Opakuje sa scenár, ktorý prebiehal v mnohých ozbrojených konfliktoch na rôznych miestach sveta za posledných 100 rokov: stredová politika sa vytratila a prevládol boj medzi dvoma extrémami. V Iraku i v Sýrii nastáva boj medzi šiitskou diktatúrou a sunitskými extrémistami, zatiaľ čo sunitský mainstream bol vojensky porazený. Západ zase podlieha propagande extrémistov a jeho podpora silám stredu zlyháva.
Poučenie 1: Kde sa traja bijú, stredný prehráva – Rusko 1918-20
Jedna z prvých epizód tohoto scenára sa udiala v lete roku 1918 v Rusku. V občianskej vojne stáli proti sebe tri póly – ľavicoví extrémisti v Moskve pod vedením Lenina, ktorí usilovali o zavedenie boľševickej diktatúry proletariátu, pravicoví extrémisti na Sibíri a Kaukaze pod vedením Kolčaka a Denikina usilujúci o obnovenie absolutistického cárizmu, a stredový Komuč – Výbor členov Ústavodarného zhromaždenia v Samare na Volge.
Komuč tvorili zástupcovia demokraticky zvoleného parlamentu, ktorý dal v januári 1918 Lenin rozohnať. Boli to predovšetkým poslanci prvej a štvrtej najväčšej strany – Eserov a Kadetov (druhá a tretia strana – Boľševici a Ľaví Eseri podporili Leninovu diktatúru, zatiaľ čo zástupcovia ostatných strán vyhlásili nezávislosť Ukrajiny, Gruzínska, Arménska a Azerbajdžanu). Zahraniční interventi a mocnosti Dohody však Komuč dostatočne nepodporili, až sa občianska vojna v Rusku zvrhla v konfrontáciu medzi extrémistami – Leninovými boľševikmi a Kolčakovými absolutistami. Víťazní extrémisti potom vytvorili veľmi stabilnú komunistickú totalitu, ktorá vydržala sedem desaťročí.
Poučenie 2: Kde sa traja bijú, stredný prehráva – Afganistan 1989-2001
Jednou z posledných epizód tohoto scenára bola zase občianska vojna v Afganistane v rokoch 1989-2001. Po odchode sovietskych okupantov v roku 1989 nakoniec komunistický režim v Kábule v roku 1992 padol. Frakcie Mudžáhidov, ktorým sa podarilo vyhnať okupantov, sa nedokázali dohodnúť na spoločnej vláde a vypukla vojna všetkých proti všetkým. Len najväčší afgánsky národ, Paštúni, bol rozdelený medzi šesť hlavných frakcií – dve súfijské, dve deobandské, salafistov a Moslimské bratstvo.
Vďaka tejto tragickej skúsenosti sa extrémistom z Talibanu podarilo v rokoch 1994-96 zjednotiť Paštúnov takmer bez boja a Afganistan sa stal základňou celosvetovej džihádistickej internacionály al-Kajda. Extrémistický komunistický režim tak bol nahradený extrémistickým režimom Talibanu, zatiaľ čo politický „stred“ bol na hlavu porazený. Nebyť útoku na newyorské Dvojičky, vládol by v Afganistane Taliban dodnes.
Syndróm 1: Nové geopolitické pomery na Blízkom Východe
Po Arabskej jari v roku 2011 vzniklo na Blízkom Východe v zásade tripolárne rozdelenie politických síl. Pod vedením Turecka, Kataru a Egypta sa zoskupili sily Arabskej jari, predovšetkým medzinárodné Moslimské bratstvo a menšie nacionalistické a ľavicové sily. Saudská Arábia a al-Kajda zase okolo seba sústredili sily extrémistov zo salafistických a džihádistických prúdov. Iránu sa podarilo zorganizovať šiitské sily – libanonský Hizballáh, šiitské režimy v Iraku a Sýrii a jemenské hnutie Huthí.
Posledná skupina, ktorú tvoril Izrael a pohrobkovia bývalých vojenských režimov v Egypte, Líbyi a ďalších štátoch, sa ocitli bezprízorní , zatiaľ čo monarchie v Jordánsku a v Perzskom zálive sa radšej ešte tesnejšie naviazali na Saudskú Arábiu, aj keď jej ideológiu väčšinou nezdieľajú.
