Tripolárna etnokracia
Výsledkom aritmetiky demokratických volieb je, že politické proto-národy (podrobne o tom píšem v predchádzajúcom článku Demokratická Afrika (1)), ako aj etnicky organizované politické strany sú koalíciiami príbuzných kmeňov, ktoré zahrnú dostatočný počet voličov, aby sa daná politická strana, a tým daná klanovo-klientelistická pyramída stala v štáte dominantnou. Na druhej strane, v rozvojových štátoch s nedostatkom zdrojov nemá takáto pyramída neobmedzené zdroje na rozdeľovanie, preto potrebuje zahrnúť čo najmenšiu skupinu obyvateľov.
V prezidentských systémoch, ktoré majú jednokolovú voľbu systémom „víťaz berie všetko", je dôležité, aby kandidáti takejto strany vyhrávali prezidentské voľby. Podobne, v prezidentských systémoch, ktoré majú dvojkolovú voľbu, je dôležité, aby kandidáti strany postúpili do druhého kola. Obidva prípady vyžadujú, aby takáto koalícia kmeňov zahrnovala približne tretinu obyvateľstva štátu - s týmto počtom sa dajú pohodlne vyhrávať prezidentské voľby. S tým súvisí, že v stabilných etnokraciách je magickým číslom trojka.
Tripolárne systémy fungujú tak, že dva póly sú po určitú dobu stabilné, zatiaľ čo jeden pól dosiahne zakaždým stav, keď sa stane príliš slabým (zahrnie napr. menej než 10% voličov) a nie je schopný vo svojej klientelistickej pyramíde rozdeľovať dostatočný objem statkov, alebo príliš nabobtná (presiahne napr. 50% voličov) a jeho klientelistická pyramída zahrnuje príliš veľkú časť populácie, ktorú nie je schopný uspokojiť. V prvom prípade dochádza k pokusu o posilnenie a preskupenie na úkor dvoch ďalších blokov, kým v druhom prípade k zámernému oslabeniu a odchodu niektorých nespokojných klanov z klientelistickej pyramídy. Odchádzajúci disidenti môžu napríklad pohltiť najslabší z troch pólov.
Počas preskupovania sa môže tento tripolárny systém dočasne zmeniť na bipolárny, potom sa však vracia do pôvodného stavu v trochu pozmenenej forme. Klientelistickú základňu príliš nabobtnaného pólu však je možné ukľudniť aj inak, a to zavedením monopolu tejto strany. Deje sa to často v demokratických voľbách tým, že dominantná strana začne kontrolovať médiá, infraštruktúru a poľnohospodárstvo. Napríklad podmienkou, že umelé hnojívá môžu dostať len politicky poslušné obce a asfaltku len politicky poslušné kraje.
Etnokracie sú zvlášť náchylné k extrémnemu porušovaniu princípu rovného hlasovacieho práva. V etnokraciách sa vyskytuje takmer výlučne väčšinový volebný systém do parlamentu. Aby sa dosahovalo etnicko-regionálne vyváženej reprezentácie jej troch pólov, ako aj jednotlivých kmeňov v rámci pólov, vyhraničujú sa parlamentné volebné obvody tak, že pomer voličov medzi etnicky zmiešaným mestským a homogénnym vidieckym volebným obvodom môže byť päť- až desaťnásobný. Hlas mestského voliča tak môže byť až desaťkrát slabší než hlas vidieckeho voliča. Mestskí politici, často zastupujúci ekonomicky najúspešnejší politický proto-národ, tak volajú po volebnej reforme v prospech rovnosti hlasu. Naopak, predstavitelia ekonomicky najmenej úspešného proto-národa to často považujú za útok na seba a príliš silné apely na volebnú reformu môžu vyvolávať až separatistické nálady. Začínajú hádky, kto na koho dopláca, ktoré poznáme z rokov 1990-92 v rútiacom sa Československu.
