Chorvátsko a Island
Ako vieme, Európska únia bude mať už vo veľmi krátkej dobe dvoch nových členov. Ak aj zvyšná polovica členov EÚ ratifikuje jeho prijatie, Chorvátsko vstúpi do Únie už o sedem mesiacov - 1. júla 2013. Island zase po svojom faktickom štátnom krachu v septembri 2008 požiadal o členstvo a úspešne napreduje v predvstupových rokovaniach: do súčasnosti otvoril 21 a uzavrel 10 z celkového počtu 35 kapitol.
Rozpad britského, belgického a španielskeho politického národa
Svetová hospodárska kríza, ktorá sa začala v roku 2008, však nielen popohnala Island smerom k vstupu do Únie. Spôsobila najmä obrovské problémy verejného sektoru, a to nielen v stabilných národných štátoch ako Grécko, Taliansko, Portugalsko a Írsko, ale aj v štátoch mnohonárodných. Moja generácia zažila v priamom prenose jeden veľmi pozoruhodný vývoj v 70. až 90. rokoch XX. storočia, ktorého výsledkom bol zánik tých troch západoeurópskych národných štátov, ktoré mali, či už z dôvodov historických, jazykových či iných, najmenšie predpoklady ako národné štáty pretrvať.
Po smrti španielskeho diktátora Franca v novembri 1975 sa naštartoval proces demontáže národného štátu, ktorý vyvrcholil v decembri 1979 prijatím autonómnych štatútov (ústav) Katalánska a Baskicka a v apríli 1981 štatútom Galície, čím sa Španielsko zmenilo na mnohonárodný štát. Španielsko sa stalo asymetrickou federáciou 19 autonómnych celkov, z ktorých tri - Katalánsko, Baskicko a Galícia - mali špeciálne postavenie kvôli tradícii silnej národnej identity a zachovaniu vlastnej jazykovej kultúry mimo sféry kastílsko-španielskeho jazyka. V dvoch z nich, v Katalánsku a Baskicku, sa vytvorilo aj vlastné politické spektrum nacionalistických strán, ktoré sa svojou silou vyrovnajú regionálnej sile federálnych strán.
Tesne po skončení Studenej vojny a pod náporom vlny rozpadu troch postkomunistických viacnárodných federácií zanikol belgický národný štát. V roku 1830 vznikol spoločne s Gréckom ako produkt prvého úspešne zavŕšeného národného separatizmu v Európe. Spojenému kráľovstvu Nizozemska, vytvorenému Viedenským kongresom v roku 1815 s dvoma hlavnými mestami - Amsterdamom a Bruselom, príliš dominovali sebavedomé holandskojazyčné kalvínsko-protestantské kruhy zo severu. Južné francúzskojazyčné katolícke elity vytvorili silné nacionalistické hnutie, ktoré po povstaní v roku 1830 splodilo Belgicko ako národný štát nizozemských katolíkov. Aj keď väčšinu obyvateľstva nového štátu tvorili Flámi, až do roku 1898 bola na celom území Belgicka jediným úradným jazykom francúzština a až do roku 1967 bola jediným jazykom, v ktorom bola napísaná belgická ústava. Až s recesiou ťažkého priemyslu v južnom Belgicku (dnešnom Valónsku) a hospodárskym úspechom severu (dnešného Flámska) sa objavilo zvýšené sebavedomie holandskojazyčných Flámov a naštartoval sa proces konštituovania dvoch národných štátov. Zavŕšil ho vznik de-facto dvojčlennej flámsko-valónskej federácie vo februári 1994.
Prijatím Zákona o vláde Walesu v júli a Zákona o Škótsku v novembri roku 1998 rozbila britská vláda Tonyho Blaira šmahom ruky tristoročný koncept britského politického národa, ktorý vznikol spojením parlamentov Anglicka a Škótska v máji 1707. Britániu tak Blairova vláda pretvorila na mnohonárodný štát. Po voľbách v máji 1999 vznikli Škótsky parlament a Národné zhromaždenie Walesu, ako aj príslušné vládne inštitúcie.
