Od odporcov imigrantov se dozvedáme, že „cesta k nám pre nich nemá zmysel, pretože nemáme dostatok mešít“. Podporovatelia imigrantov zase tvrdia, že „netreba vyvolávať hystériu, pretože imigranti k nám ísť nechcú“. Ešte sa prípadne dozvieme, že sme proti kvótam, ktoré nám chce vnútiť hnusný Brusel. Nič z toho ale nepomáha k pochopeniu príčin a možných riešení krízy.
Zloženie utečencov a imigrantov podľa krajiny pôvodu
Najsôr by sme si mali zanalyzovať, odkiaľ migranti do Európy prichádzajú. Podľa štatistík Eurostatu tvorili žiadatelia o azyl na území EU plus Schengenu v roku 2014 625-tisíc ľudí. Približne 25% z toho tvorili imigranti z Európy – predovšetkým z Balkánu (Kosovo, Albánsko, Macedónsko, Srbsko, Bosna), Ruska, Ukrajiny a Kaukazu (Gruzínsko, Arménsko).
Ďalších 20% tvorili občania vojnou zmietanej Sýrie a nasledujúcich 20% imigranti z iných moslimských krajín Stredného Východu a príľahlých oblastí (predovšetkým z vojnou zmietaného Afganistanu a Iraku, extrémne chudobného Pakistanu, z diktatúr v Sudáne, Iráne, Egypte a Azerbajdžane, z okupovanej Palestíny a Západnej Sahary, ako aj z tradičných imigrantských štátov – Turecka, Alžírska, Maroka a Tuniska).
Asi 11% tvorili imigranti z východnej Afriky (z totalitnej diktatúry v Eritrei, diktatúr v Etiópii a Ugande a z občianskou vojnou zmietaného Somálska a Južného Sudánu) a ďalších 11% imigranti zo Západoafrického hospodárskeho spoločenstva – ECOWAS (predovšetkým z Nigérie, Mali, Gambie, Guiney, Senegalu, Ghany a Pobrežia Slonoviny). Napokon asi 5% z krajín južnej a východnej Ázie (z Bangladéša, Srí Lanky, Číny), asi 2% z krajín strednej a južnej Afriky (Dem.rep. Kongo, Kamerun, Angola, Rep.Kongo, Stredoafrická republika, Čad, Zimbabwe) a asi 1% z Ameriky a Pacifiku (Haiti, Kuba). Zostávajúce 4% nie je možné identifikovať.
Čo se týka spôsobu prílivu imigrantov, podľa údajov pohraničnej agentúry EU FRONTEX sa v roku 2014 do Európy dostalo cez Stredozemné more asi 220-tisíc a Balkánskou cestou takmer 65-tisíc ľudí.
Z imigrantov po mori tvorili polovicu občania Sýrie a dvojice východoafrických krajín – Eritrey a Somálska (Sýria 30% resp. Eritrea a Somálsko spolu 19%). Ďalších 12% tvoria občania troch západoafrických krajín (Mali, Gambia a Nigéria) a 14% občania iných krajín Čiernej Afriky (predovšetkým zo Sudánu, DR Konga, Kamerunu, Nigeru, Čadu, Stredoafrickej republiky, Senegalu, Guiney, Ghany a Pobrežia Slonoviny). Afgánci tvorili 6% a Palestínci 3% imigrantov po mori, zatiaľ čo ostatných 16% predstavovali občania mnohých iných krajín sveta a neidentifikovateľní.
Zloženie imigrantov Balkánskou cestou v roku 2014 bolo jednoduchšie. Celých 50% tvorili prevažne albánski a rómski imigranti z Kosova a Albánska. Sýrčania tvorili 20%, Afgánci 15% a zostávajúcich 15% bola zmes ľudí z rôzných iných krajín.
V prvom polroku roku 2015 dorazilo podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu – IOM do Grécka (Balkánskou cestou) viac než 140-tisíc imigrantov a do Talianska (cez Stredozemné more) asi 90-tisíc.
Na Stredomorskej ceste tvorili polovicu imigranti zo štyroch krajín – troch východoafrických (Eritrea 25%, Somálsko 7% a Sudán 6%) a zo západoafrickej Nigérie (12%). Naopak, Sýrčania tvorili len 5% ľudí.
Na Balkánskej ceste cez Grécko (tj. bez imigrantov zo samotného Balkánu) tvorili občania Sýrie a Iraku dve tretiny imigrantov (Sýria 61% resp. Irak 4%). Takmer 30% tvorili občania Afganistanu a Pakistanu (23% resp. 6%).
Poslednou štatistikou bude podiel na takmer 65-tisíc imigrantoch registrovaných v Maďarsku za prvý polrok roku 2015. Dve pätiny tvorili prevažne albánski a rómški obyvatelia Kosova. Tretinu predstavovali občania Afganistanu, Pakistanu a Bangladéša (27%, 5% resp. 2%) a pätinu občania Sýrie a Iraku (17% resp. 5%). Ostatných asi 7% tvorili občania mnohých jiných štátov.
Z posledných dvoch štatistík prvého polroku 2015 (Grécko a Maďarsko) je možné usúdiť, že asi polovicu všetkých imigrantov Balkánskou cestou tvorili stále prevažne albánski a rómski prisťahovalci z Kosova, Albániska, Macedónska a Srbska. Štvrtinu zrejme tvorili utečenci zo Sýrie a Iraku a ďalšiu štvrtinu ľudia z Afganistanu, Pakistanu a Bangladéša.
