Dve udalosti
Udalosť prvá: V utorok a v stredu sa konalo referendum v štyroch severných okresoch Kosova – Mitrovica (jeho srbská časť), Leposavić, Zvečan a Zubin Potok – o tom, či Srbi uznávajú orgány Kosova a či sú ochotní byť súčasťou Republiky Kosovo. Otázka znela: „Da li prihvatate institucije takozvane Republike Kosovo?“ („Uznávate úrady takzvanej Republiky Kosovo?“) Podľa volebnej komisie, pri 75 % volebnej účasti sa 99,7 % voličov vyslovilo záporne, čím odmietli svoju existenciu v tomto novom štáte.
Tieto štyri okresy, na rozdiel od srbských enkláv v Kosove, priamo susedia so Srbskom.
Po vyhlásení nezávislosti Kosova vo februári 2008 vypukli najmä na severe Kosova nepokoje, Srbi sa snažili okupovať vládne budovy a v marci obsadili budovu OSN v Mitrovici. Na koordináciu odporu voči vláde Kosova založili v Mitrovici v júni 2008 zástupcovia srbských samospráv Zhromaždenie Spoločenstva samospráv Autonómnej oblasti Kosovo a Metochija (Skupština Zajednice opština Autonomne Pokrajine Kosovo i Metohija).
Udalosť druhá: Minulý utorok sa rozpadla koalícia albánskych a srbských strán v mestskej rade v juhosrbskom meste Bujanovac po tom, čo rada rozhodla hlasmi 23 albánskych poslancov proti 18 srbským o premenovaní 17 ulíc, ktoré doteraz niesli mená významných srbských osobností, na albánske mená s odôvodnením, že zo 65 ulíc mesta je len jedna pomenovaná po albánskej osobnosti. Nakoniec sa vo väčšine prípadov podarilo nájsť kompromis, avšak konflikt pretrváva kvôli premenovaniu hlavného námestia z Karadžordže Petrovića, vodcu protitureckého povstania 1804-13 a zakladateľa srbskej kráľovskej dynastie Karadžordževičov, na Skanderbega, vodcu úspešného albánskeho protitureckého povstania v XV. storočí. Druhým sporným prípadom je ulica pomenovaná po Fatmirovi Ibišim, ktorý podnikol v roku 2000 granátový útok na miestnu policajnú hliadku a sám pri tom zahynul.
Bujanovac je súčasťou Preševského údolia v južnom Srbsku, na hraniciach s Kosovom a Macedónskom. Údolie tvoria dva okresy s albánskou väčšinou, Preševo a Bujanovac, na ktoré nepriamo nadväzuje okres Medvedža s početnou albánskou menšinou. Po medzinárodnej okupácii Kosova tu od júna 1999 do mája 2001 pôsobila separatistická Armáda oslobodenia Preševa, Medvedža a Bujanovca (Ushtria Çlirimtare e Preshevës, Medvegjës dhe Bujanocit, UCPMB), ktorá vznikla s podporou Kosovskej oslobodzovacej armády (Ushtria Çlirimtare e Kosovës, UCK) v demilitarizovanej zóne a podnikala útoky najmä na policajtov a politikov. Koalícia Albáncov Preševského údolia získala v srbských voľbách v roku 2007 jedno parlamentné kreslo a v auguste 2009 podpísali miestni albánski politici združení v Zhromaždení Preševského údolia deklaráciu požadujúcu zriadenie autonómneho regiónu z týchto troch okresov.
Šikana Srbov v Kosove
Štát, ktorý získava nezávislosť, musí byť podľa súčasných medzinárodných noriem schopný zabezpečiť skupinám obyvateľstva, ktoré proti nezávislosti vystupovali, bezpečnosť a všetky ich ľudské a občianske práva. Kosovské orgány pod medzinárodným protektorátom neboli schopné tejto podmienke vyhovieť, dopustili masové vyháňanie menšinových obyvateľov a systematické ničenie ich kultúrneho dedičstva. Toto je možné označiť za etnocídne jednanie.
