Siedmou príčinou je nezvládnutie revolučného prechodu po Arabskej jari. Ôsmou je kolaps štátov, ktoré boli predchádzajúcimi cieľmi imigrantov. Deviatou je absencia tlaku na bezpečné štáty v krízových regiónoch, aby sa dočasne postarali o utečencov. Desiatou je pomsta Turecka Európskej únii za nepodporu jeho záujmov na Strednom Východe počínajúc rokom 2013. Jedenástou je rastúca rozdielnosť geopolitických záujmov EÚ a USA. A dvanástou analyzovanou príčinou je nový trend v spájaní rodín imigrantov.
Príčina 7 – nezvládnutie revolučného prechodu
Arabská jar (2011-12), ale i jej „predskokani“ v Iraku (2003-05) a Palestíne (2005-06), znamenali revolučný prechod od krvilačných diktatúr k vláde založenej na slobodných voľbách. Po určitom období relatívne stabilných revolučných vlád však došlo ku kolapsu.
V Iraku Málikího šiitská vláda, v Jemene zase Hadího vláda s podporou prevažne sunitského hnutia Isláh neboli ochotné podeliť sa o moc. Tá prvá s arabskými Sunitmi, tá druhá s dominantným šiitským hnutím Húthí. To viedlo k extrémnej frustrácii a vytvoreniu Islamského štátu na sunitských územiach Iraku, resp. k výbojom šiitského hnutia Húthí do sunitských častí Jemenu, vrátane miest Aden a Taizz.
V Palestíne sa Izraelu podarilo presvedčiť medzinárodné spoločenstvo, aby neakceptovalo výsledky parlamentných volieb v roku 2006, a viedlo to k ekonomickému kolapsu a k rozpadu palestínskej autonómie na dve územné časti: Západný breh pod vládou nacionalistickej strany Fatáh a Pásmo Gazy pod vládou islamistickej strany Hamás.
V Egypte súdy spriaznené so starým režimom – bývalou Mubarakovou diktatúrou – rozpustili parlament zvolený v slobodných voľbách, uznaných medzinárodným spoločenstvom. Umožnili tak revolučnému prezidentovi Mursímu vládnuť pomocou dekrétov. Miesto snahy o konsenzuálny prechod k slobodnejšiemu režimu tak bol Mursí dotlačený ku konfromtačnej politike a k schváleniu ústavy na jeseň 2012, ktorá obsahovala prvky islamizácie spoločnosti, neprijateľné pre veľkú časť obyvateľov. Nasledoval vojenský prevrat v lete 2013 a podprahová občianska vojna Sísího vojenského režimu s Moslimským bratstvom.
V Líbyi bol v máji 2013 prijatý lustračný zákon pod názvom Zákon o politickej izolácii. Zákon zakazoval účasť v politike a v štátnej správe všetkým spolupracovníkom Kaddáfího režimu od jeho počiatku v roku 1969 až do jeho pádu v roku 2011 bez ohľadu na to, či v revolúcii Arabskej jari bojovali na strane Kaddáfího alebo na strane revolucionárov. Z politiky tak boli odstránení predseda parlamentu Mohamed Maghariaf (vodca exilovej opozície od roku 1982!), revolučný premiér a vodca víťaznej strany vo voľbách 2012 Mahmúd Džibríl, revolučný prezident Abdul Džalíl a ďalší. Došlo tým k vylúčeniu najschopnejších vodcov revolúcie a rozloženiu parlamentu, kde se k moci postupne dostalo vo voľbách v poradí druhé Moslimské bratstvo.
Podobné lustračné opatrenia v Iraku v rokoch 2003-05, zabraňujúce účasti členov bývalej štátostrany Saddáma Husajna vo verejnom živote, viedli k vzniku milícií Bojovníkov bratstva Nakšbandíja pod vedením Saddámovho viceprezidenta Núrího, ktoré rozhodujúcim dielom podporilo úspech Islamského štátu.