Predstavitelia Izraelu sa zo začiatku cítili dezorientovaní – mali na výber medzi dlhoročným nepriateľom totalitným Iránom alebo Moslimským bratstvom, ktoré by v prípade víťazstva síl Arabskej jari obklopovalo Izrael zo všetkých strán. Izraelu trvalo dva a pol roka, než sa mu podarilo skonsolidovať si vlastný pól pod vedením egyptskej armády.
Geopolitické póly v Sýrii
Aj v Sýrii sa vytvorili tri póly konfliktu. Na strane Iránu sa ocitol režim Bašára Asada a jeho moslimský prúd Alawitov. Na stranu Arabskej jari sa postavila zjednotená opozícia – Slobodná sýrska armáda a Národná koalícia revolučných a opozičných síl Sýrie, ktorú tvorí predovšetkým Moslimské bratstvo a menšie nacionalistické a ľavicové sily arabských Sunitov.
Saudská Arábia zo začiatku nemala čo ponúknuť, a až tvrdý ruský postoj voči sýrskej opozícii a neschopnosť Západu jej pomohli etablovať sunitské salafistické a džihádistické sily ako Front al-Nusra a Islamský štát v Iraku a Levante.
Sýrski Kurdi sa priklonili na „štvrtú“ stranu kurdského separatizmu. Kresťania, ktorí stáli u zrodu moderného arabského nacionalizmu, sa ocitli politicky bezprízorní a nakoniec sa rozdelili – na severe sa pridali ku Kurdom a na západe k Asadovmu režimu.
Syndróm 2: Nová rola kolektívnych identít v arabskom svete
Revolúcie a pád starých režimov po skončení Studenej vojny často viedli k preskupeniu politických síl okolo kolektívnych identít. V Juhoslávii, Československu a na perifériii Sovietskeho zväzu to viedlo k rastu nacionalizmu a separatizmu, v Číne a Rusku k štátnemu kapitalizmu blížiacemu sa Mussoliniho korporativizmu, zatiaľ čo v Indii a vo väčšine afrických štátov k politickej súťaži etnických strán – etnokracii. Vo všeobecnosti môžeme hovoriť o etnizácii politiky.
K podobnému javu došlo po Arabskej jari aj v arabských štátoch. Základom kolektívnych politických identít v arabskom svete sa stali existujúce územné odnože islamu, ktoré sa v médiách často označujú ako sekty. Krajiny, ktoré bolo doteraz možné považovať za národné štáty, sa ocitajú zrazu na hrane rozpadu – podobne ako Juhoslávia po roku 1989. V doterajšej perspektíve javiace sa národné štáty sa zrazu stávajú mnohonárodnými.
Pritom nositeľmi kolektívnych identít sa nestávajú moslimské „sekty“ podľa jednotného vzoru (napr. šiiti vs. suniti), ale podľa územného kľúča, ako sú v tej-ktorej krajine a jej jednotlivých regiónoch k dispozícii: niekde sa sformovalo rozdelenie šiiti-suniti, inde súfisti-nesúfisti, Arabi-Nearabi, atď.
Viaceré médiá prirovnávajú dnešnú situáciu v arabskom svete k náboženským vojnám v Európe v XVI. storočí. Na druhej strane, mnohí odborníci na islam a arabisti túto domnienku vyvracajú a tvrdia, že dnešné arabské spoločnosti sú moderné, je tam vysoká miera zmiešaných manželstiev a priateľstiev, a politicky relevantný je najmä spor medzi ľavicovým, liberálnym a konzervatívnym konceptom politiky, podobne ako v Európe.
Kolektívne identity ako výsostne moderný fenomén
Problém je však v tom, že v arabskom svete, ale ani v bývalej Juhoslávii alebo v Afrike vôbec nejde o náboženské vojny XVI. storočia alebo o romantický nacionalizmus XIX. storočia. Dnešná etnizácia politiky, podobne ako aj politický islamizmus sú výsostne modernými fenoménmi a na ich organizáciu a propagáciu sa využívajú moderné prostriedky masovej komunikácie. Už nejde o náboženské prúdy šiitov a sunitov, ale o etno-teritoriálne kolektivity arabských Šiitov a Sunitov s veľkým „Š“ resp. „S“. Ako písal Ernest Gellner vo svojej knihe Nacionalizmus, ide o národy, „ktoré možno úzko definovať len podľa ich náboženstva (resp. náboženstva, ktoré stratili)“.
