V Tripolise vládne šialený tyran, ktorý neváha bombardovať vlastných poddaných a, ako každý vlastizradca, najímať zahraničných žoldnierov na masakrovanie vlastných obyvateľov.
Ľud, ktorý sa začal konečne cítiť občanmi, povstal a oslobodil veľké časti svojej vlasti. Dokonca predstavitelia berberského kmeňa Warfalla, jedného z troch kmeňov, na ktorých režim stál, sa vzopreli tyranii. Teraz hrozí, že s podporou cudzích žoldnierov a čínskej diplomacie, ktorá zo všetkých síl kryje v OSN šialenca Kaddáfího, tento tyran znovu ovládne krajinu a znovu bude ovládať aj nás, Európanov, prostredníctvom svojej ropy a plynu.
Výzva
Vyzývajme všetky orgány Európskej únie a naše národné vlády, aby podporili požiadavky Prechodnej národnej rady (al-Majlis al-Waṭanī al-Intiqālī), ktorá od nás chce len tieto veci:
1. zriadiť bezletové pásmo nad územím Líbye, aby šialený režim diktátora Kaddáfího nemohol bombardovať slobodné mestá Líbye a aby sa povstalcom uvoľnila cesta na hlavné mesto Tripolis (aspoň táto požiadavka bola konečne splnená!!!);
2. uznať Prechodnú národnú radu ako dočasnú vládu Líbye a tým odoprieť Kaddáfího režimu akúkoľvek legitimitu.
3. podporiť povstalcov dodávkami zbraní. Nezabúdajme, že zbrojné embargo OSN sa vzťahuje na Kaddáfího režim, nie na povstalcov. To je podstatný rozdiel oproti vojne v Bosne.
Ľud Líbye po nás nechce veľké obeti, nechce ani našu vojenskú intervenciu, nechce, aby sme za nich prelievali našu krv, chce len splnenie týchto pokorných prosieb.
Čo spôsobí váhanie našich vlád?
Váhavý postoj našich vlád, ktoré si na slobodu zvykli ako na samozrejmosť a nedokážu si ju už dostatočne ceniť, a predstavitelia ktorých len filozofujú o tom, čo znamená bezletová zóna a aké nebezpečenstvo pre nás znamená pád arabských tyranov, spôsobuje, že:
1. Obyvatelia Tripolisu, ktorí sa v prvých dňoch povstania pridali k demonštráciám, sú na základe videozáznamov v noci prepadávaní vo svojich domovoch a odvádzaní na vypočúvanie a mučenie.
2. Obyvatelia oslobodených miest západnej Líbye, ako Misráta, Zawíja, Bani Walíd, Zuwara, Rás Lanúf, Brega a ďalších, sa ocitli na frontovej línii, na ich mestá útočia diktátorovi žoldnieri a po páde týchto miest je obyvateľstvo terorizované. Slobodná je už len Misráta!
3. Obyvatelia miest slobodnej východnej Líbye, ako Benghází, Tobrúk, Al Bajdá, Adžbadíja či Damá, žijú v strachu z bombardovania zo vzduchu i z mora. Adžbadíja už dokonca padla!
Chceme sa priateliť s Arabmi? Ani nápad! Radšej poslúchneme čínsky diktát a zažmúrime oči nad novým Darfúrom...
4. Obyvateľstvo Líbye, frustrované z krvavej a prehranej občianskej vojny, ako aj obyvateľstvo ostatných arabských štátov pociťujúcich solidaritu voči nim, sa radikalizuje a prejaví sa to nielen za Stredozemným morom, ale aj v arabských komunitách v našej rodnej Európe.
5. Obyvateľom Líbye budú naďalej vládnuť elity dvoch drobných kmeňov Kaddáfa a Magarha, zatiaľ čo ostatné kmene budú potrestané a pripravené o svojich vodcov za ich podporu povstaniu.
Trestom za odpadlíctvo berberského kmeňa Warfalla bude, že Kaddáfího režim sa uchýli k chorobnému arabskému šovinizmu, ktorý bude podporovať aj v zahraničí. Berberom v Líbyi hrozí druhý Darfúr!
6. Nevyužijeme historickú príležitosť, ktorá sa nám Európanom naskytla ako dar z nebies, keď v poslednom polstoročí voči Európe prevažne nepriateľský arabský svet má šancu vybudovať nám tak blízke demokratické politické zriadenie.
7. Prepasieme príležitosť na to, aby Arabi rešpektovali nás, Európanov, ako tých, ktorí sa nemiešali do ich vecí, ale ani nepodporovali krvavého tyrana Kaddáfího.
