Ale k ďalším výročiam.
Minulý štvrtok 13. decembra bolo 90. výročie vzniku Zakaukazskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, Stalinovho výtvoru na podmanenie si Kaukazanov. V budúcu nedeľu 30. decembra to bude 90 rokov, čo sa Kaukazania dostali pod úplnú kontrolu Moskvy založením Sovietskeho zväzu. A nakoniec, predminulú stredu 5. decembra uplynulo 76 rokov od rozpustenia Zakaukazska a priameho podriadenia kaukazských republík Moskve prostredníctvom stalinskej ústavy. A nakoniec, v sobotu 8. decembra uplynulo 21 rokov od podpisu Bielovežských zmlúv o rozpustení Sovietskeho zväzu, ktoré však pripravili o nádej na nezávislosť Čečenov, Abchazov a niekoľkých ďalších národov boľševického impéria.
A teraz trochu nevyhnutnej histórie.
Zväz horalov severného Kaukazu
Vo vojnou vyčerpanom Rusku prebehla v dňoch 8.-12. marca 1917 Februárová revolúcia, ktorá zvrhla cára a založila demokratickú republiku (podľa Juliánskeho kalendára to bolo 23.-27. februára - preto názov Februárová). V tejto slobodnej atmosfére sa 14. mája zišiel v metropole severného Kaukazu, Vladikavkaze, Prvý horský zjazd ako reprezentant severokaukazských horalov.
Dňa 20. mája 1917 prijal Prvý horský zjazd Ústavu Zväzu zjednotených horalov severného Kaukazu a Dagestánu, nazývaného aj Horská republika. V jej prvom bode sa hovorí, že Zväz zjednocuje všetky horské národnosti Kaukazu a kočovníkov Stavropoľskej gubernie s cieľom umožniť mierové spolužitie všetkých národov Kaukazu a Ruska, upevnenie slobôd vybojovaných vo (Februárovej) revolúcii, implementáciu demokratických princípov a obranu politických, sociálnych a kultúrnych záujmov horalov.
Predsedom vlády sa stal čečenský ropný podnikateľ Tapa Čermojev, syn slávneho ruského generála z balkánskej vojny (1878) Arcu Čermojeva. Ministrom zahraničných vecí sa stal kumycký intelektuál Hajdar Bammat, ministrom vojny kumycké knieža, plukovník Nuch-Bek Tarkovskij a ministrom financií ingušský ekonóm Vasan-Giraj Džabagi. Ministrom za Abcházsko bol historik Semjon Ašchacava. Zvolili si aj spoločného muftího (sunitsko-moslimského duchovného vodcu) severného Kaukazu, ktorým sa stal avarský duchovný Nažmudin Gocinskij.
Federálny parlament Horskej republiky sa mal skladať z demokraticky zvolených poslancov na každých 20 000 obyvateľov, ale aspoň jedného za každú národnosť. Do 17-člennej vlády Zväzu mal patriť 1 zástupca Suchumského okruhu (Abchazov), 2 zástupcovia z Kubánskej oblasti a Prímorskej gubernie (Karačajov, Čerkesov, Abazov, Adygov, Šapsugov a kubánskych Nogajov), 6 predstaviteľov z Tereckej oblasti (Čečenov, Ingušov, Osetov, Kabardov, Balkarov, tereckých Kumykov a pravobrežných Nogajov), 6 zástupcov Dagestanskej oblasti (Avarov, Dargov, Lakov, Lezgov, pobrežných Kumykov a derbentských Azerbajdžancov), 1 zástupca Zakatalského okruhu (zakaukazských Avarov a Lezgov) a 1 zástupca zo Stavropoľskej gubernie (Turkménov, Karanogajov a ľavobrežných Nogajov).
Národnosti severného Kaukazu
Gruzínom sa podarilo zjednotiť sa so západokaukazskými národnosťami - Imeretmi (oblasť Kutaisi), Gurmi (prístav Poti), Megrelmi (oblasť Zugdidi), Svanmi (južne od Elbrusu) a moslimskými Adžarmi (letovisko Batumi) a vytvoriť jednostný gruzínsky národ, dokonca 25. marca 1917 získať vlastnú pravoslávnu cirkev. Na rozdiel od Gruzínov, ruskí a neskôr boľševickí imperialisti urobili všetko pre to, aby severokaukazské národy rozparcelovali metódou „rozdeľuj a panuj". Po čerkeskej genocíde v roku 1864 rozdelili Čerkesov na Abchazov, Kabardov, Abazov, Adygov, Šapsugov a vlastných Čerkesov. Je známy odpor Čerkesov k zimnej olympiáde 2014 v Soči - mieste obrovského čerkeského utrpenia. Po porážke štátu imáma Šamila v roku 1859 Rusi rozdelili Dagestancov na Čečenov, Ingušov, Avarov, Dargov, Lakov, Lezgov, Tabasaranov a ďalšie menšie národnosti. Podobne Alanov rozdelili na turkojazyčných Karačajov a Balkarov a osetskojazyčných Tualov, Ironov a Digorov.
