Od roku 1997 a najmä počas Bushovej Vojny proti terorizmu sa postupne nenápadne ujímali moci noví autokratickí vodcovia a my sa nestíhame čudovať, kam sa podeli nádejné africké demokracie z 90. rokov. V takmer tucte štátov sa na určité obdobie rozpadla štátna moc, v ďalších štátoch sa posilnili separatistické hnutia a my sa pýtame, kam sa vytratili tie moderné africké národy, ktoré vznikali v Roku Afriky (1960).
Nasledujúce riadky obsahujú trochu tej nedávnej histórie z pohľadu „zhora", jednotlivých afrických vodcov, a to od otcov-zakladateľov až po dnešných nových autoritárskych vodcov.
Otcovia-zakladatelia a ich nehodní synovia
Generácia afrických elít, ktorá vyrastala v pozdnej fáze kolonializmu a na ktorej bedrá sa uložilo bremeno nezávislosti afrických štátov na prelome 50. a 60. rokov XX. storočia, prežila celý svoj život v koloniálnych hraniciach vytýčených Berlínskym kongresom (1878) a viac-menej sa s nimi stotožňovala. Vodcovia národno-oslobodzovacieho boja, slávni otcovia-zakladatelia ako boli Léopold Sédar Senghor zo Senegalu (1960-80), Ahmed Sékou Touré z Guiney (1958-84), Félix Houphouët-Boigny z Pobrežia Slonoviny (1960-83), Kwame Nkrumah (1957-66) a Kofi Busia (1969-72) z Ghany, Abubakar Tafawa-Balewa z Nigérie (1957-66), Julius Nyerere z Tanganiky - dnešnej Tanzánie (1960-85), Jomo Kenyatta z Kene (1963-78), Milton Obote z Ugandy (1962-71 a 1980-85), Joseph Kasavubu (1960-65) a Patrice Lumumba (1960-61) z východného Konga, Kenneth Kaunda zo Severnej Rodézie - dnes Zambie (1964-91) či Hastings Banda z Njaska - dnes Malawi (1964-94), zadefinovali národné štáty práve v hraniciach z Berlínskeho kongresu. Aby zabezpečili jednotu svojich štátov, ich vlády bývali etnicky a regionálne filigránsky vyvážené.
Ich následníci však začali preferovať politikov z vlastných etnických skupín a tým pochovali ideu národných štátov otcov-zakladateľov. Tento vývoj trochu pripomína Juhosláviu od Titovej smrti do konca Studenej vojny. K moci sústredenej už po etnických líniách sa dostali „nehodní synovia" ako Abdou Diouf v Senegale (1981-2000), Lansana Conté v Guinei (1984-2008), Henri Konan Bédié v Pobreží Slonoviny (1983-99), Jerry Rawlings v Ghane (1979-2001), Daniel Arap Moi v Keni (1978-2002), Idi Amin (1971-79) a Yoweri Museveni (od roku 1986) v Ugande a Joseph Mobutu vo východnom Kongu (1965-97). V niektorých štátoch vládli otcovia-zakladatelia príliš dlho a už nemohli odovzdať moc svojim nasledovníkom, pretože sa voči nim vyvinula príliš silná opozícia, zase na etnickom základe. Takto sa v demokratických voľbách dostali k moci „nehodní sokovia", ako napr. Bakili Muluzi v Malawi alebo Frederick Chiluba v Zambii. Snáď jediným skutočne multietnickým štátom, v ktorom sa naplno neprejavila etnicizácia politiky, je Tanzánia. V období vlády „nehodných synov a sokov" znovu prevládli staršie klanovo-klientelistické väzby, ktoré sa po zániku bipolárneho sveta dostali do stredobodu politiky.
Etnokratické režimy slobodnej súťaže viacerých politických strán po roku 1990
Po roku 1990 sa politické režimy afrických štátov liberalizovali. V niektorých štátoch si ešte jedno-dve volebné obdobia po liberalizácii udržala pôvodná mocenská elita kvázi monopol na moc. V iných začala okamžitá slobodná súťaž, prípadne si moc monopolizovala bývalá opozícia. Vo veľkej väčšine štátov sa podstatné politické strany neprofilovali podľa záujmov jednotlivých sociálnych skupín spoločnosti, ale po etnických líniách. Tým vytvorili politický systém, ktorý možno len ťažko označiť za demokraciu. Na tieto systémy sa hodí označenie etnokracie.