V novo definovaných mnohonárodnostných štátoch sa nositeľmi kolektívnych identít stávajú Suniti v Iraku, Sýrii, Jemene a Libanone, Šiiti v Iraku, Libanone, Saudskej Arábii, Sýrii (Alawiti) a Jemene (Zajdisti), prípadne Ibaditi v líbyjských berberských horách alebo kresťanskí Maroniti v pohorí Libanon, ale aj vyznávači islamských reformných hnutí – Sanusíjovia v líbyjskej Cyrenajke, Mahdisti v Sudáne a Wahábisti v Saudskej Arábii, ďalej príslušníci súfistických bratstiev – Chatmíja v Sudáne, Nakšbandíja vs. Kadiríja v Kurdistane, atď.
Syndrómy 1 a 2 v interakcii: Nová geopolitika a rola kolektívnych identít
Dva fenomény, ktoré sa po Arabskej jari vytvorili, sú nové veľmocenské vzťahy a etnicko-územné kolektívne identity. Na jednej strane je štvorica regionálnych veľmocí: Turecko, Irán, Saudská Arábia a Izrael. Na strane druhej sú Suniti, Šiiti, Kurdi, Asýrčania a ďalší.
Irak ani Sýria už po Arabskej jari nie sú tým, čím boli predtým. Dnes sú to rozdelené štáty. V Iraku sa v podmienkach slobodnej politickej súťaže po roku 2003 vytvorilo nie jedno politické spektrum, ale tri vzájomne oddelené politické spektrá – sunitské, šiitské a kurdské. Medzi Šiitmi sa vyprofilovali smery Chújistov (Malíkího strana Dawá), Hakimistov (strana ISCI), Sadristov a sekulárnych nacionalistov (Alláwího strana Wifaq a komunisti). Medzi Sunitmi zase umiernení islamisti, sunitskí regionálni nacionalisti, pan-irackí nacionalisti a islamistickí extrémisti.
Súčasné dianie v Iraku a Sýrii
Malikího režim v Iraku a nástup džihádistov
Od roku 2005 sa v Iraku etablovala silná šiitská dominancia, ktorá vyústila po odchode amerických okupantov v decembri 2011 v Malikího diktatúru. Na sunitskom severe, ktorý bol za diktatúry Saddáma Husajna jadrom vysoko vzdelanej strednej triedy a komerčne úspešnej vrstvy obchodníkov, to vyvolalo pocit bezmocnosti. Ten vyvrcholil v organizovaný pasívny odpor na jeseň 2013, ktorý sa preslávil sedavými demonštráciami najmä v mestách provincie Anbár – vo Fallúdži a v Ramádí.
Prekvapením pre Malikího režim bolo, že pri podpore pasívneho odporu sa zjednotili nielen sunitskí nacionalisti ako predseda irackého parlamentu Osáma Nudžajfí a umiernení islamisti ako zosadený viceprezident Tárik Hášimí, ale aj pan-irackí nacionalisti ako vicepremiér Sáleh Mutlak. Malikího režim odpovedal v januári 2014 vojenskou agresiou, ktorou si arabských Sunitov ešte viac znepriatelil.
Reakciou na vojenský zásah irackej armády proti Sunitom v provincii Anbár bolo odmietnutie sunitských kmeňových milícií bojovať proti islamským džihádistom z al-Kajdy. Výsledkom bolo obsadenie Fallúdže a Ramádí džihádistickými silami Islamského štátu v Iraku a Levante takmer bez boja.
Parlamentné voľby v apríli 2014 ďalej politicky rozdrobili sunitský Sever. Celkových 56 sunitsko-arabských poslancov zo severu je rozdelených na tri rovnako veľké prúdy: 19 parlamentných kresiel získala Nudžajfího koalícia umiernených islamistov a sunitských nacionalistov, 19 miest pan-iracké strany Alláwího a Mutlaka a 18 miest drobné a lokálne strany. Ešte horšie pre Sunitov dopadli voľby v Bagdade: 49 zo 69 volených kresiel v parlamente získali šiitské sektárske strany, 15 miest zmiešané strany a púhych 5 kresiel získali „veľké“ sunitské strany, čím sa len potvrdilo, že Bagdad už nie je mnohonárodnostnou metropolou, ale mestom Šiitov.