Pripojením severokaukazského okresu Kuba k Bakinskej gubernii a okresu Zakataly ku Tbilisskej gubernii dokonca Dagestancov (Lezgov a Avarov) rozdelili medzi tri štáty: Rusko, Azerbajdžan a Gruzínsko, pripojením okresu Suchumi ku Kutaisskej gubernii zase rozdelili Čerkesov medzi Rusko a Gruzínsko. Boľševici potom donútili k spolužitiu v jednom administratívnom celku národnosti, ktoré nemali najlepšie vzájomné vzťahy: čerkeských Abchazov s Gruzínmi, čerkeských Kabardov s tureckými Balkarmi, vlastných Čerkesov s tureckými Karačajmi, dagestanských Avarov a Dargov s tureckými Kumykmi a Nogajmi. O štvrťstoročie neskôr, po stalinskej genocíde a násilnom vysťahovaní kaukazských národov, rozdelili boľševici úlovok susedným Horalom: Čerkesi získali územia Karačajov, Kabardovia územia Balkarov, Oseti územia Ingušov, Avari a Lakovia územia Čečenov, Gruzíni získali územia Čečenov, Ingušov, Balkarov aj Karačajov. Takto rôzne ruské vlády manipulovali s národnosťami Kaukazu a snažili sa medzi nimi vyvolávať neustále pocity vzájomnej nevraživosti.
Horská republika bola preto jedinečným pokusom dostať všetkých Horalov - Čerkesov, Alanov i Dagestancov - pod spoločnú občiansku vládu i náboženskú správu.
Príslušníci všetkých národností vyznávali sunitský islam zahrnujúci súfijské bratstvá Kadirí a Nakšbandí, s výnimkou Abchazov a Osetov. Z troch severných národností Osetov boli Tualovia (okolo dnešného hlavného mesta Vladikavkazu) pravoslávnymi kresťanmi, Ironovia (v okolí severoosetského mesta Beslan) boli sunitskí moslimovia a Digorovia (na západe) boli zmiešaní. Oseti v Južnom Osetsku (dnes de-facto nezávislom na Gruzínsku) a v Trialetskom Osetsku (juhozápadne od gruzínskeho mesta Gori - boli po roku 1991 vysídlení) boli pravoslávni. Väčšina Abchazov patrila k pravoslávnej cirkvi, aj keď v praxi vyznávali pohanské kulty, zatiaľ čo menšina najmä v okolí Gudauty na západe bola moslimská. Východný región Abcházska, Samurzakani (dnes okres Gali), obývajú gruzínskojazyční Megreli. Na juhovýchode pri ústí rieky Kodori žila po niekoľko generácií skupina Abchazov černošského pôvodu, zrejme potomkov ruských, tureckých alebo byzantských otrokov.
Prvá Horská republika a Prvá Abcházska národná rada
Dňa 20. októbra 1917 vstúpili Horali do spojenectva s donskými, kubánskymi, tereckými a astrachanskými Kozákmi a vytvorili model pre budúce federatívne demokratické Rusko. Po boľševickej Októbrovej revolúcii však v novembri vyhlásili Horali nezávislosť. Abchazi sa k Horskej republike prihlásili 8. novembra 1917 vytvorením Abcházskej národnej rady, a to napriek obštrukcii menševikov v snahe o príklon ku Gruzínsku. Abcházsky líder Alexander Šervašidze a gruzínsky líder Akaki Čchenkeli podpísali 9. februára dohodu o priateľských vzťahoch medzi Abcházskom a Gruzínskom, ktorú dnes gruzínski historici interpretujú ako dobrovoľný vstup Abcházska do Gruzínska.
Po Novom roku 1918 vypukla v okolí hlavného mesta Horalov, Vladikavkazu, krvavá občianska vojna medzi pravoslávnymi Osetmi a moslimskými Ingušmi, ktorá štát rozložila, donútila Horskú vládu 5. marca k úteku do Gruzínska a umožnila vznik boľševickej Tereckej sovietskej republiky, vyhlásenej 17. marca v Pjatigorsku. Boľševici ovládli 18. apríla aj Abcházsko.