Prichádzame tak k paradoxu, že demokratický tlak miest na rovnosť hlasu sa dostáva do priameho rozporu s nacionalistickým tlakom na národnostnú rovnoprávnosť. Tento jav dôverne poznáme z posledných desaťročí existencie Rakúsko-Uhorska i z posledných rokov Sovietskeho zväzu a Juhoslávie. V tomto vývoji nacionalistické sily paralyzujú demokraciu a štát sa ako demokratický nemôže ďalej udržať. Riešením je bď diktatúra v nádeji, že sa jej podarí predefinovať národnú identitu obyvateľov štátu, alebo rozpad štátu.
Magická trojka v praxi
Tripolárne sú alebo boli počas svojej etnokratickej fázy (píšem o nej v predchádzajúcom článku Demokratická Afrika (2)) v ostatných dvoch desaťročiach mnohé štáty južnej a strednej Afriky - uvádzam aj svetové strany ich pólov (C predstavuje centrum): Zambia (proto-národy Njandža (V) - Bemba (S) - Tonga (J) s triumvirátom politikov R.Banda, M.Sata H.Hichilema; štvrtý proto-národ, Barotsovia (Z), sú tradične skeptickí k zambijskému politickému systému a koketujú so separatizmom), Malawi (jazykové oblasti Njandža (C) - Lomwe + Jao (J) - Tumbuka (S) reprezentované J.Tembom, B.wa Mutharikom a G.Chakuambom), východné Kongo (jazykové oblasti swahilský V - lingalský SZ - konžský JZ s politikmi J.Kabila, A.Gizenga a J.P.Bemba), západné Kongo (jazykové oblasti lingalský S - tekské C - konžský J reprezentované D.Sassou-Nguessom, B.Kolélasom a P.Lissoubaom), Angola (proto-národy Mbunda (C) - Ovimbundu (J) - Kongo (S), ktoré predstavovala trojica J.E.dos Santos, J.Savimbi a H.Roberto), Kamerun (Betiovia (C) - Fulbovia (S) - Anglo-Bamiovia + Bamilekovia (Z) voliaci politikov P.Biyu, B.Maigariho a J.Fru Ndiho), Stredoafrická republika (savanní Gbajovia + Sarovia (SZ) - riečni Ngbandiovia + Bandovia (JV) - Ngbakovia v oblasti hlavného mesta (JZ) s politikmi A.Patassém, A.Goumbom + A.Kolingbom a D.Dackom).
V Nigérii existovala tripolarita v Prvej a Druhej republike: Jorubovia (Z) - Igbovia (V) - Hausovia (S), predstavovali ju strany AG a NNDP (neskôr UPN) vs. NCNC (pozdejšie NPP) vs. NPC (potom NPN). Od Tretej republiky však Nigéria prestala byť etnokraciou. Ďalšie tripolárne západoafrické štáty sú Guinea (Fulbovia (C) - Malinkovia (V) - Susuovia (Z) s prezidentskými kandidátmi C.Diallom, A.Condém a S.Tourém), Libéria (Kruovia (V) - Bassovia (C) - Ameriko-Libérijčania + Kpellovia (Z) zastupovaní G.Weahom, C.Brumskinem a E.Johnson-Sirleaf; moslimskí Vajovia mávajú svojho vlastného, málo významného kandidáta), Sierra-Leone (moslimskí Temnovia + kresťanskí Limbovia (S) - zmiešaní Mendeovia (J) - kresťanskí Šerbrovia + Kreolovia (Z) s triumvirátom E.Koroma, S.Berewa, C.Margai), Guinea-Bissau (Balantovia + Mandžakovia (SZ) - Papelovia + Fulbovia (V+Z) - Kreolovia + Beafadovia (J) s kandidátmi K.Ialá, N.Vieirom a M.Sanhá ), Senegal (súfistickí Muridi + etnickí Mandovia - súfistickí Tižáníjovia + etnickí Sereri - súfistickí Niasséni predstavovaní A.Wadem, M.Sallom a Mustafom Niassem; Fulbovia a separatistickí Diolovia pravidelne menia svoje preferencie).