V marci 2014 po nezvládnutom procese emancipácie regiónu Cyrenajka došlo k pádu poslednej relatívne stabilnej líbyjskej vlády Alí Zejdána. Generál Haftar, podporovaný novým Sísího vojenským režimom v Egypte, sa pokúsil o puč vo februári a druhýkrát v máji 2014, čím začala súčasná občianska vojna v Líbyi. Neochota parlamentu v Tobrúku zvoleného z volieb 2014 podeliť sa o moc s parlamentom v Tripolise zvoleným vo voľbách 2012, tak ako to navrhovali sprostredkovatelia z OSN, vedie k ďalšiemu predlžovaniu občianskej vojny.
Neochota zapojiť do štátnej moci všetky etnické skupiny v Iraku a v Jemene, odstránenie revolučného parlamentu a uponáhľané přijatie ústavy v Egypte alebo nezmyselný lustračný zákon odstraňujíci vodcov revolúcie v Líbyi rozhodne přispeli ku kolapsu týchto krajín a k následnému vzniku utečeneckej krízy.
Príčina 8 – kolaps gastarbeiterských štátov a spoločenské očakávánia
Od získánia nezávislosti väčšiny afrických krajín okolo roku 1960 sa niektoré africké štáty stávali cieľom migrantov za prácou z iných štátov. Výrazná bola migrácia z vnútrozemských krajín Sahelu (napr. Mali, Burkina Faso) do pobrežných krajín (napr. Nigéria, Pobrežie Slonoviny, Senegal). V 90. rokoch sa cieľom migrácie stali i nové ropné štáty ako Angola a Gabun. Po otvorení sa Kaddáfího režimu voči Čiernej Afrike v roku 1999 začala tiež Líbya nasávať obrovské množstvo hosťujúcich robotníkov v poľnohospodárstve, stavebníctve a ropnom priemysle, až ich podiel tvoril 30 percent obyvateľstva krajiny.
Došlo k výraznému posunu v integrácii západnej Afriky v rámci organizácie ECOWAS s otvorením hraníc medzi jednotlivými členmi. Medzitým nastal veľmi výrazný pokles ekonomiky Senegalu a dosiaľ ekonomicky najúspešnější štát západnej Afriky, Pobrežie Slonoviny, sa v roku 2002 prepadol do občianskej vojny, nasledovanej v roku 2010 druhou vojnou. Po Arabskej jari v roku 2011 došlo i v Líbyi k poklesu ekonomiky, a tým aj možností zamestnania pre pristahovalcov z Čiernej Afriky.
V západnej Afrike sa však fenomén gastarbeiterizmu stal vecou prestíže a finančné transfery od robotníkov v zahraničí sa stali drogou domácich ekonomík s rastúcim podielom na ich HDP. Rodiny očakávajú, že sa mladí dostanú na dobre platené pracovné trhy predovšetkým v arabských štátoch severnej Afriky a Perzského zálivu alebo v európskych krajinách. Veľká časť ich miezd potom tvorí transfery do domovského štátu, z ktorých žijú celé rodinné klany. Títo ekonomickí migranti majú obrovskú motiváciu za každú cenu sa dostať do cieľových krajín, pretože neúspech sa doma považuje za zneuctenie rodiny a vedie k spoločenskej izolácii neúspešného pracovníka.
S kolapsom ekonomík afrických štátov, ktoré boli cieľmi ekonomickej migrácie (Líbya, Pobrežie Slonoviny, Senegal) došlo k uvoľněniu významnej vlny migrantov zo západnej Afriky, ktorí sa teraz snažia dostať do Európy.