Hospodárska kríza a separatizmus
V prvých dvoch desaťročiach „novej Európy" sa zdalo, že aj napriek rozpadu Československa a Juhoslávie a napriek zániku britského, belgického a španielskeho politického národa sa v troch západoeurópskych mnohonárodných monarchiách nič ďalšieho nestane. Zdalo sa, že Británia, Belgicko a Španielsko môžu naďalej bez problémov prežívať ako viacnárodné federácie, pretože na rozdiel od tých komunistických sú schopné zakaždým optimalizovať nastavenie kompetencií svojich regiónov podľa ich aktuálnych potrieb a ambícií.
Ich ambície boli uspokojivo naplnené aj na úrovni Európskej únie - zdalo sa totiž, že Výbor regiónov EÚ speje postupne k pozícii druhej legislatívnej komory Európskej únie. Lisabonská zmluva však tieto ambície zarazila. Výrazne sa posilnila pozícia Európskeho parlamentu, zatiaľ čo Rada EÚ, kde zasadajú ministri členských štátov (a teda nie zástupcovia regiónov), zostala stále hlavnou legislatívnou komorou EU. Naopak, Výbor regiónov sa dostal na mocenskú perifériu.
Omnoho výraznejšiu ranu jednote spomenutých nových mnohonárodných štátov však uštedrila rozpočtová kríza po roku 2008. Britská vláda od roku 2011 výrazne obmedzila verejné výdavky. Po 194-dňovej politickej kríze v roku 2007 neboli valónske a flámske politické strany schopné vytvoriť belgickú federálnu vládu ani po voľbách v roku 2010, čo vyústilo do svetového rekordu 541 dní bez riadnej vlády. Španielsko, ktorému hrozí štátny bankrot, obmedzilo v septembri 2012 finančnú podporu svojich autonómnych krajov tak, že napríklad katalánska vláda nebola schopná efektívne vládnuť, a preto vypísala predčasné voľby.
Osudové voľby?
Dňa 25. novembra v Katalánsku presvedčivo zvíťazili v predčasných voľbách katalánski nacionalisti. Nacionalistickým stranám chýbajú v 135-člennom parlamente k dvojtretinovej väčšine 90 hlasov len tri mandáty. Z desiatich volieb od roku 1980 sa tak jedná o tretí najväčší úspech katalánskych nacionalistov (úspešnejší boli len vo voľbách 1980 a 1992). Ide tiež o štvrté voľby za sebou, v ktorých výrazne uspelo kompletné katalánske politické spektrum: konzervatívno-liberálna koalícia Konvergencia a Únia, socialistická Republikánska ľavica i Zelení. Predtým, 11. septembra, sa v Barcelone uskutočnila demonštrácia za nezávislosť, ktorej sa zúčastnila približne pätina všetkých obyvateľov Katalánska a predseda katalánskej vlády Artur Mas následne oznámil svoje odhodlanie vypísať referendum o nezávislosti.
Vo voľbách 21. októbra zaznamenali historický úspech baskickí nacionalisti. V 75-člennom parlamente dosiahli konzervatívna Baskická nacionalistická strana EAJ-PNV a socialistická Euskal Herria-Bildu rekordných 48 kresiel, čo je len dva hlasy pod dvojtretinovou väčšinou. Novým baskickým premiérom sa tak zrejme stane Iñigo Urkullu, líder Baskickej nacionalistickej strany.
V máji 2011 vyhrala Škótska národná strana v parlamentných voľbách v Škótsku so ziskom bezprecedentných 44 percent a 69 mandátov z celkového počtu 129. Dokonca, ak by sa volilo rovnakým volebným systémom ako vo voľbách do britského parlamentu, nacionalisti by získali 53 zo 73 mandátov, čo je takmer trojštvrtinová väčšina. Vytvorili tak po prvýkrát od roku 1999 jednofarebnú autonómnu vládu. Premiér Alex Salmond vypísal po dohode s britským premiérom referendum o nezávislosti Škótska na jeseň 2014, na 700. výročie víťaznej bitky pri Bannockburne proti Angličanom.