Vo východnej Afrike sú názornými príkladmi Keňa a Etiópia. V Keni v 90. rokoch vznikol päťpólový systém (Kikujovia (C) - Luovia (JZ) - Kalendžinovia + Midžikendovia (CZ+V) - Luhjovia (Z) - Kambovia (CV) - predstavovali ho M.Kibaki, R.Odinga, D.A.Moi, M.Wamalwa a C.Ngilu). Po roku 2000 sa však pretransformoval na tripolaritu (Kikujovia - Luovia+Kalendžinovia+Luhjovia+Midžikendovia - Kambovia, reprezentovaní M.Kibakim, R.Odingom a K.Musyokom). Ťažiskom politického systému novej federálnej Etiópie sú štyri najľudnatejšie štáty - Amhara, Oromo, Tigray a Región Južných národov, ktorý sa delí na etnické zóny Sidamov, Guragov, Hadijov a ďalších. Región Južných národov sa vo voľbách 2005 stal reprodukciou Etiópie v malom a jednotlivé strany dominovali ako jednému federálnemu štátu, tak aj jednej časti Juhu. Tripolárny systém tak predstavovala koalícia Tigrejov + Sidamov dominovaná vládnou stranou EPRDF, Amharovia + Guragovia reprezentovaní unitárnou opozíciou CUD a Oromovia + Hadijovia s federalistickou opozíciou UEDF. Nesmelo sa formuje tripolarita v Tanzánii, a to na náboženskej báze: animisti (C) - kresťania (S+Z) - moslimovia (V+Zanzibar), reprezentovaná J.M.Kikwetem, W.P.Slaa a I.H.Lipumbom, ale zatiaľ drží post-nyerereovský režim J.Kikweteho oťaže pevne v rukách.
V niektorých štátoch je z etnického hľadiska významná potenciálna bipolarita väčšinovej versus menšinovej (Min) etnickej skupiny. Kvôli historickému vývoju sa však väčšinová etnická skupina natoľko diferencovala, že sa v rámci nej vytvoril nie jeden, ale dva politické póly, jeden u najväčšieho kmeňa (Max) a druhý u koloniálneho centra (Cent), akými boli Akra, Abidjan a Porto-Novo, čím sa pretransformovala na tripolaritu. Tá vznikla v Benine (Kwa-Fonovia (Max) vs. Kwa-Gunovia (Cent) vs. moslimskí Gurovia (Min), ktorých predstavovali L.Soglo, A.Houngbédji a M.Kérékou), v Pobreží Slonoviny (Kwa-Bauléovia (Max) vs. Kwa-Aňi + Lagúnčania (Cent) vs. moslimskí Malinkovia + Senufovia (Min), ktorí podporovali H.Konan Bédié, L.Gbagba a A.Ouattaru), v Ghane (Akan-Ašanti (Max) vs. Akan-Fanti + Gaovia (Cent) vs. moslimskí Gurovia (Min)). Avšak o susednej nemeckej kolónii Togo sa po I. svetovej vojne uvažovalo ako o kolónii vznikajúceho Československa, nakoniec však bolo rozdelené na Francúzske Togo (dnešné nezávislé Togo) a na Britské Togo, ktoré sa pripojilo ku Ghane. Pripojenie Britského Toga s etnikom Eweov spôsobilo, že sa tripolárny systém zmenil na nestabilný štvorpólový, ktorý sa však koalíciou dvoch a dvoch pólov redukoval do inej bipolarity: Ašanti + Fanti vs. Eweovia + Gurovia, predstavovaní politikmi J.Kufuorom (strana NPP) a J.Rawlingsom (NDC). Je zaujímavé, že etnická polarita sa zachovala, aj keď sa lídrami strán stali dvaja Akanovia - J.A.Mills (NDC) a N.Akufo-Addo (NPP).