Príčina 9 – nedostatok tlaku držať utečencov v bezpečných krajinách
Konflikty sa často odohrávajú len v obmezenej časti krajiny. Týka sa to pôsobenia Boko Haram v Nigérii, Kamerune, Čade a Nigeri, povstania Tuaregov v Mali a Nigeri, konfliktu so Somálcami v Etiópii alebo samotného konfliktu s al-Šabáb v Somálsku, povstania Černochov v Sudáne, atď. Od vojenského prevratu v Egypte v lete 2013 a následného ovládnutia južnej Líbye silami proegyptského generála Haftara v lete 2014 došlo k otvoreniu transsaharských pašeráckych migračných trás.
Na západe to je „tuaregská“ trasa z tuaregského trojuholníku medzi nigerským mestom Agadéz, malijským Tessalitom a alžírskym Tamanrassetom do alžírskych oáz Adrar a Ouargla. V strednej časti Sahary predovšetkým „tibuská“ trasa od Čadského jazera cez nigerskú oázu Dirkou do trojice oáz v líbyjskom regióne Fezzán – Sabha, Awbari a Murzúk. A na východe „nílsko-líbyjský“ prechod z údolia Nílu v Sudáne do východolíbyjskej oázy Kufra.
Je dobré ešte raz zopakovať, že kľúčové juholíbyjské oázy Sabha, Awbari, Murzúk a Kufra sú pod kontrolou milícií spojených s líbyjským generálom Chalífom Haftarom, ktorý je v podstate vazalom egyptského vojenského režimu maršála Sísího. A ako vieme, maršál Sísí je blízkym spojencom ruského diktátora Putina. Nie je teda možné vylúčiť, že za stredomorskou časťou imigrantskej krízy môže stáť čiastočne snaha ruského vodcu Putina oslabiť pozíciu Európskej únie v konflikte na Ukrajine.
S otvorením transsaharských migračných trás došlo k zníženiu ochoty afrických krajín postarať sa o utečencov z oblastí pôsobenia extrémistických režimov. Nigéria nie je tlačená, aby sa vo vnútrozemí postarala o utečencov zo severovýchodu, kde pôsobí Boko Haram. Dokonca vláda Goodluck Jonathana si dlho tento problém ani nevšímala. Len pár týždňov pred januárovými voľbami 2015 rozpútala efektnú kampaň za vytlačenie Boko Haram z miest za účasti súkromných vojsk z Južnej Afriky, ktoré svojím bezcitným bojom spôsobili značné civilné obete a vyprodukovali ďalších utečencov.
Podobne nemajú ani vlády v Etiópii a Sudáne veľkú ochotu postarať se o utečencov z al-Šabábom ovládaných území v Somálsku alebo z Eritrey ovládanej Afewerkiho totalitným režimom. Vlády Nigérie, Etiópie alebo Sudánu tak utečencov nepriamo motivujú, aby si radšej zvolili cestu do Európy prostredníctvom transsaharských pašeráckych trás.
Príčina 10 – turecká pomsta
Veľký podiel na zhoršení utečeneckej krízy nesie rast pohybu utečencov po balkánskej ceste. Jedná sa prevažne o utečencov putujúcich naprieč Tureckom. Zatiaľ tejto trase dominovali Afgánci, Pakistanci a Iračania. Udržateľnosť situácie bola ale vážne narušená, keď podstatnú časť začali tvoriť utečenci zo Sýrie. Dva milióny Sýrčanov bolo pôvodne umiestnených v utečeneckých táboroch v Turecku. Turecko ale tieto utečenecké tábory otvorilo a oni tak zaplavili balkánsku trasu cez Grécko, Macedónsko a Srbsko do Maďarska.
Zdá sa, že za týmto ťahom od tureckej vlády prezidenta Erdogana treba vidieť snahu Turecka vydierať Európsku úniu – podobne ako v ostatných dvoch rokoch, keď podporovalo Islamský štát. Západ reprezentovaný predovšetkým USA a Európskou úniou totiž od roku 2013 na Blízkom Východe niekoľkokrát podrazil svojho kľúčového spojenca v NATO – Turecko.