Riskujeme, že Arabi nám prestanú rozumieť. Nebudú chápať, že my, ktorí všade rozhlasujeme, ako milujeme demokraciu, nie sme ochotní ju podporiť u nich. Nezabúdajme na Guernicu! Zatiaľ čo slobodný svet nebol ochotný v tridsiatych rokoch podporiť španielsku demokraciu, Hitler neváhal podporiť druhú stranu. Ako je to možné, že Usámu bin Ládina prirovnávame k Hitlerovi a v Líbyi súvislosti nechápeme?
Nedivme sa potom, ak budú arabské masy radšej imitovať politický systém Číny, ktorá na pôde OSN dokazuje, že už dnes ovláda svetovú politiku, než politický systém Európy, ktorá sa okrem prázdnych rečí a váhania nezmôže k ničomu.
Zarážajúci je postoj nemeckej kancelárky Merkelovej. Tá nedokáže pochopiť (a podobne to spústa jej predchodcov nechápala ani v otázke prijatia Turecka do EU), že národy Blízkeho Východu si viac než my, Európania, vážia svoju hrdosť. Jej dvojaká rola v otázke podpory líbyjskej revolúcie bude mať za následok, že na jednej strane si povstalci zapamätajú, že Európa ich nepodporila, na druhej strane si Kaddáfího režim zapamätá, že ho Európa zradila, a svoju ropu radšej predá Číňanom, Rusom a Indom. Merkelová tak nielen potopila Taliansko, ktoré je na dodávkach ropy z Líbye závislé, ale aj uvrhla EU do ešte väčšej surovinovej závislosti na Rusku.
My, Európania, by sme mali pochopiť, že pohár, ktorý sa nám zdá popoplný, môžu orientálci chápať ako poloprázdny! Bola tu situácia, v ktorej sa EU po vyhláseniach francúzskeho prezidenta Sarkozyho a talianskeho ministra zahraničia Frattiniho mohla bez straty tváre prikloniť už len na jednu stranu, a Merkelová urobila pravý opak. A nejde len o stratu tváre EU, ale aj o to, ako rýchlo sa Kaddáfí od Putina naučil rozoštvávať členov EU svojou ropnou zbraňou. Pre Boha, ľudia, to už budeme tancovať podľa toho, ako ktorýkoľvek bláznivý diktátor píska?!?
8. Čína svojou podporou krvavému diktátorovi v Rade bezpečnosti OSN ukazuje, ako sa bude správať na svetovom poli o 20 rokov ako najväčšia svetová ekonomická veľmoc, aké režimy bude podporovať a k akému správaniu bude ako svetový hegemón nútiť všetky štáty sveta, teda aj nás.
Stojíme vôbec o mier na Blízkom Východe a o demokraciu u našich južných susedov Arabov?
9. Premeškáme príležitosť na vyriešenie konfliktu vo Svätej zemi, najmä v Jeruzaleme. Pritom jedinou legitímnou silou na arabskej strane, ktorá môže garantovať platnosť mierových zmlúv i územných kompromisov s Izraelom, sú arabské vlády vychádzajúce zo slobodných volieb a predstavujúce väčšinovú vôľu arabských občanov.
Arabský nacionalizmus, ktorý sa posilní po páde dnešných diktátorov, určite nebude príjemný, tak ako neboli príjemné iné nacionalizmy v histórii. Avšak nacionalisti chápu svet ako rozparcelovaný na mnoho národných území, a preto sú schopní územných kompromisov s inými národmi. Nie sú ako náboženskí fanatici typu al-Kajdá, pre ktorých jedinými alternatívami sú úplné obrátenie všetkých inovercov na islám, alebo ich úplné zničenie.
10. Zoberieme nádej obyvateľom ďalších arabských štátov, trpiacich v diktatúrach od Atlasu po Perzský záliv, ktorí v nedávnych týždňoch mierumilovne a vytrvalo protestovali za ukončenie diktatúr vo svojich štátoch.
Diktátori v Jemene, Sudáne, Sýrii či Alžírsku sa cítia povzbudení nezáujmom Západu o osud povstania v Líbyi a demonštrantom, študentom, intelektuálom, stredným vrstvám či kmeňovým elitám sa pomstia zavedením novej vlny teroru.
11. Premeškávame šancu na vznik arabskej demokracie, ktorá sa naskytla vďaka revolúciám v Tunisku a Egypte a má šancu pretvoriť celý arabský svet, ak sa nezadrhne v Líbyi.
Bushova vláda v snahe zaviesť v arabských štátoch demokraciu okupovala Irak, periférnu arabskú krajinu, kde pokus o zavedenie demokracie nemohol mať žiadny vplyv na jej rozšírenie vo zvyšku arabského sveta. Práve naopak, iné arabské štáty zásadne ovplyvnili politický vývoj v okupovanom Iraku, a to rozhodne nie smerom, ktorý by Západu lichotil.