Zakaukazská federácia a Gruzínsko pod nemeckým protektorátom
Výsledkom všeruských demokratických volieb v novembri 1917 bolo drvivé víťazstvo Eserov v Rusku a na Ukrajine a sociálnych demokratov a nacionalistov v Zakaukazsku. Kvôli boľševickému prevratu v Petrohrade a Moskve sa však zakaukazskí poslanci zišli v novembri v Tbilisi a vytvorili Zakaukazský snem. Ten po prijatí Brest-litovského mieru (jednostrannom vystúpení Ruska z I. svetovej vojny) vyhlásil 22. apríla nezávislosť Zakaukazskej demokratickej federatívnej republiky. Premiérom a ministrom zahraničia sa stal gruzínsky právnik, menševik Akaki Čchenkeli. Avšak v apríli vznikla v Baku za ruskej pomoci boľševická vláda, ktorú zakaukazská vláda nebola schopná potlačiť. Na pomoc svojim tureckým súkmeňovcom a intervenciu proti boľševikom sa tak vydala turecká armáda.
Aby sa Gruzíni zachránili pred tureckou okupáciou, prijali nemecký protektorát a 26. mája vystúpili z Federácie. Na zvyšku územia vznikla o deň neskôr Východo-zakaukazská moslimská republika (dnešný Azerbajdžan) - prvá demokratická republika v moslimskom svete, ktorú začali postupne obsadzovať turecké vojská a ktorá v júli vyhnala boľševikov z Baku. V horských enklávach nedobytných pre Turkov vznikla Arménska demokratická republika. Tieto tri republiky medzi sebou vytrvalo bojovali každý s každým ďalších tri a pol roka, až do ich obsadenia boľševickými a kemalistickými vojskami.
Nemecký protektorát sa však na základe nemecko-tureckej zmluvy z 27. apríla vzťahoval na všetky územia na juhozápad od hlavného kaukazského hrebeňa, a tak Nemci umožnili Gruzínom, napriek odporu Horalov, v júni násilne obsadiť Abcházsko a Zakataly. Avšak v tajnom dopise nemeckého generála von Lossau gruzínskej vláde, ktorý ako prvý definoval hranice nezávislého Gruzínska, bolo Abcházsko pričlenené ku Gruzínsku len dočasne a podmienečne, pričom v budúcnosti malo mať právo rozhodnúť sa medzi gruzínskou alebo severokaukazskou orientáciou.
Druhá Horská republika a Druhá Abcházska národná rada
V Turkami okupovanom Batumi sa začiatkom mája 1918 konala mierová konferencia medzi Osmanskou ríšou, Nemeckom, Zakaukazskou federáciou a vládou Horskej republiky v exile. Jej predstavitelia 11. mája pre územie severného Kaukazu znova vyhlásili nezávislú Horskú republiku. Boľševikov z Abcházska vyhnali vojská Zakaukazskej federácie a 20. mája sa znova zišla Abcházska národná rada, avšak v novom zložení. Bola rozštiepená medzi pro-horalských politikov pod vedením Alexandra Šervašidze, Tataša Maršanija a Simona Basarija, a pro-gruzínskych politikov okolo Varlama Šervašidze. Rada vybrala delegáciu na mierovú konferenciu v Batumi, avšak jej časť presviedčala Turkov o pripojení sa Abchazov k Horskej republike a druhá časť Nemcov o snahe pripojiť sa ku Gruzínsku, zatiaľ čo vodca gruzínskych menševikov Noj Žordanija sa delegácii vyhrážal deportáciou.
Abcházska národná rada 2. júna, týždeň po vyhlásení nezávislosti Gruzínska, schválila deklaráciu, ktorá zdôrazňovala dobré vzťahy medzi dvoma štátmi a dožadovala sa odchodu zakaukazských vojsk z Abcházska. Rada vyslala do Tbilisi delegáciu pod vedením Raždena Kakubu, Gruzína z regiónu Samurzakani. Ten na seba vzal mimoriadne právomoci a 8. júna podpísal s gruzínskou vládou dohodu o vstupe Abcházska do Gruzínska, aj keď dokument o rovnoprávnych vzťahoch schválený abcházskym parlamentom dorazil až 10. júna a mal byť podpísaný 11. júna. O tomto podvrhu nevedel dokonca ani progruzínsky predseda abcházskeho parlamentu Varlama Šervašidze, ktorý v nasledujúcich týždňoch protestoval proti nedodržiavaniu „dohody z 11. júna". Zmluvu však gruzínski nacionalisti považujú za ďalšie potvrdenie dobrovoľného pripojenia sa Abcházska ku Gruzínsku.
