Nasledujúce riadky obsahujú schematicky zjednodušené zhrnutie významných politických procesov, ktoré za posledných 90 rokov viedli k arabskému zjednoteniu, alebo mu, naopak, bránili, ako aj vzťahy medzi Arabmi a najvýznamnejšími nearabskými menšinami - Kurdmi, Berbermi, Bédžami, darfúrskymi, juhosudánskymi a juhomauretánskymi čiernymi Afričanmi. Treba si uvedomiť, že arabský svet obsahuje len časť moslimských štátov a nezahrnuje moslimské oblasti ako Turecko, Irán, Pakistan, Strednú Áziu, Indiu, Malajziu, Indonéziu či Subsaharskú Afriku (tzv. Čiernu Afriku južne od Sahary).
Šerif Husajn: Prvý pokus o arabský národný štát (1918)
Na troskách rozpadajúcej sa Osmanskej ríše existovala v roku 1918 prvá šanca na vytvorenie arabského národného štátu v Mašriku (arabské územia východne od Egypta, opak Maghrebu) pod vedením hášimovskej dynastie v súlade so sériou dohôd z konca roku 1916 medzi vládcom Mekky šerifom Husajnom bin Alím a britským najvyšším poverencom pre Egypt sirom Henrym McMahonom.
Konkurenčná britská administrácia v Indii však vyjednala v máji 1916 tajnú britsko-francúzsko-ruskú Sykes-Picotovu dohodu, ktorej dôsledkom bolo rozdelenie územia medzi štyri hášimovské minikráľovstvá - Hidžáz a Sýriu, neskôr Irak a Zajordánsko, až bolo nakoniec jadro potenciálneho arabského štátu - Mekka a jej región Hidžáz - v roku 1925 okupované Saudskou Arábiou. Saudská okupácia Mekky a Mediny mala ďalekosiahle následky, keďže srdce moslimského sveta sa dostalo pod vládu salafistických islamistov. V tomto období získali nezávislosť tri arabské monarchie: (severný) Jemen (1918), Egypt (1922) a Irak (1932).
Arabská liga a porážka od Izraela
V marci 1945 založilo šesť arabských štátov - Egypt, Irak, Sýria, Zajordánsko, Libanon a Saudská Arábia - integračné zoskupenie Ligu arabských štátov, ku ktorej sa vzápätí pridal aj (severný) Jemen. Krátko na to získali Sýria a Zajordánsko úplnú nezávislosť (1946) ako ďalšie arabské štáty po Libanone (1943).
Keďže v máji 1948 mal skončiť britský mandát v Palestíne, v novembri 1947 rozhodlo Valné zhromaždenie OSN o jej rozdelení na židovský a arabský štát. Arabskí vodcovia nechceli rozdelenie Palestíny a vznik židovského štátu. Rozhorela sa občianska vojna, ktorá po vyhlásení nezávislosti Izraela v máji 1948 prerástla do vojny Ligy proti Izraelu. Tá skončila porážkou Ligy a rozdelením Palestíny medzi Izrael, Egypt a Zajordánsko, ktoré sa pripojením Predjordánska (dnešného palestínskeho Západného brehu) stalo Jordánskom. Zatiaľ čo Cyrenajka, Tripolsko a Fezzán sa zjednotili v kráľovstve Líbya (1951), armáda v Egypte zvrhla monarchiu a nastolila republiku (1952).
Násir: Pokusy o arabské zjednotenie zhora
S rozpadajúcim sa britským a francúzskym kolonializmom získali nezávislosť Maroko, Tunisko, Sudán (1956) a Mauretánia (1960), zatiaľ čo Iračania zvrhli monarchiu (1958). Krátko po tom, čo v novembri 1956 Eisenhowerova a Chruščovova vláda zasadili smrteľnú ranu britskému a francúzskemu kolonializmu a egyptský vodca Násir sa ocitol na vrchole moci, začali arabské vlády so sériou neúspešných pokusov o zjednotenie zhora.
Pod hrozbou rastu komunistických strán vznikli vo februári 1958 dve konkurenčné súštátia - násirovská republikánska Zjednotená arabská republika / ZAR medzi Egyptom a Sýriou a hášimovská monarchistická Arabská federácia medzi Irakom a Jordánskom, ktorá sa však po polroku rozpadla po republikánskej „revolúcii" (vojenskom prevrate) v Iraku. Naopak, Násirova ZAR vytvorila konfederáciu s Jemenom (severným) - Spojené arabské štáty. Sýria a (severný) Jemen sa síce odtrhli v roku 1961, Egypt sa však vzdal dedičstva ZAR až v roku 1971 po Násirovej smrti.
