Ladislav Garassy
Politika Tibet má právo na nezávislosť
Dnes je 57 rokov odo dňa, keď 10. marca 1959 vypuklo Tibetské národné povstanie proti čínskej okupácii. Dodnes je Tibeťanom upieraná nezávislosť a pokrytecky sa k tomu pripája aj naša vláda.
Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Dnes je 57 rokov odo dňa, keď 10. marca 1959 vypuklo Tibetské národné povstanie proti čínskej okupácii. Dodnes je Tibeťanom upieraná nezávislosť a pokrytecky sa k tomu pripája aj naša vláda.
Už je rozhodnuté o spoločnom postupe medzinárodnej koalície proti Islamskému štátu. Aby sa neopakovali chyby z minulej okupácie Iraku a Afganistanu, treba hľadať nové politické riešenie, zahrnujúce predovšetkým miestne mocnosti.
Zachovanie jednotného Iraku po zvrhnutí Saddáma Husajna skončilo katastrofou. Dnes, keď je už rozhodnuté o spoločnom boji proti Islamskému štátu, treba zabrániť ďalšej katastrofe, ku ktorej by viedlo zachovanie jednotnej Sýrie.
Na Sýriu a Irak už treba nazerať ako na jedno územie, ktorého budúcnosť nie je možné riešiť osobitne. Po porážke Islamského štátu treba zachovať to, čo v súčasnosti funguje a radikálne zreformovať to, čo nefunguje.
Súčasná Európska únia je pod nebývalým tlakom nielen zvonku, ale aj zvnútra. Vnútorný tlak predstavujú predovšetkým tri politické sily, ktoré nemožno zaradiť do tradičného trojpólového spektra Socialisti-Liberáli-Konzervatívci.
Tieto riadky nadväzujú na včerajší článok a obsahujú pokračovanie analýzy príčin súčasnej utečeneckej krízy. Snahou je pomenovať ďalších šesť jej príčin.
Súčasná diskusia o utečencoch sa sústredí prevažne na kvóty a na spor medzi nemeckou kancelárkou na jednej strane a politikmi Visegrádskej skupiny na strane druhej. Treba však hľadať príčiny tejto krízy.
Ak sa majú nájsť riešenia súčasnej utečeneckej krízy, treba poukázať na ich príčiny, a nie ju populisticky zvaľovať na doposiaľ najväčšie vystúpenie Arabov za slobodu a na ich podporu od EÚ, ako to robí Putin a jeho prívrženci.
Aby sme lepšie pochopili príčiny dnešnej imigrantskej krízy a hľadali riešenia, musí nám byť jasné, odkiaľ imigranti prúdia a kam mieria. Politická diskusia u nás se ale vedie na pomerne nízkej úrovni.
Iránom riadená kontrarevolúcia v Jemene na prvý jarný deň prekročila Rubicon, keď vojenské jednotky šiitského hnutia Húthí obsadili najvýznamnejšie sunitské mesto Jemenu a druhé najľudnatejšie mesto krajiny – šesťstotisícový Taizz. Začiatkom februára vykonalo hnutie Húthí štátny prevrat a za hlavu štátu dosadilo tridsaťšesťročného Mohammeda Alí al-Húthího. Jemenská vláda prezidenta ‘Abd Rabáh Mansúr Hádího, ktorá vo februári ušla z dvaapolmiliónového hlavného mesta Saná do bývalého hlavného mesta Južného Jemenu – polmiliónového Adenu, cez víkend požiadala štáty združené v Rade spolupráce v (Perzskom) Zálive, aby podnikli vojenskú intervenciu a „nastolili zákonnú vládu“. Intervenciu vedie ďalšia kontrarevolučná mocnosť - Saudská Arábia.
Tri roky po prepuknutí Arabskej jari víťazia na Blízkom Východe sily kontrarevolúcie. Trojica vedúcich svetových mocností, USA, Rusko a Čína, obnovuje svoju nadvládu nad regiónom. Dvaja blízki spojenci USA (Saudská Arábia a Izrael), dvaja blízki spojenci Ruska (Izrael a Irán) a dvaja blízki spojenci Číny (Irán a Saudská Arábia) vytvorili triumvirát, ktorý uťahuje svoje oťaže nad obyvateľmi regiónu túžiacimi po slobode. Existencia Islamského štátu, ako aj brutálnych vojenských diktatúr v Sýrii a Egypte či situácia na pokraji občianskej vojny v Líbyi sú práve v záujme týchto troch krajín. Tieto tri krajiny sa stávajú kľúčovými spojencami USA v regióne. Turecko, ktoré zostalo osamoteným podporovateľom Arabskej jari, zase čelí domácemu rozkolu - je možné len špekulovať, ktorým silám tento rozkol vyhovuje.