Po stabilne štvrtinovej podpore nacionalistov vo flámskych voľbách po celé obdobie od vzniku belgickej federácie nastal vo federálnych voľbách 13. júna 2010 prelom: Nová flámska aliancia, vedená štyridsaťročným Bartom de Weverom, vyhrala federálne voľby a spolu s Flámskym záujmom získala doteraz nemysliteľných 44 percent flámskych mandátov. Po rekordných 541 dňoch bezvládia musela nakoniec vzniknúť na federálnej úrovni vláda takmer všetkých (socialistov, kresťanských demokratov i liberálov) proti flámskym nacionalistom. Belgická federálna vláda dnes svojimi kompetenciami trochu pripomína federálnu vládu Česko-Slovenska, ktorá v druhej polovici roku 1992 pripravovala rozdelenie štátu.
Na dokreslenie treba ešte pridať piate voľby na Západe - tentokrát mimo Európskej únie - a síce 4. septembra 2012 v Québecu. V nich získala trojica québeckých nacionalistických strán - socialistická Québecká strana, liberálna Koalícia budúcnosti Québecu a zelený Solidárny Québec - rekordných 65 percent voličských hlasov. Sú to už v rade tretie voľby, v ktorých výrazne uspeli nielen nacionalistickí socialisti, ale aj nacionalistickí liberáli. Na rozdiel od rokov 1980 a 1995 sa však referendum o nezávislosti nechystá.
Asymetrický separatizmus
Ak by hospodárska kríza skutočne zavŕšila rozpad prakticky jediných troch viacnárodných štátov v EÚ, musíme si v priebehu najbližších rokov v Únii zvyknúť na päť nových národných štátov - Škótsko, Katalánsko, Baskicko, Flámsko a Valónsko - s piatimi novými európskymi metropolami: Edinburgh, Barcelona, Bilbao, Antverpy a Namur. Ukazuje sa, že posledná vlna separatizmu v západnej Európe je asymetrická.
Na jednej strane, nezasahuje všetky autonómne národy. Zasiahol Katalánsko a Baskicko, nie však Galíciu. Zasiahol Škótsko, ale nie Wales ani Severné Írsko. A už vôbec nezasiahol autonómne oblasti unitárnych národných štátov - francúzsku Korziku či taliansku Sardíniu alebo Friulsko. V Galícii nacionalistické strany Galícijský nacionalistický blok a Galícijská ľavicová alternatíva nedosahujú spolu viac než štvrtinu hlasov voličov ani parlamentných mandátov, podobne ako Plaid Cymru vo Walese alebo nacionalistické strany na Sardínii. Strana korzického národa a Slobodná Korzika získavajú nanajvýš tretinu korzických hlasov a parlamentných mandátov. Tieto fakty jasne vyvracajú tvrdenia, že by osamostatnenie sa Katalánska, Baskicka alebo Škótska mohlo rozpútať lavínu ďalších oddeľovaní.
Na druhej strane, súčasný separatizmus nezasahuje národy etnické, ale politické. Okrem Katalánska tvoria etnickí Katalánci väčšinu obyvateľov aj v ďalších dvoch autonómnych krajoch - Valencii a na Baleároch. Avšak v týchto regiónoch voliči ani nepomysleli na oddelenie sa od Španielska a pripojenie ku Katalánsku. Nevytvorili si vlastné politické spektrum, tak ako v Katalánsku, a katalánske nacionalistické strany tu vo voľbách získavajú len 10-15 percent hlasov. Katalánsky politický národ teda nezahrnuje celý etnický národ, ale len tú jeho časť, ktorá sa nachádza v Katalánsku. Podobne je to aj v prípade baskického nacionalizmu. Baskicko tvorí sedem historických provincií, z toho tri sú na území autonómneho kraja Baskicko, jedna tvorí autonómny kraj Navarra a zvyšné tri sú na území francúzskej Akvitánie. Baskický nacionalizmus je však obmedzený len na autonómny kraj Baskicko a nezasahuje podstatnejšie autonómny kraj Navarra, kde baskickí nacionalisti získavajú maximálne tretinu kresiel v parlamente.