Systém slobodnej súťaže etnicky založených politických strán, etnokracia, dodnes funguje neprerušene po celé obdobie od roku 1991 iba v Benine, zatiaľ čo v iných štátoch funguje len ostatných pár rokov: od roku 2000 v Ghane, od roku 2002 v Keni, od roku 2005 v Libérii, od roku 2007 v Sierra Leone, od roku 2008 v Zimbabwe, od roku 2010 v Guinei, od roku 2011 v Nigérii, Pobreží Slonoviny, Zambii a v Nigeri od roku 2011 a od tohoto roku v Senegale.
Okrem popísaných prípadov fungovala etnokracia určitú obmedzenú dobu ešte v Guinei Bissau (1994-2012), v Stredoafrickej Republike (1993-2011), vo východnom Kongu (2006-11), v Gabune (2009-11), v Malawi (1994-2009), v Nigeri (1993-96 a 1999-2009), v Zambii (2001-08), v Senegale (2000-07), v Mali (2002-07), v Zimbabwe (2000-05), v Mozambiku (1994-2004), v Sierra Leone a na Madagaskare (1996-2002), v Pobreží Slonoviny (2000-02), v Togu (1994-99), v Kamerune a v západnom Kongu (1992-97) a v Angole (1992).
Africkí vodcovia, ktorí etnokraciu po roku 1990 pretransformovali v autokraciu
Po tom, čo sa v politickom uvoľnení po roku 1990 odohrali jedny alebo niekoľko slobodných volieb za účasti viacerých etnicky založených politických strán, príliš veľká moc sústredená v rukách prezidenta vo veľkej časti afrických krajín spôsobila, že prezidenti vytlačili silné konkurenčné strany na politickú perifériu. Prezidenti, často bývalí vodcovia demokratickej opozície proti diktátorom, sa sami stali autokratmi, ktorí vládnu za demokratickou fasádou, podobne ako Vladimir Putin v Rusku.
Maskotmi tohoto procesu sa stali Paul Biya v Kamerune a José Eduardo dos Santos v Angole, ktorí pretransformovali etnokraciu v autokraciu v roku 1997, resp. 1998. K tomuto nevratnému procesu došlo neskôr v ďalších štátoch. V roku 1999 reštaurovali autokraciu otec a syn Gnassingbé Eyadéma a Faure Gnassingbé v Togu, v roku 2002 Denis Sassou-Nguesso v Západnom Kongu, v roku 2004 Armando Guebuza v Mozambiku, v roku 2005 Pierre Nkurunziza v Burundi, v roku 2009 Bingu wa Mutharika v Malawi a v roku 2011 Joseph Kabila vo východnom Kongu, Francois Bozizé v Stredoafrickej republike a Ali Bongo Ondimba v Gabune.
V liberalizovaných režimoch sa niektoré nové autokracie s demokratickou fasádou neudržali a zmenili sa späť v etnokraciu alebo boli nahradené vojenskou diktatúrou. Autoritársky vládli prezidenti Amadou Touré v Mali a Abdoulaye Wade v Senegale (2007-12), Mamadou Tandja v Nigeri (2009-11), Rupiah Banda (2008-11) v Zambii, Olusegun Obasanjo (1998-2008) a Umaru Yar'Adua (2008-11) v Nigérii, Marc Ravalomanana na Madagaskare (2002-09), Robert Mugabe v Zimbabwe (2005-08), Ahmad Kabbah v Sierra Leone (2002-07), Frederick Chiluba v Zambii (1996-2001) a Ibrahim Mainassara v Nigeri (1996-99).