Hlavným záujmom Turecka po Arabskej jari bolo podporiť úspech jednotlivých arabských revolúcií a jeho hlavným súperom boli podporovatelia kontrarevolúcie v Egypte a Jemene – Saudská Arábia a kontrarevolúcie v Sýrii a Iraku – Irán. Najprv sa EÚ zmierila s výsledkami vojenského prevratu v Egypte v lete 2013, podporeného Saudskou Arábiou, ktorý rozpútal kontrarevolučný teror proti egyptským revolucionárom.
Napriek tomu Turecko najskôr podporilo Kurdistánsku regionálnu vládu v Iraku i Kurdskú stranu precujúcich PKK, ktorej filiálka PYD ubránila v Sýrii kurdské územia pred Asadovým režimom, Islamským štátom i al-Kajdou.
Následne na jeseň 2013 EÚ na nátlak Ruska nepodporila zvrhnutie Asadovho režimu v Sýrii a po marginalizácii revolucionárov sa tak hlavnými stranami občianskej vojny stali dve kontrarevolučné mocnosti – Irán ako spojenec režimu a Saudská Arábia ako spojenec al-Kajdy. Po tomto podraze ale Turecko odmietlo vstúpiť do bombardovania Islamského štátu, po čom si USA vzali do koalície Saudskou Arábiu, hlavného súpera Turecka v regióne. Turecko na podraz reagovalo podporou všetkých síl usilujúcich o zvrhnutieAsadovho režimu v Sýrii bez výnimky, vrátane Islamského štátu.
V júni 2013 USA podporili zmenu na katarskom tróne, kde abdikoval šejk Hamad bin Chalífa al-Thání, hlavný spojenec Turecka v Perskom zálive a hlavný sponzor Arabskej jari, v prospech svojho syna Tamíma bin Hamad al-Tháního, spojenca Saudskej Arábie. USA a EÚ podporili v júni až auguste 2013 mohutné protivládne protesty v Turecku, najmä na istanbulskom námestí Taksim, ktorých cieľom bolo zvrhnutie tureckého prezidenta Erdogana. V Líbyi podporila EÚ i USA po lete 2014 len parlament v Tobrúku a vojenského diktátora Chalífu Haftara, hlavného nepriateľa Turecka v krajine, zatiaľ čo tureckého spojenca – parlament v Tripolise, nepodporili.
V Jemene najskôr USA a EÚ nezabránili, aby proiránske hnutie Húthí začiatkom roka 2015 okupovalo sunitské oblasti krajiny a pripravilo proturecké hnutie Isláh o podiel na moci v Hadího vláde. Následne Saudská Arábia zaradila hnutie Isláh, ako hlavnú revolučnú silu v Jemene, na zoznam teroristických zoskupení. Saudská Arábia zahájila v marci 2015 vojenský zásah v Jemene – otvorene proti proiránskemu šiitskému hnutiu Húthí a skryto proti protureckému sunitskému hnutiu Isláh, čím v Hadího vláde de facto ponechala len prosaudské kontrarevolučné sily a proruských bývalých juhojemenských komunistov.
Poslednou kvapkou pre Turecko bolo, keď USA a Európska únia uzavreli v júli 2015 spojenectvo s Iránom. Súčasne strana AKP prezidenta Erdogana nedosiahla v júnových voľbách rozhodujúce víťazstvo a nedokázala zostaviť väčšinovú vládu. V tejto situácii, keď Turecko stratilo všetky tromfy, mu nezostávalo než kapitulovať – ukončiť podporu Islamského štátu a umožniť USA štartovať svoje lietadlá, bombardujúce Islamský štát, z územia Turecka.