V máji 2014 sa v plnej kráse ukázala nezmyselnosť, dokonca nebezpečnosť jedného z pilierov americkej povojnovej rekonštrukcie Iraku a Afganistanu – vsádzanie na budovanie domácich bezpečnostných zložiek – armády a polície. Na výcviku sa zúčastňujú aj inštruktori z krajín strednej a východnej Európy, preto je diskusia na danú tému aj u nás veľmi potrebná.
Mnohí sa obávajú, že by oddelenie Katalánska od Španielska, prípadne oddelenie Škótska od Veľkej Británie odštartovalo reťazovú reakciu v podobe zosilneného separatistického hnutia v rôznych častiach Európy, dokonca Európskej únie, čo by mohlo EÚ destabilizovať, dokonca ju úplne rozmetať. Treba povedať, že protagonisti tohoto argumentu nemajú veľký prehľad o súčasnej situácii v Európe.
Mnohí komentátori tvrdia, že si Európania vydýchli, keď sa škótski voliči našťastie nedopustili nerozumného rozhodnutia a hlasovali v prospech zotrvania Škótska v rámci Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Podobne sa argumentuje aj v prípade blížiaceho sa a ústavným súdom pozastaveného katalánskeho referenda. Sú to určite relevantné argumenty a vôľu voličov i súdov musíme ako demokrati bezpodmienečne rešpektovať. Avšak dovolím si upozorniť na fakt, ktorý vlády členských štátov EÚ usvedčuje z pokrytectva.
Američania nástojčivo žiadajú irackých politikov, predovšetkým irackého vládcu Núrí al-Malikího, aby vytvoril reprezentatívnu vládu zahrnujúcu všetky skupiny irackého obyvateľstva. Táto americká požiadavka však nielenže nerieši situáciu, ale je aj nebezpečná.
V utorok 10. júna 2014 obsadili metropolu sunitsko-arabskej časti Iraku, dvojmiliónový Mósul, jednotky islamských džihádistov z hnutia Islamský štát v Iraku a Levante. Al-Kajda tak už ovláda dve dvojmiliónové metropoly – nielen iracký Mósul, ale aj sýrske Aleppo. Situácia je príliš vážna, aby mohla byť riešená doterajšími prostriedkami.
Na týchto riadkoch nadväzujem na článok z 29. apríla a pokračujem v rozbore toho, ako režim irackého premiéra Malikího využíva nenaplnený článok 140 irackej ústavy k tomu, aby medzi sebou rozoštvával Kurdov, arabských Sunitov a iracké menšinové národy - Asýrčanov, Turkomanov, Jezidov a Šabakov podľa starého pravidla „rozdeľuj a panuj".
Dnes sa konajú v Iraku štvrté parlamentné voľby od pádu režimu Saddáma Husajna a prvé od ukončenia americkej okupácie. K dnešnému dňu majú Iračania za sebou troje parlamentné voľby (v januári a decembri 2005 a v roku 2010) a troje regionálne voľby (v rokoch 2005, 2009 a 2013). Je to vhodná chvíľa zrekapitulovať si, ako sa za ostatných 10 rokov vyvinula politická scéna tejto krajiny - ktoré sú najvýznamnejšie politické prúdy a ktorí sú najvplyvnejší politici krajiny.
Tam, kde sa iracký Kurdistan postupne zvažuje do Mezopotámie - k vodám starobylého veľtoku Tigris, ležia územia veľmi bohaté na ropu. V tejto oblasti žili v minulosti Arabi, Kurdi, bok po boku s ďalšími národnosťami - Asýrčanmi, Turkomanmi, Jezidmi, Šabakmi, Fajliami a Kakajmi. V rokoch 1968 až 2003 tu iracká arabská vláda vykonávala masové etnické čistky s cieľom arabizovať ropné oblasti, ako aj pohraničie s nepriateľským Iránom a Tureckom. Celé dediny boli likvidované a miestni obyvatelia boli presúvaní do sídlisk boľševického typu a do koncentračných táborov a nesmeli sa zamestnať bez toho, aby sa prihládili k arabskej národnosti. Režim sem masove premiestňoval arabských Šiitov z chudobného juhu, usadzoval sem loajálne sunitsko-arabské kmene z nehostinných púštnych oblastí.
Blížiace sa iracké voľby zase rozprúdili diskusiu o budúcnosti tzv. sporných území medzi Kurdmi a Arabmi. K pochopeniu sporných území, o ktorých som písal včera, je užitočné si uvedomiť vývoj tohoto problému od nástupu Saddáma Husajna k moci až po jeho pád.