Gruzínska okupácia Abcházska
Po niekoľkých dňoch okupovali Abcházsko gruzínske vojská a už 18. júna bol gruzínsky generál Mazniašvili vymenovaný generálnym guvernérom a Abcházsko premenované na Suchumský generálny guvernorát. 28. júna pristal na abcházskych brehoch výsadok čerkeských mohadžirov (vysídlencov do Turecka po čerkeskej genocíde 1864) v snahe vyhnať gruzínske vojsko. Gruzíni začali podnikať trestné výpravy proti civilnému obyvateľstvu, ktoré ho ukrývalo.
Dňa 8. augusta schválila Abcházska národná rada vytvorenie volebnej komisie pre voľby do Ústavodarného zhromaždenia. Keďže v súlade s abcházsko-gruzínskou dohodou (tou pravou i podvrhom) malo Ústavodarné zhromaždenie rozhodnúť o budúcom postavení Abcházska, voľby do neho boli pre Gruzínsko hrozbou. Preto bol parlament 15. augusta rozohnaný, jeho pro-horalskí poslanci boli obvinení zo zrady v prospech Turecka a boli doňho dosadení noví progruzínski poslanci.
Po obsadení ruskej Čiernomorskej gubernie v oblasti miest Soči a Tuapse prejavili nemeckí protektori svoju nevôľu nad okupáciou ruského územia. Preto si gruzínska vláda od abcházskeho parlamentu vynútila uznesenie, že Soči a Tuapse sú abcházske územia a že požaduje jeho „oslobodenie". Keď parlament zostavil vyšetrovaciu komisiu na zistenie vinníkov svojho rozohnania a volil abcházskeho prezidenta, gruzínske vojsko ho 10. októbra definitívne rozpustilo.
Po porážke Nemecka v I. svetovej vojne dorazili do Tbilisi anglickí protektori a sformovali ruskú bielogvardejskú Dobrovoľnícku armádu pod vedením generála Antona Denikina a ruského generála maďarského pôvodu Ivana Erdéliho. V obave z útoku Denikinovej armády do Abcházska dovolili Gruzíni v marci 1919 zvoliť tretiu Abcházsku národnú radu. Poslancami sa však mohli stať aj neabcházski politici, a tak väčšinu kresiel v novom parlamente obsadili Gruzíni. Takto zinscenovaný parlament poprvýkrát schválil 20. marca 1919 definíciu Abcházska ako súčasti Gruzínska, s určitou autonómiou. Týmto stratilo Abcházsko posledné známky svojej suverenity. Abcházsku ústavu už ale Gruzíni prijať nedovolili a pokračovala faktická gruzínska okupácia.
Posilnenie a likvidácia Druhej Horskej republiky
V priebehu jesene 1918 vyhnali Horali boľševikov zo severného Kaukazu, ktorý obsadili Turci. Po krátkej diktatúre Nuch-Beka Tarkovského sa prezidentom Horskej republiky stal kabardský právnik Pšemacho Kocev. Avšak po porážke Ústredných mocností v I. svetovej vojne sa v decembri Turci museli stiahnuť zo severného Kaukazu, Arménska i Azerbajdžanu a Nemci z Gruzínska a Abcházska.
Vodcovia Bielogvardejcov, ktorí ovládli územia na sever od Horskej republiky, boli veľkoruskí šovinisti - priaznivci jedinej a nedeliteľnej Matky Rusi a v máji 1919 Horskú republiku zlikvidovali a vyhrážali sa aj likvidáciou Azerbajdžanu.
Boľševicko-kemalistické spojenectvo a likvidácia nezávislého Kaukazu
Po odsune britskej armády v auguste 1919 získalo mandát v Zakaukazsku Taliansko, avšak po porážke spoločných vojsk Kozákov a Bielogvardejcov v marci 1920 boľševici obsadili severný Kaukaz (marec) i Azerbajdžan (apríl). Boľševici pokračovali v metóde „rozdeľuj a panuj": rozdelili bývalú Horskú republiku do troch republík: Dagestanu, Abcházska a zvyškovej Horskej autonómnej socialistickej republiky, ktorú však po niekoľkých mesiacoch rozbili na sedem autonómnych oblastí.
Blížiaca sa porážka Bielogvardejcov donútila konečne mocnosti Dohody uznať nezávislé Arménsko a Gruzínsko a v Dohode zo Sévres s porazenou Osmanskou ríšou, 10. augusta 1920, im pridelili rozsiahle územia na západe, v tureckej Anatólii.