K vraždám, vyháňaniu a ničeniu kultúrneho dedičstva kosovských Srbov dochádzalo v celom období od roku 1999. Odhaduje sa, že od júna 1999 bolo v Kosove zavraždených vyše 1000 Srbov, včetne hromadných vrážd. Napríklad v júli 1999 bolo v obci Staro Gracko zavraždených 14 Srbov a vo februári 2001 bol pri Podujeve vyhodený do vzduchu autobus s 12 mŕtvymi Srbmi. Počet vyhnaných Srbov sa odhaduje na 100 000 a počet Rómov na 90 000, z toho len asi polovica Rómov sa do Kosova vrátila. Bolo zničených vyše 150 pravoslávnych kostolov a kláštorov.
Avšak vrcholu toto násilie dosiahlo 17.-19. marca 2004, keď albánski rebeli vypálili množstvo kláštorov a kostolov. Symbolmi tohoto pogromu sa stali pravoslávne svätostánky v mestách a obciach Prizren, Džakovica, Piskote, Brnjak, Belo Polje, Peć, Banja, Devič, Mitrovica, Vučitrn, Obilić, Priština, Kosovo Polje, Bresje, Gračanica, Donja Slapašnica, Gnjilane, Vitina, Uroševac, Štimlje. Medzinárodné aj domáce správne orgány na centrálnej aj miestnej úrovni zastihli tieto udalosti „prekvapené“. Policajné orgány udalostiam len bezmocne prizerali.
Aj potom dochádzalo k systematickému šikanovaniu srbského obyvateľstva. Typickým príkladom je odpojenie srbských dedín od elektrickej siete na niekoľko dní pod zámienkou, že obyvatelia nezaplatili pred pár rokmi, napríklad v roku 1999, účty za elektrinu.
Tieto a podobné atrocity dokázali, že Albánci a Srbi nemôžu naďalej žiť spolu v jednom administratívnom celku.
Samosprávne etnické okresy – záruka budúcej nestability
Niet divu, že Stratégia pre Severné Kosovo, ktorú predložilo tzv. medzinárodné spoločenstvo v roku 2010 za účelom integrácie srbských území do kosovských inštitúcií, vzbudila vlnu srbského odporu. Za magické riešenie sa považuje rozdelenie okresu Mitrovica a vytvorenie srbského okresu Severná Mitrovica. Ďalej sa navrhuje marginalizácia paralelných srbských úradov, ktoré neuznávajú vládu v Prištine, a zriadenie nových srbských okresov.
Pred vyhlásením nezávislosti bolo z tridsiatich okresov Kosova 24 albánskych, 4 srbské a po jednom albánsko-goranský a albánsko-srbský. Popri troch severných srbských okresoch Leposavić, Zvečan a Zubin Potok (spolu so severnou časťou Mitrovice tvoria región Ibarski Kolašin) je srbský okres štrpce (Sirinička župa). Goranský okres Gora vytvorený v roku 1991 bol v roku 1999 zrušený a spojený s albánskym Opolje do zmiešaného albánsko-goranského okresu Dragaš (Goranci sú moslimskí horali hovoriaci srbsko-bulharským nárečím, avšak vláda Kosova im zavádza v školách vyučovanie v bosnianskom jazyku). Okres Novo Brdo, pôvodne srbský, bol po roku 1999 zväčšený v neprospech Srbov a stal sa zmiešaným albánsko-srbským. Po vyhlásení nezávislosti Kosova v roku 2008 pribudlo sedem nových okresov: okrem 2 albánskych sa nimi stali 4 srbské enklávy (Gračanica v strednom Kosove a Ranilug, Parteš a Klokot vo východnom regióne Binačko Pomoravlje) a 1 turecká enkláva (Mamuša). Vytvorenie ďalšieho srbského okresu Severná Mitrovica sa očakáva. Avšak obnovený nebol ani srbský okres Novo Brdo, ani goranský okres Gora.
