V Iraku, na územiach bohatých na ropu medzi riekou Tigris a Kurdistanom, žijú iracké národnostné menšiny, o ktorých som písal v predchádzajúcich článkoch. V rokoch 1968 až 2003 tu na tzv. sporných územiach dochádzalo k masovým etnickým čistkám s cieľom arabizovať ropné oblasti a pohraničie s nepriateľským Iránom a Tureckom. Dochádzalo k masovému prílivu arabských Šiitov z juhu, usadzovaniu púštnych sunitsko-arabských kmeňov v ropných a úrodných poľnohospodárskych oblastiach. Miestne obyvateľstvo, predovšetkým dedinčania, boli systematicky odsúvaní a podľa sovietskeho vzoru - sústredením v sídliskách na zelenej lúke a v koncentračných táboroch, občas aj stovky kilometrov od domova. Režim organizoval vojenské operácie, z ktorých najznámejšia je operácia Anfal v rokoch 1986-89. Okrem všetkých spomenutých atrocít však Saddámov režim aj neustále manipuloval s administratívnymi hranicamim aby si tým arabizáciu uľahčil. Preto článok 140 irackej federálnej ústavy z roku 2005 a článok 58 Prechodnej irackej ústavy z roku 2003 požadujú nielen nápravu osobných krívd, ale aj nápravu zmanipulovaného územného členenia týchto území.
1. Manipulácia s provinciou Kirkúk (Tamím)
Najvážnejším problémom sporných území je spor o obnovu pôvodnej provincie Kirkúk. Provincia mala kurdsko-turkomanskú väčšinu obyvateľstva. Pred rokom 1968 pozostávala zo siedmich okresov: štyroch kurdsko-turkomanských (Kirkúk, Dibis, Túz a Kifri), dvoch kurdských (Čamčamal a Kalar) a jedného sunitsko-arabského (Hawídža).
Aby sa oslabilo postavenie Kurdov v provincii, kurdské okresy Čamčamal a Kalar boli v roku 1975 pričlenené ku kurdskej provincii Sulajmáníja.
Od kurdsko-turkomanského okresu Dibis bol odobratý kurdský obvod Sar Geran a pripojený ku kurdskej provincii Erbíl, pričom jeho obyvateľstvo bolo odsunuté do provincie Anbár. Okres Dibis sa potom rozdelil na kurdský obvod Dibis a turkomanský obvod Altun Kopri, ktoré boli pripojené k okresu Kirkúk. V roku 1976 bol okres Dibis obnovený, avšak k obvodom Dibis a Altun Kopri pridali sunitsko-arabské obvody Karadž a Kandenawa z kurdského okresu Machmúr v kurdskej provincii Erbíl. Okres Dibis tak stratil kurdsko-turkomanskú väčšinu a naviac tam prebehla intenzívna arabizácia. V roku 1989 sa obvody Karadž a Kandenawa vrátili okresu Machmúr.
Aby sa oslabil aj vplyv Turkomanov, bol roku 1975 okres Kifri pripojený k zmiešanej, sunitsko-šiitskej provincii Dijala. Okres Túz bol zase roku 1976 pripojený k sunitsko-arabskej provincii Salahaddin.
Jediný okres, ktorý ostal celý v tejto provincii Kirkúk, bol sunitsko-arabský okres Hawídža. Aby sa ešte posilnil arabský vplyv v provincii, k okresu Hawídža sa v roku 1984 z provincie Mósul pridal sunitsko-arabský okres Záb, ktorý leží za riekou Veľký Záb.
Z provincie s kurdsko-turkomanskou väčšinou sa po dosťahovaní státisícov šiitských Arabov z juhu Iraku do mesta Kirkúk a jeho okolia stala provincia s arabskou väčšinou. Provincia získala aj nový arabský názov - Tamím, čo znamená Znárodnenie.
Aby ešte nebolo manipulácie dosť, bolo treba oslabiť aj vplyv Kurdov a Turkomanov v susednej provincii Salahaddin. Preto sa od kurdsko-turkomanského okresu Túz oddelil kurdský obvod Kadir Karam a pripojil ku kurdskému okresu Čamčamal v kurdskej provincii Sulajmáníja. Kakajský obvod Dakúk sa tiež oddelil a vrátil sa späť k provincii Tamím. Okresu Túz tak zostali len kurdský obvod Túz a turkomanské obvody Amerli a Sulejman Beg.
Po dosiahnutí arabskej väčšiny v provincii Tamím získal Dakúk štatút okresu, pričom od okresu Kirkúk získal ešte sunitsko-arabský obvod Rašád, aby nový okres Dakúk stratil kakajsko- turkomansko-kurdskú väčšinu.
Po tejto sérii manipulácií dokonca aj výsledný okres Kirkúk nakoniec obsahoval iba dva obvody s kurdskou väčšinou (Šwan a Kara Handžir) a dva turkomanské (Taza a Lajlán). Popri tom mal dva obvody s arabskou väčšinou (Multaka a Jajči) a mesto Kirkúk s väčšinou arabských prisťahovalcov.
Celá provincia Tamím sa tak skladala z čisto arabského okresu Hawídža a troch okresov s tesnou arabskou väčšinou - Kirkúk, Dakúk a Dibis. V roku 1989 bol okres Dibis zrušený a pripojený k okresu Kirkúk. Obnovený bol až roku 2000.