V bipolárnom, šonsko-ndebelskom Zimbabwe sa dominantní Šonovia rozdelili na vlastných Šonov a na príbuzné periférne kmene. Tripolárny systém tak predstavujú vlastní Šonovia (Zezuru + Korekore) - periférni Šonovia (Manika + Ndau + Karanga + Kalanga + Tonga) - menšinoví Ndebelovia a reprezentujú ich R.Mugabe, M.Tsvangirai a S.Makoni.
Skutočne bipolárne systémy sa vyvinuli v štátoch, kde prebiehajú zlomové línie tak, že jeden politický proto-národ tvorí približne polovicu alebo viac obyvateľov. Bipolárne etnokracie sa tak, na rozdiel od tých tripolárnych, nezdajú byť demokraciami, lebo zástupca väčšinovej etnickej skupiny dostáva pravidelne nadpolovičnú väčšinu hlasov. Sú to štáty Uganda (južní Bantuovia (kráľovstvá Ganda + Soga + Ankole + Ňoro + Toro) vs. severní Niloti (etniká Ačoli + Lango + Teso) reprezentovaní Y.Musevenim a K.Besigyem; práve územia Nilotov boli dejiskom ozbrojených povstania nechvalne známej Armády Božieho odporu), Togo (moslimskí Gurovia (S) - kresťanskí Eweovia (J), ktorých predstavuje F.Gnassingbé a J.P.Fabre), Mali (južní Mandovia (Bambara + Malinke + Soninke) - severní Saharčania (Tuaregovia + Songhajovia + Fulbovia), ktorých predstavoval A.Touré a S.Cissé), Čad (moslimovia (S) - kresťania (J) s I.Débym a W.Kamouguém).
Bipolárny systém sa vytvoril aj v Mozambiku, ktorý Portugalci kolonizovali z pobrežia na severe (Mocambique) a na juhu (Maputo) a na západe v povodí Zambezi ani pri jazere Malawi sa tretí pól nevytvoril. Dva póly predstavujú kresťanskí Tsongovia (J) versus kresťanskí Senovia + moslimskí Makuovia (S) a predstavujú ich strany FRELIMO a RENAMO, zatiaľ čo západní Njandžovia + Jaovia sa striedavo prikláňajú k niektorému z táborov.
Zlý vtip: socialisti, liberáli, konzervatívci a tí druhí
V perspektíve toho, čo bolo popísané vyššie, pripadá hra afrických politikov pred medzinárodnou scénou na pravicu a ľavicu ako zlý vtip. Medzinárodné zoskupenia politických strán typu Socialistickej internacionály, Liberálnej internacionály či Medzinárodnej demokratickej únie (konzervatívci) sú pevne ukotvené v krajinách Európy a Latinskej Ameriky, teda v národných štátoch, kde sa skutočne hrá na pravicu a ľavicu. V snahe získať si vplyv v Afrike však rady svojich členov a pozorovateľov rozširujú o strany, ktoré majú s myšlienkami konzervativizmu, liberalizmu či socializmu len málo spoločné. Ako by aj mohli, veď vo svojich štátoch reprezentujú jeden z etnicko-regionálnych pólov. To znamená, že napríklad v tripolárnom politickom systéme musia pre tretinu voličov, ktorá tvorí ich klientelistickú pyramídu, poskytovať ako pravicové, tak aj ľavicové statky. Tieto strany sú vlastne „tri v jednom" - musia byť súčasne konzervatívne, liberálne aj socialistické.