Štáty, ktoré neprešli fázou slobodnej súťaže strán a dodnes sú autokratické
Existuje aj niekoľko afrických štátov, v ktorých si bývalé vládne elity z dôb Studenej vojny udržali monopol na moc po celú dobu od roku 1990, a to i napriek liberalizácii svojich režimov. Takto vládnu prezidenti Teodoro Obiang od roku 1979 v Rovníkovej Guinei, Yoweri Museveni od roku 1986 v Ugande, Idriss Déby od roku 1990 v Čade, Blaise Compaoré od roku 1991 v Burkine Faso, Yahya Jammeh od roku 1994 v Gambii, Benjamin Mkapa v rokoch 1995-2005 a Jakaya Kikwete od roku 2005 v Tanzánii a Quett Masire (1980-98), Festus Mogae (1998-2008) a Ian Khama (od roku 2008) v Botswane. K týmto režimom sa radia aj premiéri zo swazijskej kráľovskej dynastie Dlamini: Sibusiso (1996-2003 a od roku 2008), Themba (2003-08), Mbilini (1993-96) a Obed (1989-93) a premiéri Lesotha, Ntsu Mokhehle vládnuci v rokoch 1993-98 a Pakalitha Mosisili vládnuci od roku 1998.
K nim treba pripočítať ešte štáty, v ktorých monopol vládnej strany súvisí s legitimitou, ktorú si odvodzujú zo zásluh za nezávislosť získanú až po skončení Studenej vojny. V týchto nových štátoch vládnu prezidenti Isaias Afewerki od roku 1991 v Eritrei, Sam Nujoma v rokoch 1990-2005 a Hifikepunye Pohambu od roku 2005 v Namíbii a Salva Kiir od roku 2005 v Južnom Sudáne.
Do rovnakej kategórie patria aj režimy prezidentov, ktorí si pripisujú monopolné zásluhy o zvrhnutie rasistických režimov. Sú to Paul Kagame (od roku 1994 najprv de facto prezident vo funkcii viceprezidenta, od roku 2000 prezident) v Rwande a Thabo Mbeki v rokoch 1999-2008 a Jacob Zuma od roku 2009 v Južnej Afrike. A v neposlednom rade tu je vládca Etiópie, ex-maoista Meles Zenawi, ktorý vládne od roku 1991, keď zvrhol červený teror komunistického vojenského režimu, najskôr ako šéf junty, potom ako premiér.
Čo je teda africký politický systém?
To, o čom sa často hovorí ako o demokracii v Subsaharskej Afrike je niečo veľmi odlišné od toho, čo pod názvom demokracia poznáme my v národných štátoch Európy a Latinskej Ameriky. Ukázalo sa, že nové národné štáty, ktoré vznikali po porážke Francúzska a Veľkej Británie v Suezskej kríze roku 1956 ako huby po daždi, sú len chimérou. Chimérou, ktorá bola dobre živená zakladateľskými heslami typu „One Zambia, One Nation" i kultmi osobnosti svojich zakladateľov, ktoré reprezentuje napríklad megalomanská katedrála v novom hlavnom meste Pobrežia Slonoviny, Yamossoukro.
Tá chiméra sa však rozplynula s odchodom otcov-zakladateľov od moci a nad modernými národmi vtesnanými do koloniálnych hraníc z Berlínskeho kongresu v roku 1878 sa začali sťahovať mraky. Postupne prevládli etnické väzby z koloniálneho a predkoloniálneho obdobia. A to tak silne, že systémy slobodnej súťaže politických strán a demokratických volieb po roku 1990 nepriniesli demokraciu tak ako ju poznáme, ale etnokraciu. Je pozoruhodné, že diktatúry otcov-zakladateľov alebo ich nasledovníkov boli často menej násilné, než následné režimy s demokratickými voľbami. Aj preto sa napríklad Kenneth Kaunda teší v dnešnej Zambii obrovskej popularite.
Akokoľvek sa to nezdá, v dnešnej Afrike sa nedeje nič nového. Politickým systémom prevažnej väčšiny afrických štátov nie je ani demokracia, ani osobná či vojenská diktatúra, ani občianska vojna či etnokracia. Ako ukázal jeden z najvýznamnejších učencov geopolitiky Peter Taylor na Ghane v rokoch 1960 až 1990, politickým systémom štátov Subsaharskej Afriky je striedanie u moci monopolu jednej strany, súťaže viacerých strán a vlády vojenských diktatúr. Podobne, ako je politickým systémom európskych štátov striedanie u moci sociálnodemokratických, liberálnych a konzervatívnych strán.