Kvôli volebnému úspechu strany HDP zastupujúcej tureckých Kurdov nezískala turecká vládna strana AKP v júni 2015 nadpolovičnú väčšinu v parlamente. Nebola úspešná ani vo vyjednaní väčšinovej koalície s ľavicovou CHP alebo s nacionalistickou MHP, ani s kurdskou HDP. Aby v predčasných voľbách na jedeň 2015 odtiahla voličov od nacionalistickej MHP, s ktorou zdieľa voličskú základńu, začala strana AKP prezidenta Erdogana hrať na nacionalistickú strunu a obnovila boj proti Kurdom. Po obvinení kurdskej strany HDP zo spolupráce s kurdskými teroristami verí i v prípadný súdny zákaz strany HDP. Súhrou týchto dvoch okolností má AKP šancu získať vo voľbách väčšinu v parlamente.
Turecko muselo reagovať i vydieraním svojich neverných spojencov, USA a EÚ. Vyhlásilo vojnu Kurdskej strane pracujúcich PKK, aj keď na jej filiálke PYD stojí obrana kurdských území v Sýrii. Zasadila tak úder od boku USA, ktorých hlavným spojencom vo vojne proti Islamskému štátu sú sýrski Kurdi. Súčasne otvorila utečenecké tábory na územiach hraničiacich so Sýriou, ktoré se nachádzajú na územiach bojovej operácie proti Kurdom, čím spustila masovú vlnu utečencov do EÚ po balkánskej ceste. To je zase úderom do chrbta Európskej únii.
Rast utečeneckej vlny samozrejme podporili výzvy nemeckej kancelárky Angely Merkel, že EÚ prijme všetkých utečencov, a tiež pokračujúca finančná kríza v Grécku, ktoré tak nie je schopné plniť svoje povinnosti voči Schengenu. Nezabúdajme, že výroky nemeckých politikov sú v Turecku vnímané zvlášť citlivo vďaka početnej tureckej menšine v Nemecku. Vzájomné pôsobenie Turecka a Nemecka na utečencov tak spôsobilo kolaps v krajinách balkánskej cesty od Macedónska cez Srbsko až po Maďarsko.
Príčina 11 – rastúca rozdielnosť geopolitických záujmov Európy a USA
Po obsadení Francúzska nacistami v roku 1940 a finančnom krachu Britskej ríše v roku 1945 a následnej strate britskej Indie (1947) a francúzskej Indočíny (1954), ale najmä po porážke Británie a Francúzska v Suezskej kíize v roku 1956 a následnej strate francúzskych a britských kolónií v Afrike okolo roku 1960, prestali Británia a Francúzsko hrať dôležitou rolu nielen vo svete, ale aj v Európe. Pánmi nad európskym dianím sa stali dve vonkajšie superveľmoci – USA a ZSSR.
V 60. až 80. rokoch XX. storočia sme si v Európe zvykli vnímať náš postoj ku svetu prostredníctvom záujmov jednej alebo druhej superveľmoci. Po rozpade Sovietskeho zväzu nastala nová situácia: buď sme podporovali jedinú superveľmoc USA, alebo nejsilnějších oponentov tejto superveľmoci – Rusko a Čínu. Dnes sme však v novej situácii, keď sa dostávajú záujmy všetkých troch dominantných svetových veľmocí do rozporu s našimi záujmami v Európe.
Dôsledkom záujmov USA a Ruska v susedstve Európy je ohnivý kruh okolo Európy. Začína územiami ovládanými al-Kajdou v islamskom Maghrebe (AQIM) na hraniciach medzi Alžírskom, Mali a Mauretániou. Pokračuje Líbyou rozdelenou medzi proturecké sily na západe, proegyptské sily na východe a Islamský štát v centrálnej časti. Nasleduje kontrarevolučný teror vojenského režimu v Egypte a jeho vojna proti al-Kajde na Sinajskom polostrove.
Ďalej vojenská intervencia Saudskej Arábie v Jemene a posilnenie pozícií al-Kajdy na Arabskom polostrove (AQAP) na východe Jemenu. Občianska vojna v Sýrii a Iraku medzi proiránskymi režimami, Islamským štátom, kurdskými milíciami a ďalšími účastníkmi. Nasleduje zintenzívnený konflikt medzi Izraelom a Palestíncami a hrozba vypuknutia nového sektárskeho konfliktu v Libanone v dôsledku zatiahnutia šiitského Hizballáhu do sýrskej vojny.