Sunitský Sever pokračuje vo svojej rezignovanosti a islamským džihádistom sa podarilo takmer bez boja obsadiť veľké časti nielen provincie Anbár, ale aj provincií Salahaddin, Niniwe a arabskej časti provincie Kirkúk. Irackú armádu pod velením premiéra Malikího chcú podporiť šiitské milície Muktadu Sadra a je možné, že sa pridajú aj šiitské milície Badr a Ahl al-Hak, ako aj „špeciálne skupiny“ financované Iránom, nechvalne známe z pogromov proti Sunitom počas sektárskej vojny v rokoch 2007-08. V prípade víťazstva irackej armády nad džihádistami tak dôjde k ďalšiemu odcudzeniu Sunitov a upevneniu Malikího šiitskej diktatúry.
Asadov režim v Sýrii a nástup džihádistov
K podobnej politickej rezignovanosti Sunitov došlo aj v Sýrii. Asadov režim bol posilnený niekoľkými zahraničnopolitickými úspechmi. Jeho spojenec Rusko v septembri 2013 dosiahlo, že výmenou za vzdanie sa chemických zbraní Západ nepodporí sýrsku opozíciu. Ďalšiemu jeho spojencovi Iránu sa po júnovom Rúháního víťazstve v prezidentských voľbách podarilo zlepšiť vzťahy s USA, čím sa mu uvoľnili ruky k podpore Asadovho režimu v Sýrii.
Konzervatívny džihádistický pól po konflikte v lete 2013 medzi Frontom al-Nusrá a Islamským štátom v Iraku a Levante o členstvo v al-Kajde znova posilnil svoju dominanciu na povstaleckých územiach. Naopak, zjednotená sýrska opozícia pod vedením Moslimského bratstva bola svojimi zahraničnými sponzormi v januári 2014 donútená k boju proti džihádistom a boj na dvoch frontoch ju ďalej vyčerpáva.
Pre jej zahraničných podporovateľov bol rok 2013 osudový. Začiatkom roka došlo k definitívnemu rozkolu síl káhirského námestia Tahrír – vládnuceho Moslimského bratstva a sekulárnej opozície. V máji 2013 začali masívne protesty proti tureckému premiérovi Erdoganovi na istanbulskom námestí Taksim. V júli podnikla egyptská armáda vojenský prevrat proti Moslimskému bratstvu a odvtedy dochádza k návratu elementov „hlbokého štátu“ z dôb Mubarakovej diktatúry. V septembri padla myšlienka západnej vojenskej podpory sýrskej opozície výmenou za likvidáciu sýrskych chemických zbraní. V novembri začal konflikt medzi dvoma hlavnými islamistickými prúdmi v Turecku – premiérom Erdoganom a náboženským vodcom Gülenom.
Všetky tieto deje podmínovali postavenie zjednotenej sýrskej opozície, ktorá tak postupne prepúšťa priestor dvom extrémom: Asadovmu režimu a extrémistickým džihádistom. Bez ohľadu na to, či sa Asadovmu režimu podarí obsadiť povstalecké územia, táto situácia povedie k stavu permanentnej občianskej vojny v Sýrii. Džihádisti sa budú voľne prelievať medzi sunitskými územiami Iraku a Sýrie a podnikať cielené partizánske alebo teroristické údery. Je možné se domnievať, že oslabená Sýria v permanentnej občianskej vojne je výhodná najmä pre susedný Izrael.
Riešenie si vyžaduje vytvorenie nových štátov
Príliš mnoho životov už stála snaha udržať jednotu Iraku a Sýrie. Tento geopolitický blud podporovaný Západom spôsobí trvalý stav občianskej vojny v sunitsko-arabských oblastiach Sýrie a Iraku, vrátane dvojmiliónových metropol Mósulu a Aleppa, medzi šiitskými režimami a sunitskými džihádistami. Ďalším dôsledkom bude stav trvalej bezpečnostnej hrozby pre blízkovýchodných kresťanov, ktorí sa budú ďalej hromadne sťahovať preč z Blízkeho Východu. Budú umierať ďalšie tisíce nevinných ľudí.