Turci pod vedením Kemala Atatürka dohodu neuznali, na jeseň podnikli koordinovaný útok s ruskými boľševikmi a rozdelili si Arménsko: Turci obsadili územia v Anatólii získané Arménskom v Sévreskej zmluve a Sovieti bývalé ruské Arménsko. Ďalší boľševicko-kemalistický koordinovaný útok vo februári 1921 zlikvidoval demokratické Gruzínsko a nakoniec obsadili boľševici v marci aj Abcházsko, kde vyhlásili 31. marca Sovietsku socialistickú republiku Abcházsko.
Likvidácia nezávislého Abcházska
Dňa 21. mája 1921 vyhlásili abcházski boľševici nezávislé Abcházsko, ktoré uznala aj nová boľševická vláda Gruzínska. Avšak pod hrubým nátlakom Moskvy, najmä gruzínskeho rodáka Stalina - v rokoch 1917-23 ministra národností sovietskeho Ruska, bolo Abcházsko donútené 16. decembra podpísať nevýhodnú zväzovú zmluvu s Gruzínskom a následne 12. marca 1922 spoločne vstúpili do Federálneho zväzu socialistických sovietskych republík Zakaukazska, ktorú tvorili ešte komunistický Azerbajdžan a Arménsko.
Ďalšou Stalinovou manipuláciou bol 13. decembra zväz transformovaný do Zakaukazskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, ktorá spolu so sovietskym Ruskom, Ukrajinou a Bieloruskom podpísala 30. decembra zväzovú zmluvu. Tým sa zlikvidovali posledné zvyšky kaukazskej nezávislosti a vytvoril sa štvorčlenný Sovietsky zväz ako subjekt medzinárodného práva, samozrejme pod nadvládou Ruska.
Nestor Lakoba, zakladateľ boľševického Abcházska, premiér v rokoch 1922 až 1936 a Leninov vyjednávač u Atatürka, sa v dobách stalinskej kolektivizácie koncom 20. rokov príliš zastával abcházskeho roľníctva a kolektivizácia sa zadrhla. Aby ho zbavil vplyvu a rozbehol kolektivizáciu, zinscenoval Stalin postupné zníženie statusu Abcházska. Na rozdiel od abcházskej ústavy z roku 1925 (čl.1-5) hovoriacej o „spojení s Gruzínskom" už ústava z roku 1926 (čl.17) hovorí o „súčasti Gruzínska". Gruzínsko-rusko-arménska kolonizácia Abcházska spôsobila, že podiel Abchazov na obyvateľstve Abcházska poklesol medzi sčítaniami v roku 1897 a 1926 z 55% na 26%, zatiaľ čo podiel Gruzínov vzrástol z 22% na 32%, u Rusov vzrástol z 5% na 10% a u Arménov zo 6% na 14%.
Ďalším Stalinovým krokom bola degradácia Abcházska zo zväzovej republiky Zakaukazska na púhu autonómnu republiku Gruzínska - čiže zo SSR na ASSR. Dňa 19. februára 1931 tak Abcházsko úplne stratilo svoju suverenitu. Lakobu dal potom šéf tajnej služby Berija zrejme otráviť v roku 1936 vo svojom dome v Tbilisi. Nakoniec bola 5. decembra 1936 zakaukazská federácia rozpustená, Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan sa stali priamo zväzovými republikami Sovietskeho zväzu, zatiaľ čo Abcházsko zostalo definitívne autonómnou republikou Gruzínska.
Záverom
V priebehu štrnástich rokov nasledujúcich po ruskej revolúcii Abcházsko trikrát získalo nezávislosť - v novembri 1917, v máji 1918 a v máji 1921. Trikrát ju zase stratilo: v apríli 1918, v júni 1918 a v decembri 1921. O aspoň čiastočnú suverenitu prišlo dvakrát - v októbri 1918 a vo februári 1931. Je vidieť, že Abchazi v XX. storočí túžili po nezávislosti, akonáhle sa im naskytla šanca. Abcházsko však bolo hračkou v rukách väčšej moci - gruzínskych menševikov, ruských bielogvardejcov a boľševikov, tureckých monarchistov a nacionalistov či britských a nemeckých imperialistov. Väčšina abcházskych predstaviteľov sa však snažila robiť všetko pre to, aby bol národ čo najviac samostatný. Podobnú snahu prejavili aj zástupcovia ďalších kaukazských národov, avšak, bohužiaľ sa nechali vždy cudzími mocnosťami vmanévrovať do vzájomných bojov, miesto toho, aby sa spoločne bránili moci zvonku. O druhej etape abcházskej nezávislosti po rozpade Sovietskeho zväzu v niekoľkých riadkoch zajtra.