Kam utečenci a imigranti mieria
Aby sme diskutovali vecne, je dôležité si z hľadiska nášho štátu uvedomiť, kam mieria utečenci a imigranti v rámci Európy. Na tom závisí, či máme očakávať príliv imigrantov a utečencov na Slovensko alebo nie.
Podľa údajov EUROSTATu mierila v roku 2014 bezkonkurenčná väčšina imigrantov z Balkánu (Srbska, Macedónska, Albánska) do Nemecka a nemecky hovoriacich krajín (Rakúska, Švajčiarska). Výnimkou boli obyvatelia Kosova, ktorí vo väčšine mierili do krajín na hranici Schengenu (do Maďarska). ¨
Z imigrantov z východnej Európy (Rusko, Ukrajina) mierila asi tretina do Nemecka a nemecky hovoriacich krajín, štvrtina do krajín bývalého východného bloku (Poľsko, Česko, Pobaltie) a pätina do Francúzska a Beneluxu.
Utečencov a imigrantov z mimoeurópskych krajín možno zaradiť do štyroch skupín.
Prvú skupinu tvoria utečenci z vojnou zmietanej Sýrie, Iraku a Somálska a z totalitného režimu v Eritrei, z ktorých tamer polovica smeruje do Nemecka a nemecky hovoriacich krajín a tretina ďalej do Škandinávie (predovšetkým Švédska). Zatiaľ čo utečenci zo Sýrie a Iraku sa pohybujú prevažne balkánskou cestou, z Eritrey a Somálska cestou stredomorskou.
Druhú skupinu tvoria imigranti z extrémne chudobného Afganistanu, Pakistanu a Bangladéša, z ktorých dve pätiny žiadali o azyl v krajinách na juhovýchodnej hranici EÚ (Maďarsko, Grécko, Bulharsko).
Tretia skupina sa skladá z krajín Západoafrického hospodárskeho spoločenstva (Nigéria, Mali, Gambia, Senegal). Podobne ako u druhej skupiny, i oni žiadali o azyl na hranici EU, ale na tej južnej (Taliansko, Španielsko).
Štvrtú skupinu tvoria jednak obyvatelia niektorých francúzskych kolónií v Afrike (DR Kongo, Guinea), ale aj imigranti z utlačovaných národnostných menšín (Darfúrci zo Sudánu, Tamili zo Srí Lanky), ktorí žiadali o azyl z veľkaj časti vo Francúzsku a krajinách Beneluxu.
Skutočne sa imigrácia Slovenska netýka?
Z vyššie uvedených čísiel je možné konštatovať, že nie je pravdou, že se táto utečenecká a imigrantská vlna Slovenska netýka. Týka sa nás v štyroch pomerne pravdepodobných prípadoch.
Po prvé, môže sa stať, že proces zhromažďovania utečencov a imigrantov do utečeneckých táborov a ich registrácie v Maďarsku skolabuje a Rakúsko bude blokovať svje hranice. V tom prípade sa imigranti z druhej skupiny (Afganistanu, Pakistanu a Bangladéša) presunú „o dům dál“ – predevšetkým na Slovensko a do Českej republiky.
Po druhé, je možné, že utečenci natoľko zaťažia nemecký a rakúsky sociálny systém, že Nemecko a Rakúsko dočasne alebo trvalo uzavrie svoje hranice. V tomto prípade tá časť utečencov z prvej skupiny, ktorá sa presúva balkánskou cestou (Sýrčania a Iračania), bude pravdepodobne končiť pred hranicami Nemecka – na Slovensku a v Českej republike.
Po tretie, na prelome augusta a septembra došlo k určitej zmene správania sa utečencov a imigrantov na balkánskej ceste. Imigranti z Afganistanu a Pakistanu sa prispôsobili utečencom zo Sýrie a Iraku a začali odmietať registráciu a azyl v hraničných krajinách Schengenu (Maďarsku a Grécku) a jednoznačne požadujú priechod do Nemecka. Tieto zradikalizované skupiny sa budú snažiť preniknúť do Nemecka všetkými spôsobmi a trasami. Treba si uvedomiť, že na ceste medzi Budapešťou a Berlínom leží Bratislava. Ak bude kolabovať systém prijímania utečencov v Nemecku, cieľom sa aspoň dočasne stane Česká republika a Slovensko.
Po štvrté, po zime sa na jar 2016 obnoví príliv utečencov do Európy. Na rozdiel od rokov 2014 a 2015, keď migrovali najmä príslušníci bohatších vrstiev a strednej triedy, môžeme predpokladať, že pod vplyvom ich úspešného príchodu do EÚ sa v roku 2016 na cestu vydá omnoho početnějšia vlna príslušníkov nižších vrstiev. S prílivom väčšieho počtu utečencov a migrantov do Nemecka, Švédska alebo Rakúska bude rásť odpor obyvateľstva týchto krajín k imigrantom, budú rásť preferencie xenofóbnych strán a hrozba ich úspechu vo voľbách a bude sa znižovať schopnosť ich sociálneho systému prijímať ďalších utečencov a imigrantov. Týmto sa obrovským spôsobom zvýši tlak vlád Nemecka, Rakúska a Švédska na zavedenie kvót pre ostatné členské štáty EÚ, ktorému nebude možné odolať (súčasný tlak na kvóty je minimálny oproti tomu, čo príde). Slovensko by sa na to malo pripraviť – máme na to približne pol roka.