Ďalej obnovená vojna Turecka proti Kurdom a politická nestabilita v Turecku, ktorého voličstvo si vyberá medzi alternatívou prezidentskej diktatúry a neschopnosťou politikov zostaviť koaličnú vládu. Ďalej na sever je neustále zbrojenie v Azerbajdžane, ktorý sa intenzívne pripravuje na novú vojnu s Arménskom o Náhorný Karabach. Potom ruská okupácia Abcházska a Južného Osetska ako predmostí Ruska južne od hlavného kaukazského hrebeňa.
Nasleduje ruská anexia Krymu a potláčanie práv Krymských Tatárov, ako áj ruská okupácia podstatnej časti ukrajinského Donbasu. A napokon ruský vojenský nátlak na Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu a Poľsko a ruská kolonizácia do medzinárodných vôd v oblasti Severného pólu a nórskych Špicbergov. Medzi relatívne stabilné oblasti okolo Európy zatiaľ patrí len Maroko, Irán a Bielorusko, otázka znie dokedy.
Zdá se, že záujmom Spojených štátov je produkovať nestabilitu na Strednom Východe, aby nevznikla žiadna dostatočne silná regionálna mocnosť schopná postaviť sa záujmom USA v regióne. Spojené štáty podporili zvrhnutie diktátorských režimov v Afganistane, Iraku, Líbyi, Jemene a čiastočne i v Sýrii, ale ich jediným receptom na politické riešenie sú prechodné vlády a následne po voľbách koaličné vlády, plus prenos zodpovednosti za bezpečnosť na domáce bezpečnostné zložky a armády vycvičené a vyzbrojené Spojenými štátmi. Vo všetkých prípadoch sa ale ukázalo, že tento recept vôbec nefunguje a vedie len k destabilizácii, ktorá vytvára obrovské problémy pre susednú Európsku úniu, zatiaľ čo USA nezasahuje vôbec.
Európská únia je ohrozená nestabilitou v jej susedstve vyvolávanou cudzími veľmocami, predovšetkým Spojenými štátmi, Ruskom a Čínou. Európska únia je dnes pod bezpečnostným protektorátom Spojených štátov – toto je skutočná tvár dnešnej NATO. Mali by sme si ale uvedomiť, že nikto – ani USA, ani Rusko, ani nikto iný nebude vystupovať v záujme Európskej únie, ak to nebude i záujmom danej veľmoci. Zahraničnopolitické postoje EÚ nemajú vo svete váhu, pretože za nimi nestojí armáda, na rozdiel od zahraničnej politiky USA, Ruska a Číny. Dokiaľ se nevytvorí európska armáda, zahraničnopolitická impotencia EÚ a nerešpektovanie jej záujmov bude pokračovať.
Príčina 12 – spájanie rodín
Tradičná imigrácia do hlavných štátov Európy bola od 50. rokov XX. storočia hlavne z Pakistanu do Británie, z Turecka do Nemecka, z arabského Maghrebu (Alžírska, Maroka a Tuniska) do Francúzska, z rôznych utláčaných menšín vo svete (Kurdi, Tibeťania, Tamili, barmské menšiny) do Škandinávie. Pôvodní gastarbeiteri sa v cieľových krajinách usádzali a zakladali si tam svoje rodiny.
Dnešným novým trendom medzi prisťahovalcami tretej generácie sú rodinou dohodnuté manželstvá s občanmi krajín ich pôvodu (predovšetkýmm nevestami) a následný „import partnerov“ za účelom spájania rodín. Tieto praktiky vedú k posílňovaniu izolácie imigrantských komunít v cieľových krajinách, pretože v krajinách pôvodu tradične vychované manželky nemajú žiadne spojenie s európskou kultúrou, stoja tak v ceste úspešnej integrácii svojich detí a tým aj imigrantských komunit.