Schválenie troch nových provincií Iraku pre menšiny – Turkomanov, Asýrčanov, Jezidov a Šabakov – Malikího vládou v januári 2014, ako aj postupná transformácia Bagdadu na šiitsko-arabské mesto, vytvorili priaznivé podmienky pre rozdelenie Iraku na kurdský, sunitsko-arabský a šiitsko-arabský štát. Šiitsko-arabský Malikího režim sa čím ďalej tým viac stáva blízkym spojencom Iránu a inak by to nebolo ani v prípade volebného víťazstva šiitsko-arabskej opozície.
Situácia v irackom Kurdistane a v severnom Iraku
Kurdistan bol vojenským úspechom džihádistov odrezaný od centrálnej vlády v Bagdade a situácia povedie zrejme k jeho ešte väčšiemu osamostatneniu. Kurdistan sa však dostal do veľmi nebezpečnej situácie, keď je nútený brániť sa pred džihádistami pozdĺž celej arabsko-kurdskej etnickej hranice – už nielen v severnej Sýrii, ale aj v severnom Iraku.
Kurdistan je dnes jediným relatívne nábožensky a etnicky tolerantným regiónom na území Iraku i Sýrie. Nie je možné dopustiť, aby sa stal obeťou džihádistov, podobne ako sa v roku 2007 stal obeťou Talibanu tadžicko-uzbecko-hazarský sever Afganistanu. Šťastím irackých a sýrskych Kurdov je ich spojenectvo s Tureckom, ktoré od jari 2012 povolilo svojmu bývalému úhlavnému nepriateľovi, Strane kurdských pracujúcich, aby bránila kurdské územia v Sýrii pred džihádistami i Asadovým režimom.
Sunitsko-arabský Sever sa za posledný polrok dostal do anarchie, s ktorou si sami sunitsko-arabskí lídri nedokážu pomôcť – prišli dokonca aj o svoju metropolu Mósul. Dnes žiadajú o pomoc irackú armádu ovládanú šiitmi i kurdské milície Pešmergov.
V prípade ich víťazstva nad džihádistami hrozí, že sa sunitsko-arabský Sever zase dostane do klieští medzi Šiitmi a Kurdmi, podobne ako v roku 2005. Tu niekde bol však zárodok dnešných problémov na sunitskom Severe a opakovanie tejto situácie by bolo pre stabilitu Iraku veľmi nebezpečné. Arabskí Suniti už raz museli kurdských okupantov z Mósulu vyštvať, a to v roku 2009. Teraz sa môže situácia zopakovať. Dnes je ale takmer isté, že kurdské jednotky, ktoré preventívne obsadili ropnú metropolu Kirkúk, sa už tohoto mesta nevzdajú.
Riešenie pre Kurdistan a severný Irak
Množstvo možností sa značne zužuje. Kurdi budú potrebovať rozsiahlu materiálnu a vojenskú pomoc, a to nielen od Turecka, ale aj od Západu. Stále jasnejšie sa ukazuje, že budúcnosť severoirackých menšín – Asýrčanov, Turkomanov, Jezidov a Šabakov – je bezpečná len vnútri Kurdistanu. Nové provincie týchto menšín by mali v rámci Kurdistanu získať medzinárodne garantovanú autonómiu, podobne ako srbské okresy v Kosove podľa Ahtisaariho plánu.
Situácia v sunitskom severnom Iraku je neudržateľná a vyžaduje si zahraničnú vojenskú intervenciu, aby boli porazení džihádisti z Islamského štátu v Iraku a Levante. Jediným štátom, ktorý má dnes legitimitu takúto intervenciu vykonať, je sunitské Turecko. Okupácia by nemala trvať dlho, aby nevznikla „únava z okupácie“, dobre známa z vojenských akcií USA v Afganistane a Iraku.
V tureckej okupačnej zóne na severe Iraku by sa mal vytvoriť sunitsko-arabský štát s hlavným mestom v Mósule. Po odchode tureckých okupačných vojsk by bola nutná prechodná vojenská diktatúra po vzore Alžírska po roku 1991. Len sunitsko-arabský režim dokáže zbaviť severný Irak sunitských džihádistov a v budúcnosti nasmerovať štát k demokracii, podobne, ako to urobil alžírsky vojenský režim Liamine Zérouala po pacifikácii džihádistov v roku 1997.