Navrhovaná decentralizácia by síce umožnila samosprávu deviatim okresom so srbskou väčšinou, jednému tureckému a dvom zmiešaným. Avšak kosovsko-albánska spoločnosť je príliš monolitná a je takmer isté, že by tu neexistovala vôľa dlhodobo zabezpečiť práva Srbov v rámci Kosova. Práva udelené pod medzinárodným tlakom môžu byť odvolané, akonáhle prestane byť Kosovo v hľadáčku medzinárodných médií.
Niektorí západní činitelia navrhovali premenu Kosova na federáciu samosprávnych kantónov po vzore Švajčiarska. Avšak málo ľudí si uvedomuje, že takéto zriadenie môže vo Švajčiarsku úspešne fungovať len vďaka špecifickým etnickým podmienkam. Švajčiarsko je štátom, v ktorom sú jazykové hranice prekrížené konfesionálnymi hranicami, tvoriac tak „štát menšín“. Z 26 švajčiarskych kantónov je deväť nemecko-katolíckych, sedem nemecko-protestantských, dva nemecko-katolícko-protestantské, tri francúzsko-katolícke, dva francúzsko-protestantské, jeden francúzsko-katolícko-protestantský, jeden taliansko-katolícky a jeden rétorománsko-nemecko-katolícko-protestantský. Táto situácia zaručuje stabilitu a nedovoľuje, aby sa ktorákoľvek etnická skupina pokúsila o dominanciu. Dva hlavné jazyky, nemčina a francúzština, sú na medzinárodnej úrovni rovnako prestížne, čo ďalej prispieva k stabilite.
Kantonálny systém bol zavedený aj v moslimsko-chorvátskej časti Bosny. Avšak Bosna nie je štátom menšín, keďže 70 % obyvateľov tvorí bosniansko-moslimská väčšina a 28 % chorvátsko-katolícka menšina. Jazykové (národnostné) hranice sa nekrížia s konfesnými, naopak, sú vzájomne súbežné a tak sa navzájom posilňujú. Z 10 kantónov je päť moslimských, tri chorvátske a dva zmiešané moslimsko-chorvátske. V takejto situácii sa zdá byť kantonálne zriadenie umelé, samoúčelné a prevláda názor, že zbytočne zaťažuje verejné rozpočty. Jedinou oporou jeho aspoň obmedzeného fungovania v budúcnosti je vonkajšia geopolitická nerovnováha v prospech menšinových Chorvátov, keďže za nimi stojí susedné Chorvátsko, zatiaľ čo väčšinoví Bosniaci nemajú etnicky spriazneného suseda. Takéto kantonálne zriadenie však nie je do budúcna udržateľné a už dnes sa hovorí o jeho zrušení.
Na základe popísaných kantonálnych zriadení v Švajčiarsku a v moslimsko-chorvátskej časti Bosny možno usudzovať, že kantonálny model nie je v Kosove udržateľný. Kosovskí Albánci ako obrovská väčšina obyvateľov Kosova sú jazykove i nábožensky homogénni: jazykove sú to Ghegovia a nábožensky sunitskí moslimovia. Z celkového počtu 38 samosprávnych okresov (vrátane Severnej Mitrovice) by bolo až 26 okresov albánskych (a 9 srbských a po jednom turecký, albánsko-goranský a albánsko-srbský). Výsledkom by bola teda dominancia jedného etnika. Nezabúdajme, že tzv. medzinárodné spoločenstvo čoskoro z Kosova i z Bosny odíde kvôli konfliktom v iných regiónoch sveta a zdroje na fungovanie zložitej kantonálnej samosprávy by vyschli. Politická scéna dominovaná sunitskými Ghegmi by časom prišla s tvrdením, že kantóny sú predražené a nefunkčné. Hrozil by im zánik, podobne ako v Bosne. Treba si uvedomiť, že zložitý a drahý kantonálny systém je udržateľný len v „štátoch menšín“. Nehovoriac o možných pogromoch, ktoré by mohli Albánci vyprovokovať po odchode medzinárodných bezpečnostných síl, ktoré s vysokými nákladmi chránia srbské enklávy.