Následky možného vzniku piatich nových národných štátov
V prípade úspešného zavŕšenia piatich najsilnejších nacionalistických hnutí a vzniku piatich nových štátov by sa uvoľnil obrovský tlak, ktorý ostatné desaťročia zvieral Španielsko, Belgicko a Veľkú Britániu. Po osamostatnení sa dnešných separatistických regiónov by sa rozhodne oslabil vplyv nacionalistických regionálnych riešení v pôvodných štátoch. Pre regióny s omnoho slabším vplyvom nacionalizmu, ktoré by ostali vo svojich pôvodných štátoch, ako Galícia v Španielsku či Wales v (Malej) Británii, by to znamenalo, že zmeškali zrejme poslednú vlnu vytvárania národných štátov v Európe. S vysokou pravdepodobnosťou by už zostali (natrvalo?) svojráznymi provinciami svojich štátov, podobne ako Sicília a Aosta v Taliansku.
Podstatný je fakt, že v Európe zmietanej nacionalizmom už viac než dve storočia, by po vzniku piatich spomenutých štátov a nezávislého Kosova zostali už len tri štáty náchylné na rozdelenie (ak nepočítame regióny Ruska): Bosna na srbskú a moslimskú časť, Cyprus na grécku a tureckú a Macedónsko na časť slovanskú a albánsku. Výsledkom dvoch storočí etnického separatizmu a postupného vzniku národných štátov, ktorý bol doprevádzaný aj neúprosnými etnickými čistkami, tak môže byť konečne perspektíva stabilnejšej Európy, ktorá sa už pri riešení svojich podstatných problémov nemusí ohliadať po nacionalistických šarvátkach.
V európskej integrácii prechod Kataláncov, Škótov a im podobných zo statusu regiónov na status členských štátov môže mať za následok podstatné oslabenie konceptu „Európy regiónov", a tým aj zástancov centralizovaného a zbyrokratizovaného európskeho superštátu a naopak, posilnenie idey európskej federácie národných štátov. Anglicko sa tiež konečne bude môcť odpútať od Európskej únie a sústrediť sa na svoje prirodzené geopolitické záujmy, ktoré sú značne odlišné od záujmov nového európskeho vládnuceho tria Paríž-Berlín-Varšava. Naopak, Škóti, ktorí majú ku kontinentu tradične bližšie, už nebudú obmedzovaní euroskeptickým Londýnom.
So vznikom nezávislého Škótska, Baskicka a Katalánska však môže nastať ešte jeden veľký problém, ktorý sa pri eventuélnom rozdelení Belgicka na Flámsko a Valónsko nemusí nutne vyskytnúť. Zakladajúce zmluvy Európskej únie totiž explicitne nepočítajú s tým, aby sa od člena EÚ oddelil jeho región a naďalej chcel zostať súčasťou Únie. Ako majú nové štáty zostať súčasťou Únie? Rozlúsknutie tohoto oriešku bude určite na premiéroch a prezidentoch v Európskej rade, aby poslancom Európskeho parlamentu a zástupcom členských štátov zasadajúcich v Rade EÚ predložili návrh riešenia.
Určite je nezmyslom scenár presadzovaný španielskou vládou, podľa ktorého by Katalánsko a Baskicko po oddelení sa od Španielska museli opustiť Európsku úniu a znovu začať rokovania o vstupe. Katalánsko, Baskicko ani Škótsko nie sú v súčasnosti členskými štátmi Únie v zmysle článku 52 Zmluvy o Európskej únii, nemajú teda podľa článku 50 tejto zmluvy právo z Únie vystúpiť. Nie sú ani zámorskými územiami podľa článku 355 Zmluvy o fungovaní Európskej únie alebo podľa Dodatku II k tejto zmluve, nemajú teda ani právo rozhodnúť sa pre špeciálne vzťahy s EÚ. Zdá sa, že pre prípad osamostatnenia sa troch spomínaných štátov bude musieť dôjsť k zmene Zakladacích zmlúv EÚ. Ak by zmena zmlúv nebola priechodná kvôli obštrukciám zo strany Španielska alebo Británie, je tu ešte možnosť, že by sa Európsky parlament, vychádzajúc zo svojej legitimity danej priamo voličmi, uzniesol na bezprecedentnom rozhodnutí obchádzajúcom Zakladajúce zmluvy.
Nech sa už stane akokoľvek, nie je vylúčená možnosť, že Únia bude mať onedlho 33 členov. Držme európskym štátnikom palce, aby si s takýmto orieškom dokázali poradiť.