Riešenie pre Sýriu
Podobne ako Irak, aj Sýria by sa mala rozdeliť na základe novovytvorených kolektívnych identít. Kurdské územia na severovýchode a severe Sýrie, dnes ovládané Kurdskou stranou pracujúcich a tvoriace nárazníkovú zónu pre Turecko, by sa mali pripojiť k irackému Kurdistanu. Alawiti na sýrskom pobreží by mali získať svoj nezávislý štát, v ktorom by mohol naďalej pretrvávať Asadov režim včetne samotného Bašára Asada, ruská námorná základňa i iránski vojenskí poradcovia.
Na zvyšku územia Sýrie by mala vzniknúť nová Sýria, ktorej by mala vládnuť kompromisná vláda medzi Asadovým režimom a povstalcami. Nový režim by sa musel rázne vysporiadať s džihádistami na severe Sýrie, preto by v ňom museli hrať významnú úlohu sunitskí generáli dnešného Asadovho režimu i Slobodnej sýrskej armády.
Tak ako počas Druhej intifády v roku 2000 v Palestíne, aj v občianskych vojnách v Sýrii a Libanone bol prekročený Rubicon vo vzťahu ku kresťanom. Kresťanské menšiny už nemôžu v týchto štátoch naďalej slobodne prežívať. V Palestíne to skončilo hromadným vysťahovaním arabských kresťanov z Betlehema a ďalších miest po roku 2000. Ak sa majú na území dnešnej Sýrie a Iraku zachovať kresťanské menšiny, budú nevyhnutné príslušné geopolitické zmeny.
Dnes sú na Blízkom Východe len dva štáty, ktoré môžu garantovať bezpečnú budúcnosť kresťanov: Kurdistan a Libanon. Preto je nutné, aby sa oblasti obývané kresťanmi pripojili k týmto štátom. Územia Asýrčanov na severe Iraku a severovýchode Sýrie by sa mali stať súčasťou Kurdistanu. Tzv. Kresťanské údolie západne od miest Hamá a Homs a územia Aramejcov severozápadne od Damašku by sa zase mali pripojiť k Libanonu. Drúzi v provincii Suwajda na juhovýchode Sýrie nemajú inú bezpečnú možnosť, než sa tiež pripojiť k Libanonu, aj keď s ním nesusedia.
Záverom
Arabská jar v roku 2011 vyvolala nielen na Západe, ale na celom svete nádeje, že sa arabský svet vydá na cestu k demokracii. Miesto toho však nastúpil chaotický vývoj, ktorý žiadnu demokraciu nesľubuje. Došlo k širokej politickej mobilizácii más, avšak nie smerom k demokratickej politike, ale smerom ku kolektívnym politickým identitám na obrysoch jednotlivých náboženských sekt. Národné štáty sa tak zmenili na mnohonárodnostné a v Iraku a Sýrii sa vyvinuli sektárske diktatúry a sektárske opozície.
Ako ukázalo desaťročie slobodnej politickej súťaže v Iraku, súčasné mnohonárodnostné štáty neposkytujú žiadnu perspektívu vzniku demokracie. Naopak, frustrácia „opozičných etník“ viedla k rezignácii obyvateľstva, ktorá umožnila nástup islamských extrémistov na sunitsko-arabských územiach.
Treba si uvedomiť, že vláda extrémistov z Talibanu bola veľmi populárna medzi afgánskymi Paštúnmi, lebo ako jediná ich dokázala zjednotiť a zbaviť občianskej vojny. Je predstaviteľné, že aj vláda Islamského štátu v Iraku a Levante sa z podobných dôvodov stretne so sympatiami veľkej časti sunitsko-arabského obyvateľstva na severe Iraku. Naviac, vláda salafistov je významným predpokladom pre masívnu ekonomickú podporu zo strany extrémne bohatej Saudskej Arábie.
Ak si máme naďalej udržať aspoň minimálnu perspektívu demokratickej a slobodnej budúcnosti v arabských štátoch, je nutné obnoviť národné štáty. Avšak v Iraku a Sýrii už bol prekročený Rubicon a v súčasnej podobe sa už nemôžu stať národnými štátmi. Môžu sa stať len diktatúrami alebo sa rozdeliť.
Nastal najvyšší čas pre geopolitické zmeny – rozdelenie Sýrie a Iraku podľa sektárskeho kľúča a vytvorenie nových štátov na ich území. Kresťanské menšiny sú zase na súčasnom Blízkom Východe schopné ochrániť len dva štáty: Libanon a Kurdistan.