Navyše, existencia Kosova ako štátu Ghegov môže mať aj destabilizujúci účinok na Albánsko: severoalbánski Ghegovia, ak sa budú cítiť pod tlakom dominancie južných Toskov.
Kvôli vyššie zmienenému možno konštatovať, že stabilným riešením spolunažívania Albáncov a etnických menšín v Kosove je niektorá z dvoch možností, ktoré boli Ahtisaariho plánom vopred vylúčené.
Stabilné riešenie 1: rozdelenie Kosova a výmena územia
Jedným je rozdelenie Kosova s prípadnou výmenou územia so Srbskom,
podobne ako to formuloval bývalý koordinátor Paktu stability Erhard Busek. Srbské enklávy Ibarski Kolašin, Sirinićka Župa, Binačko Pomoravlje a Novo Brdo by sa pripojili k Srbsku. S výnimkou územia Ibarski Kolašin by sa stali exklávami Srbska.
Kosovskí Albánci sa svojím genocídnym jednaním sami delegitimizovali a nezasluhujú si právo na teritoriálnu integritu. Vzhľadom k historickému nepriateľstvu medzi pravoslávnymi Srbmi a moslimskými Albáncami je stabilným riešením práve pripojenie srbských území k Srbsku. Nezávislosť Kosova zatiaľ uznalo len 87 členských štátov OSN a Taiwan. Len 22 z 27 štátov Európskej únie. Len 8 arabských štátov (Jordánsko, Mauretánia a štáty Zálivu). A z moslimských štátov Blízkeho Východu ho neuznal ani Irán, Pakistan, Uzbekistan ani Azerbajdžan, dokonca ani moslimská Indonézia. Práve táto patová situácia s polovičným uznaním Kosova by sa mohla zlepšiť, keby sa vyriešil problém srbských enkláv v Kosove v prospech Srbska. Mohlo by konečne nasledovať aj uznanie zo strany Srbska. Pre tých, ktorí sa večne obávajú precedensu, treba poznamenať, že delenie Kosova nie je žiadnym precedensom, pretože toto delenie by mohlo byť podmienkou úplného uznania štátu zo strany Srbska i väčšiny štátov sveta. Iným nezávislým štátom tento scenár nehrozí, keďže sú uznané ostatnými štátmi sveta.
Existencia exkláv nie je až tak problematická – v Európe sa v XX. storočí vyskytovali dokonca aj na území znepriatelených režimov: enkláva Büsingen nacistického Nemecka a enkláva Campione d’Italia fašistického Talianska v demokratickom Švajčiarsku, enkláva Llívia frankistického Španielska v demokratickom Francúzsku, ankláva Západný Berlín v komunistickom Východnom Nemecku. Podobne existujú dnes kirgizská a tadžická exkláva v Uzbekistane a dve tadžické a štyri uzbecké exklávy v Kirgizsku – tiež medzi vzájomne znepriatelenými štátmi.
Práve tieto srbské exklávy by mohli byť príkladom udržateľnosti bezpečnostnej situácie po odchode medzinárodných jednotiek z Kosova. Ich ochrana sa tak outsourcuje na srbské bezpečnostné jednotky, pre ktoré je ochrana týchto území otázkou omnoho vyššej priority než pre medzinárodné jednotky, a srbské orgány tak budú ochotné financovať i zvýšené náklady. Táto metóda bezpečnostného outsourcingu na armádu susedného štátu je perspektívnou metódou, ktorá by bola prispela k stabilizácii situácie v Iraku i Afganistane, kde dochádza takmer k nekontrolovanému úteku okupačných mocností.
Naopak, ku Kosovu by sa pripojilo Preševské údolie s okresmi Preševo a Bujanovac (okres Medvedža má srbskú väčšinu). Takto by sa definitívne vyriešila otázka albánskej menšiny v Srbsku. Nepríjemné pre Srbsko je, že Bujanovac leží na medzinárodnej ceste E-75 spájajúcej Srbsko s Gréckom a Macedónskom. Avšak po vynaložení astronomických čiastok na bombardovanie Srbska a na desaťročnú medzinárodnú správu Kosova by vybudovanie paralelného ťahu zo srbského Vranje do macedónskeho Kumanova, obchádzajúceho Preševské údolie, mala byť maličkosťou.