Na rozdiel od Iraku, Egypt je v centre arabského sveta a jeho revolúcia už ovplyvnila vývoj vo všetkých arabských štátoch.
Vyzerá to, že máme radšej al-Káidu a rasizmus v Afrike
12. Dáme príležitosť teroristickým silám typu al-Káida, vedeným nenávisťou voči Západu a snahou spojiť celý moslimský svet do kalifátu, ktoré budú šíriť moslimskú vieru medzi nás "pohanov" krvou a mečom.
Umožníme, aby využili krvavú občiansku vojnu v Líbyi a novú dobu temna v arabských štátoch, ktoré sa len na chvíľu nadýchli nádeje, na nábor nových členov z radov frustrovaného obyvateľstva, ktoré nemá čo stratiť.
13. Zoberieme nádej na oslobodenie černošského obyvateľstva afrického Sahelu, ktoré uvrhla agresívna neokolonialistická politika plukovníka Kaddáfího do existenčných problémov, vojen a do postavenia obyvateľov druhej kategórie.
Obyvatelia na ropu bohatého Čadu sa nezbavia tyranie, v ktorej im už niekoľko desaťročí vládnu predstavitelia hŕstky kmeňov zo severu a východu. Tí medzi sebou bojujú o moc v trvalo tlejúcej občianskej vojne, v ktorej Kaddáfího režim striedavo podporuje raz jednu, inokedy druhú stranu, len aby nikdy nenastal mier.
Sudánski Arabi sa nezbavia vojenského režimu, ktorý niekoľko rokov hostil Usámu bin Ladina a ktorého šéf je medzinárodne hľadaným zločincom za zločiny proti ľudskosti spáchané v Darfúre. Režimu, ktorý už dve desaťročia drží svojich obyvateľov v postavení vydedencov medzinárodného spoločenstva a v ktorom tri severosudánske kmene vládnu zvyšku obyvateľov.
Černošskí obyvatelia sudánskych regiónov Darfúru, Južného Kordofánu, Modrého Nílu a Východného Sudánu sa nezbavia rasistickej a šovinistickej politiky Chartúmu, ktorá pre nich nemá iné pomenovanie ako Otrok a ktorá ich pripravila takmer o všetko, čo mali, vrátane najbližších príbuzných a ich vlastnej ľudskej dôstojnosti.
Obyvatelia Konga, Stredoafrickej republiky, Ugandy a Južného Sudánu sa nezbavia krvilačných nájazdov Armády Božieho odporu, ktorá predstavuje jedno z najväčších barbarstiev, aké sa v súčasnom svete vyskytujú.
Bojíme sa Moslimského bratsva, a pritom nepoznáme vlastnú históriu!
14. Premeškáme príležitosť na kultiváciu islamistických síl v rôznych arabských štátoch, vychádzajúcich z Moslimského bratstva. Len z pravidelného súperenia islamistov a arabských nacionalistov o politickú moc v štáte sa môže postupne vyvinúť arabská demokracia, podobne ako pred storočím v Európe.
Za posledné storočie prešla Európa tŕnistou cestou vojen a diktatúr, ale bol to práve súboj kresťanov a nacionalistov, (neskôr doplnený socialistami), v ktorom sa rodila dnešná nám milá liberálna demokracia.
15. Ujde nám príležitosť na kultiváciu arabského nacionalizmu, ktorá je jednou z mála ciest, ako dospieť k demokracii.
Máme v živej pamäti poučenie z postkomunistického Chorvátska, Srbska, Slovenska, Rumunska a ďalších štátov, ktoré len zopakovali cestu revolučného Francúzska, zjednoteného Talianska či Nemecka, a k demokracii sa dopracovali cez bolestné údolie nacionalizmu.
Nenamýšľajme si, že Arabov možno posadiť do urýchľovača dejín a cestou americkej okupácie (ako v Iraku) alebo cestou liberálnych diktátorov (ako Mubarak v Egypte) dospejú z ničoho nič k demokracii. Dejiny už urýchľovali tyrani ako Lenin (jeho preskočenie kapitalizmu) a Mao (jeho Veľký skok) a skončilo to vždy veľkou tragédiou.
Tým, že dusíme nacionalizmus pod pokrývkou arabských diktátorov, podobne ako to robil Tito v Juhoslávii, prispievame k radikalizácii frustrovaného obyvateľstva. Riskujeme prehĺbenie zakomplexovanosti, ktorá ďalej posilní vieru mnohých Arabov v ich poslanie zjednotiť celý moslimský svet (arabský aj nearabský) na boj proti Západu: proti nám Európanom, Američanom a Indom.