Smiešne v tomto kontexte vyznieva napríklad orientácia angolskej strany MPLA a mozambickej FRELIMO na Socialistickú internacionálu, zatiaľ čo ich protipólov, UNITA resp. RENAMO na konzervatívne strany. Sú snáď angolskí Mbundovia a mozambickí Tsongovia socialistické národy a zase Ovimbundovia a Makuovia národy konzervatívne? Podobne sa vydáva v Zambii PF reprezentujúci Bembov za socialistický a UPND Tongov za liberálny, vo východnom Kongu PPRD diktátora J.Kabilu predstavujúci swahilskojazyčné regióny za socialistický a MLC vojnového zločinca J.P.Bembu predstavujúci lingalskojazyčné voličstvo za liberálny. V Ghane sa podľa členstva NPP a NDC v Medzinárodnej demokratickej únii resp. v Socialistickej internacionále zdá, že Ašanti, známi pestovatelia kakaa, sú konzervatívno-liberálny národ, zatiaľ čo Eweovia sú socialistickí.
Ešte vtipnejšie sú ďalšie prípady. Strana FPI Laurenta Gbagba, ktorá presadzovala, že v Pobreží Slonoviny je miesto len pre kresťanských Akanov a nie pre moslimských Gurov, sa hlási k socialistom a RDR jeho oponenta Alassane Ouattaru, podporujúca imigráciu moslimov do južnej časti krajiny, zase k liberálom. Vo svetle týchto faktov je kľudne možné francúzsku intervenciu v roku 2011 na strane Ouattaru, ktorá ukončila občiansku vojnu v Pobreží Slonoviny, interpretovať ako vojnu pravicového Nicolasa Sarkozyho proti ľavicovému Francois Hollandovi na cudzom území. Keďže tzv. pravicová RDPC kamerunského prezidenta Paula Biyu sa opiera najmä o voličov bývalého Francúzskeho Kamerunu a tzv. ľavicová FSD Johna Fru Ndiho o voličstvo bývalého Britského Kamerunu, dedukcia by znela: francúzština je pravicový a angličtina zase ľavicový jazyk.
A nakoniec sa zastavme u náboženstva. Strana PDS Abdoulaye Wadeho, presadzujúca nacionalizmus muridských Wolofov ako jediných pravých synov Senegalu je členom medzinárodného liberálneho zoskupenia Aliancie demokratov spolu s európskymi federalistami vedenými Francois Bayrouom a Francescom Rutellim. Na druhej strane, PSS bývalého diktátora Abdou Dioufa zastupujúca predovšetkým tižánijských Sererov a Wolofov má blízko k Socialistickej internacionále. Znamená to teda, že súfijskí Muridi sú liberáli a vyznávači súfijskej Tižáníje sú socialisti? Pripomína to neslávne známy prípad v irackom Kurdistane, kde strana PUK dnešného irackého prezidenta Džalála Talabáního, zastupujúca predovšetkým záujmy Kurdov oblastí Babánu a Garmijánu vyznávajúcich kadiríjsku verziu súfizmu a hovoriacich jazykom Kurdí sa hlásila k socialistickým stranám, kým KDP dnešného prezidenta Kurdistanu Mustafu Barzáního, predstavujúca Kurdov z Badinánu a Soránu vyznávajúcich nakšbandijskú verziu súfizmu a hovoriacich jazykom Kurmandží sa hlásila ku konzervatívnym stranám. Platí teda zovšeobecnenie: jazyk Kurdí je socialistický a Kurmandží je konzervatívny? Alebo: súfistické bratstvo Kadiríja je ľavicové a súfizmus Nakšbandíja je pravicový?
Zlatým klincom celej hry na ľavicu a pravicu boli potom pokusy o prijatie eritrejskej štátostrany PFDJ snáď posledného afrického diktátora vládnuceho bez volieb, Isaiasa Afewerkiho, do Socialistickej internacionály. Predstavitelia medzinárodných zoskupení politických strán tvrdia, že ich snahou je „kultivovať" politické strany v Afrike. Výsledok tejto kultivácie je zrejmý: my Európania stále nechápeme, že bez národného štátu nie je možné budovať demokraciu a sme náchylní uveriť, že systémy viacerých politických strán s pravidelnými voľbami, často autokratické alebo etnokratické, sú skutočnými demokraciami.