Stabilné riešenie 2: Kantonizované Albánsko
Druhým riešením je spojenie Kosova s Albánskom. Vznikol by tak štát so 4,5 miliónmi obyvateľov, menší než Slovensko (Albánsko má 2,8 milióna a Kosovo 1,7 milióna obyvateľov). Hneď na začiatok treba zdôrazniť, že strašenie tzv. „Veľkým Albánskom“ úplný geopolitický nezmysel. Spojený štát Albánska a Kosova by bol pre svojich susedov asi podobnou hrozbou, akou je Slovensko pre Rakúsko alebo pre Česko.
V takomto štáte by boli Albánci dostatočne členení na regionálne subidentity a tak by spĺňali podmienku pre kantonálny „štát menšín“. V takto definovanom albánskom štáte by sa jazykové hranice krížili s konfesionálnymi: severoalbánski Ghegovia obývajú sunitsko-moslimské i katolícke regióny, rovnako ako juhoalbánski Toskovia obývajú pravoslávne, sunitsko-moslimské i bektašsko-moslimské regióny.
Práve pri vzájomnej rovnováhe a rivalite kantónov založených na spomenutých subidentitách je možné, aby stabilne existovali menšinových etnických kantónov – kosovských Srbov, Gorancov a Rómov, juhoalbánskych Grékov a Vlachov i východoalbánskych Macedóncov.
Záver
V regiónoch, kde došlo za posledné dve desaťročia k občianskym vojnám, sa príliš veľa finančného, ľudského i duševného kapitálu investovalo do zachovania celistvosti štátov. Desaťtisíce ľudských životov sa obetovalo tejto dogme. Na komplikovanú správu týchto nefunkčných organizmov sa spálili desiatky miliard dolárov, ktoré mohli byť vynaložené na ich hospodársky a spoločenský rozvoj. Umelo sa udržujú pri živote nefunkčné štáty ako Afganistan, Irak, Somálsko, Kongo či Bosna a Hercegovina. Nemyslí sa na to, že po tom, čo si pozornosť médií získa nová konfliktná oblasť, sa väčšina medzinárodných inštitúcií i neziskových organizácií zbalí a nechá takýto „umelý“ štát skolabovať.
Tzv. „medzinárodné spoločenstvo“ sa spolieha na to, že ľudia unavení vojnou už prestanú byť radikálni a budú radi každému riešeniu, ktoré sa im vnúti zvonku. Médiá tvrdia, že obyvateľstvo po konflikte už volí umiernených politikov (azda sa tým myslí v Severnom Kosove dominantná Srbská radikálna strana alebo kosovský premiér a bývalý partizánsky vodca Hashim Thaci?). Zdá sa, že médiá i diplomati trpia stratou pamäti, keď nevnímajú, že etnické napätie, prípadne násilie, sa pravidelne vracia v dvadsaťročných cykloch, s novou generáciou, ktorá ešte nemá skúsenosť s dezilúziou.
Je na mieste otázka, či si každý národ, ktorý sa ocitne v tejto situácii, musí vytrpieť to, čo si vytrpeli obyvatelia Južného Sudánu počas polstoročia občianskej vojny s arabským Severom (1955-2005)? Rasizmus na každom kroku, ponižovanie od inovercov, genocídu, predaj detí do otroctva, hlad, vypaľovanie obydlí a úrody, vybíjanie dobytka, znásilňovanie žien, vyháňanie ľudí z domovov a niekoľkostokilometrové pochody smrti, nemožnosť prístupu k vzdelaniu a neistota, či človek ešte zajtra bude žiť? To všetko museli prežiť, aby im konečne „medzinárodné spoločenstvo“ umožnilo 11. januára 2011 odhlasovať si nezávislosť?
Po dvoch desaťročiach napätia a konfliktov na Balkáne by bolo už načase pristúpiť k riešeniu, ktoré skoncuje s touto masovou ľudskou bolesťou. O tom som chcel písať.
