
Čo robiť?
Ak si mám predstaviť, čo by som robil, keby sa okolo mňa rozbiehala občianska vojna, vzal by som okamžite svoju rodinu niekam do bezpečia. Najlepšie do zahraničia. Za každú cenu! Neváhal by som podniknúť čokoľvek, aby som ich dostal cez akúkoľvek hranicu, kľudne aj schengenskú. Do vojnou zmietanej vlasti by som sa vrátil, až keď sú všetci v bezpečí. A predpokladám, že podobne by sa zachovali mnohí ďalší.
Kam ísť?
Ak by som bol obyvateľom tej časti Ukrajiny, ktorá je najviac proti Janukovyčovi, a preto môže očakávať najtvrdší štátny teror, vybral by som si smer svojho úteku asi nasledovne.
Určite by som sa vyhol Bielorusku, ktorému vládne šialenec. Tiež Rusku, pretože ono je hlavným spojencom režimu, ktorý zaťahuje moju vlasť do vojny. Asi by som tam nebol veľmi vítaný. Do Moldavska nepotrebujem víza, ani ma neoddeľuje schengenská hranica. Avšak ako prežiť v najchudobnejšej krajine Európy, odkiaľ smerovali tisíce ľudí do Istanbulu darovať svoje orgány, aby zabezpečili budúcnosť aspoň svojim deťom?
Technicky sa zdá Rumunsko ideálnou destináciou - je v bohatej Únii, pritom nemusím cez schengenskú hranicu. Avšak čo v krajine, kde sa ľudia neučili ruštinu ani počas komunistického režimu? V Maďarsku s jeho úplne nezrozumiteľným jazykom by to bolo ešte horšie - prekonávať ilegálne schengenskú hranicu nie je nič jednoduché. Keď už vynaložiť túto snahu, tak sa núkajú jediné možné destinácie, kde by sa moja rodina mala šancu aj dohovoriť - Poľsko, alebo... Slovensko!
Tým sa vyjasnila otázka Kam ísť: Sme jedným zo siedmich susedov Ukrajiny, jedným zo štyroch v EU. Ale: sme jedným z dvoch najpravdepodobnejších cieľov utečencov.
Koľko utečencov?
Na Ukrajine sa nachádza sedem kultúrno-historických regiónov, ktorých obyvatelia volili v posledných dvoch dekádach pronárodné, proeurópske a protiruské sily, čiže sily, ktoré sú hlavným terčom dnešného štátneho teroru. Na Halyči žije 5 miliónov ľudí, na Volyni 3,5 milióna a v Podolí 3 milióny. Kijevsko má 6,8 milióna obyvateľov, Pravobrežie (Poltava-Černigov) 3,8 milióna, Bukovina 0,9 milióna a Zakarpatie (Podkarpatská Rus) 1,2 milióna.
Dohromady to číta 24,2 milióna ľudí, čiže 54% obyvateľov štátu. Ak by sa rozhodlo utiecť 5% z tohoto množstva, bolo by to 1,2 milióna ľudí. Nech si štvrtina z tohto množstva vyberie technicky jednoduchšiu cestu do Moldavska a Rumunska - na Poľsko a Slovensko by zostalo 900 000 ľudí. Vzhľadom k dĺžke spoločnej hranice, historickým väzbám, počtu obyvateľov a postaveniu Poľska ako advokáta proeurópskej časti Ukrajiny, nech si tieto dve krajiny rozdelia utečencov v pomere 20:1.
Pripravujeme sa na to?
V tom prípade čaká Slovensko nápor 43 000 utečencov! Ak sa otcovia rodín predsa len rozhodnú vrátiť sa brániť svoju vlasť a svoje obydlia, stále tu môže byť vyše tridsaťtisíc utečencov. Preto sa ešte raz pýtam našich predstaviteľov: pripravujete na to našich občanov, naše hospodárstvo a našu infraštruktúru?