase na vlastnú Sýriu (južná Levanta), Aleppo (severná Levanta), Zór (východ - Mezopotámia), Alavitsko (pobrežie) a Drúzsko. Irak sa delí na severnú Mezopotámiu (bývalý vilajet Mósul - predtým elajety Mósul a Kurdistan), strednú (vilajet Bagdad) a južnú (vilajet Basra) Mezopotámiu, Saudská Arábia zase na Nadžd (stred), Hidžáz (západ), Asír (juhozápad), Nadžran (juh), al-Ahsu (východ).
Nemožno zanedbať ani nehistorické etnické regióny, ako sú Nafúske hory v Líbyi s berberskou menšinou ibadíjskych moslimov (podobne v Tunisku turistom známy ostrov Džerba), južný Libanon so šíitskou menšinou či severný Jemen s menšinou zajditských šíitov, o severoalžírskej berberskej Kabýlii ani nehovoriac.
Až po vyše desaťročí vysielania panarabských programov ako Star Academy televízie LBC, Super Star televízie Future TV, spravodajstva televízií al-Džazíra a al-Arabíja, seriálov MBC1 a detských programov MBC3, po usporiadaní Ázijských hier v Dohá (1996), postavení najvyššej budovy sveta v Dubaji či otvorení okruhu pre Formulu 1 v Bahrajne, ako aj po dvoch desaťročiach účasti hosťujúcich robotníkov zo všetkých arabských štátov na hospodárskom zázraku štátov Zálivu, sa dostavil pocit arabskej súnáležitosti, vznik masovo emancipovaného arabského národa. Tomu, čo nebolo možné v dobách sovietsko-americkej bipolarity ani v dobe americkej unipolarity, sa otvárajú obrovské možnosti v epoche ustupujúcej americkej moci a vznikajúceho multipolárneho sveta.
Arabský rok 2011 nemá veľa spoločného s východoeurópskou jeseňou roku 1989. Naopak, Arabská jar roku 2011 skôr pripomína európsku Jar národov roku 1848. Počas neúspešných pokusov Násira, Kaddáfího a ďalších vodcov v 50. až 70. rokoch XX. storočia ešte myšlienka arabského národa nedospela do fázy masovej mobilizácie. Podobne, ako boli predčasné Napoleonove pokusy o ustavenie Talianskeho kráľovstva (1805), (nemeckého) Rýnskeho spolku (1806), (poľského) Varšavského kniežatstva (1807) a (slovinsko-chorvátskych) Ilýrskych provincií (1809).
Nemecký, taliansky a chorvátsky ľud dospeli k masovej národnej mobilizácii až v roku 1848. Podobne ako chorvátska národná revolúcia trvala 20 rokov (1848-68), talianska 22 rokov (1848-70), nemecká 23 rokov (1848-71), poľská dokonca 70 rokov (1848-1918) a francúzska 82 rokov (1789-1871), aj arabská národná revolúcia potrvá niekoľko desaťročí.
Arabi majú šancu oslobodiť sa od vazalského postavenia voči Američanom a Rusom a konečne sa emancipovať ako samostatné politické spoločenstvo vo vznikajúcom multipolárnom svete. Nebude to jednoduché a bude to bolieť nielen samotných Arabov, ale aj ich susedov - nás Európanov i Iráncov, Turkov, Izraelčanov a Afričanov. Avšak je tu vidieť svetlo na konci tunela - možnosť, že Arabi konečne nadobudnú svoju ľudskú dôstojnosť, o ktorú ich pripravili kolonizátori a vlastní arabskí tyrani, a nakoniec vybudujú svoje demokratické národné spoločenstvo.