Dobráci a padúchovia
Podobne, ako v prípade Afriky dezinterpretujeme pojmy demokracia, pravica-ľavica a národný štát, používame pokrivenú optiku aj na určenie toho, ktorá politická strana je demokratická a ktorá nie. Čo je ešte horšie, od Američanov sme prevzali nielen ich typické čiernobiele videnie sveta rozdeleného na tých dobrých a na tých zlých, ale aj vieru, že priatelením sa s lídrom skultivujeme celý systém.
Pred vyše desaťročím sme v Keni podporovali „dobrého" Mwai Kibakiho proti „zlému" Danielovi Arap Moi, pred pol dekádou však už „dobrého" Railu Odingu v občianskej vojne proti „zlému" Mwai Kibakimu. Pred dvoma dekádami sme v Zambii podporovali „dobrého" Fredericka Chilubu proti „zlému" Kennethovi Kaundovi, kým vlani sme už podporovali „dobrého" Michaela Satu proti Chilubovmu politickému dedičovi, „zlému" Rupiah Bandovi, pričom Kaunda pôsobil ako deus ex machina. Neuvedomujeme si, že každý z týchto politikov predstavuje len jeden z vrcholov geopolitickej tripolarity alebo bipolarity svojho štátu a je vo svojej podstate súčasne „zlý" aj „dobrý".
Zaujímajú nás len čísla, nie osudy konkrétnych skupín ľudí. Naše vnímanie demokracie je vlastne numerologicky retardované. V predvlaňajších voľbách v Pobreží Slonoviny zvíťazil Alassane Ouattara, náš priateľ ex-zamestnanec medzinárodných inštitúcií, ktorý v nich porazil prezidenta Laurenta Gbagba. Čo na tom, že jeden zvíťazil jednoznačne v jednej polovici krajiny a druhý v druhej? Čo na tom, že pobrežné kresťanské obyvateľstvo vníma víťazstvo vnútrozemskej moslimskej politickej garnitúry ako ďalší krok v moslimskej kolonizácii pobrežia západnej Afriky - po Benine, Togu a v minulosti aj Nigérii - sa aj Pobrežie Slonoviny dostáva pod dominanciu moslimského Severu. Na jednej strane nemorálne poskytujeme diktátorovi Kaddáfímu údaje o líbyjských utečencoch v Európe, len aby nás chránil pred prílivom Afričanov do Európy, na strane druhej však podporujeme nekontrolované prisťahovalectvo z vnútrozemského moslimského Sahelu na prevažne kresťanské pobrežie Guinejského zálivu. Miesto toho, aby sa po následnej občianskej vojne hľadalo riešenie, ktoré uspokojí obyvateľov Severu i Juhu, musela byť jedna zo strán, s podporou číslami posadnutých Európanov, na hlavu porazená. Víťaz berie všetko. Proste „dobrý" Ouattara a „zlý" Gbagbo.
Miesto záveru
Zvykli sme si interpretovať africký systém súťaže viacerých politických strán ako demokraciu. Zvykli sme si dokonca jeho jednotlivé etnické póly považovať za konzervatívne, liberálne či socialistické strany. Dokonca sme si zvykli dávať znamienko rovnosti medzi národné štáty Európy a post-koloniálne štáty Afriky. Predákov jednotlivých straníckych pólov tripolárnej alebo bipolárnej etnokracie považujeme za dobrákov alebo padúchov podľa toho, ako sa nám to hodí. Inak povedané, diametrálne odlišný politický systém a politický vývoj v Afrike komentujeme našou terminológiou, ktorá je v afrických podmienkach nepoužiteľná. Cieľom týchto troch článkov bolo vniesť trochu svetla do nášho terminologického neporiadku voči tej časti sveta, kde dnes prebieha neľútostný boj Číny, USA a iných mocností o čo najefektívnejšie vykorisťovanie ľudí, živej prírody a nerastného bohatstva.