Mapy: kliknutím zväčšiť
Mapa: kliknutím zväčšiť
2. Manipulácia s provinciou Mósul (Niniwe)
Ďalším problémom je provincia Mósul. V tejto provincii tvorili pôvodne arabskí Suniti menšinu, zatiaľ čo väčšinu obyvateľov predstavovali iracké národnostné menšiny - Kurdi, Asýrčania, Turkomani, Jezidi, Šabakovia a Kakajovia.
Skladala sa z deviatich okresov: štyroch kurdských (Akre, Amedia, Dohúk a Sumel), dvoch jezidských (Sindžar a Šíchán), jedného turkomanského (Tal Afar), jedného arabsko-asýrsko-šabaksko-kurdského (Mósul) a jedného sunitsko-arabského (Širkát).
Na posilnenie arabského vplyvu bola k provincii Mósul pripojená celá provincia Púšť Džazíra - s jej troma sunitsko-arabskými okresmi Hatra, al-Ba'adž a Baidži.
Naopak, aby sa oslabil kurdský element v Mósule, boli tri kurdské okresy Amedia, Dohúk a Sumel v roku 1969 odčlenené do novovytvorenej provincie Dohúk. Tá sa po roku 1970 stala na chvíľu súčasťou autonómneho Kurdistanu.
Kurdský okres Akre bol tiež pôvodne pripojený k provincii Dohúk, avšak bol umiestnený pod prechodnú správu provincie Mósul, ktorá sa v roku 1980 stala trvalou. Až po úspešnom kurdskom povstaní v roku 1991 bol okres Akre de-facto pripojený k provincii Dohúk, čo ďalej posilnilo arabskú dominanciu vo zvyšku provincie Niniwe.
Vznikla však aj nová provincia Salahaddin, odkiaľ pochádzal Saddámov klan a ktorá mala tiež dosiahnuť sunitsko-arabskú väčšinu. V nej sa, bohužiaľ, okrem dvoch sunitsko-arabských okresov Tikrít a al-Daur nachádzali aj tri šiitsko-arabské okresy Balad, Dudžail a al-Faris, ďalej jeden zmiešaný, sunitsko-šiitský okres Samarrá (s jednou z najvýznamnejších svätýň šiitského islamu) a jeden kurdsko-turkomanský okres Túz. Aby sa zabezpečila sunitsko-arabská väčšina, pripojili sa k nemu z provincie Mósul sunitsko-arabské okresy Širkát a Baidži.
Na Niniwskej rovine, na východnom brehu rieky Eufrat, pribudli v roku 1970 dva menšinové okresy. Z jezidského obvodu Alkúš v okrese Šíchán a z asýrskeho obvodu Telkeppe v okrese Mósul bol vytvorený zmiešaný asýrsko-jezidský okres Telkeppe. Za účelom arabizácie k nemu v roku 1977 pripojili z okresu Mósul sunitsko-arabský obvod Wanna, ktorý sa v roku 1982 znovu oddelil a v roku 1999 zase pripojil.
Asýrsko-šabakský obvod Bachdeda v okrese Mósul bol zase povýšený na okres Bachdeda. Aby však boli menšinové okresy Bachdeda a Telkeppe od seba fyzicky oddelené, z okresu Bachdeda bol neskôr vyčlenený šabaksko-jezidský obvod Bašika, ktorý bol pripojený späť k okresu Mósul. V súčasnosti sa tak okres Bachdeda delí na šabakský obvod Bartalla, asýrsky obvod Bachdeda, sunitsko-arabský obvod Nimrud a kurdský obvod Aski Kalak.
Po vzniku provincie Dohúk, zrušení provincie Púšť Džezíra a dosťahovaní státisícov arabských Šiitov z juhu do mesta Mósul bola prevaha Arabov v provincii Mósul tak výrazná, že bolo možné k nej v roku 1991 pripojiť ropný okres Machmúr z provincie Erbíl, obývaný prevažne Kurdmi.
V snahe rozdeliť jezidské obyvateľstvo, manipulovalo sa aj s hranicami okresu Sindžar. Jeho obvod Rabia bol premiestnený do turkomanského okresu Tal Afar a jezidské obyvateľstvo bolo odsunuté, čím ovládli tento obvod sunitsko-arabské kmene. Obvody Kahtaníja a Tal Abta boli zase v roku 1977 premiestnené do sunitsko-arabských okresov al-Ba'adž resp. Hatra v púšti Džezíra, v ktorých sa Jezidi stali menšinou.
Aby Arabi ovládli aj turkomansko-kurdský okres Tal Afar, bol k nemu pripojený nielen obvod Rabia teraz už so sunitsko-arabskou väčšinou. Kurdi boli odsunutí aj z kurdského okresu Zummar a ovládli ho príslušníci sunitsko-arabského kmeňa Šammar, podobne ako Rabiu. Okres Tal Afar tak má dnes vo vnútrozemí dva turkomanské obvody Ijazíje a Tal Afar, ktoré od Turecka i od irackého Kurdistanu oddeľujú pohraničné obvody Rabia a Zummar so sunitsko-arabskými prisťahovalcami.
Mapy: kliknutím zväčšiť
Mapa: kliknutím zväčšiť