60. roky: Arab proti Arabovi
Šesťesiate roky sa niesli v znamení množstva krvavých epizód Studenej vojny: kurdsko-irackej vojny (1961-70), vojny v Sudáne medzi moslimskými Arabmi a prevažne pohanskými čiernymi Afričanmi (1955-72), severojemenskej vojny medzi šiitskou (zajditskou) monarchiou a prevažne sunitskými republikánmi (1962-70), juhojemenskej antikoloniálnej vojny (1963-67), vojny v Dhofare medzi sunitskými a komunistickými separatistami a ománskou ibaditskou monarchiou (1962-75), ktorá nadviazala na vojnu v Zelených horách (1954-60) medzi ibaditským imamátom Omán a probritským sultanátom Maskat, konfliktu medzi Moslimským bratstvom a panarabskými socialistami v Sýrii (1964), arabsko-izraelských vojen - Šesťdňovej (1967) a Jomkippurskej (1973), až po jordánsko-palestínsky Čierny september (1970). Po vojne s Francúzskom sa osamostatnilo Alžírsko (1962) a arabský svet zachvátili socialistické „revolúcie" (v skutočnosti vojenské prevraty) - panarabská socialistická v Iraku a Sýrii (1963), komunistická v Alžírsku (1965) a Južnom Jemene (1967) či beduínsko-socialistická v Líbyi (1969).
Kaddáfí: Ďalšie zjednocovanie zhora
Ihneď po Násirovej smrti panarabskú iniciatívu prevzal novopečený líbyjský vodca Kaddáfí, ktorý stál za rôznymi obmenami Federácie arabských republík medzi Egyptom, Líbyou, Sudánom a Sýriou v rokoch 1972-77. Paralelne však vyjednal s Tuniskom nenaplnenú Arabskú islamskú republiku (1974).
Rozkol roku 1979: Islamská revolúcia, Camp David a povstanie v Mekke
Koniec panarabským projektom zasadila trojnásobná geopolitická zmena v roku 1979. Víťazstvom islamskej revolúcie v Iráne v januári stratil Západ kľúčového spojenca v oblasti, zatiaľ čo marcovým podpisom egyptsko-izraelskej mierovej zmluvy z Camp David sa ním stal Egypt. Udalosti len dotvorilo náboženské otvorenie Saudskej Arábie po novembrovej porážke wahábitských povstalcov v Mekke.
Kým Egypt sa po smrti Anwara Sadata a nástupe Husního Mubaraka k moci v októbri 1981 izoloval z tábora republikánskeho panarabského nacionalizmu a jeho členstvo v Arabskej lige bolo pozastavené, v septembri 1980 vypukla dlhá iránsko-iracká vojna, ktorá natrvalo znepriatelila dva bratské ba'athistické režimy, sunitský režim Saddáma Husajna v prevažne šiitskom Iraku a šiitský (alavitský) režim Háfiza Asada v prevažne sunitskej Sýrii. Masaker obyvateľstva mesta Hamá a prívržencov Moslimského bratstva v Sýrii (1982) a šiitské povstanie v Iraku (1980) len potvrdili rozpad panarabizmu.
Zapojenie sa Sýrie do libanonskej občianskej vojny najprv proti drúzom a sunitom a neskôr proti kresťanom viedlo medzi maronitskými kresťanmi k obnoveniu fenického nacionalizmu, ktorý nepovažoval Libanoncov za súčasť Arabov. Ďalšou epizódou vnútroarabského konfliktu bola nepriama vojna medzi Marokom a Alžírskom v Západnej Sahare (1979-91), ktorej dôsledkom bolo vystúpenie Maroka z Organizácie africkej jednoty (1984; dnes Africká únia) a výstavba 2700 km dlhého múru okolo Marokom anektovanej Západnej Sahary (1980-87).
Saudská monarchia, ktorá získala veľké sebavedomie ropnými šokmi v rokoch 1973 a 1979, vyvážila mocenský vplyv domácich wahábitov egyptskými, sýrskymi a inými arabskými exulantmi z Moslimského bratstva a stala sa tak hlavnou arabskou veľmocou prijateľnou aj pre obyvateľstvo moslimských štátov s protiwahábitskými náladami, ako Indonéziu, Pakistan, Turecko či mnohé arabské štáty, a jednou z hlavných mocností v afgánskom džiháde proti Sovietskemu zväzu. Po iránskej revolúcii sa objavila hrozba zjednotenia šiitsko-arabských území obklopujúcich na ropu bohatý Perzský záliv - od iránskeho Chúzestánu (bývalého Arabistánu) cez južný Irak, saudský región al-Ahsá, až po Bahrajn. Saudi preto združili satelitné emiráty, Kuvajt, Bahrajn, Katar, Spojené arabské emiráty a Omán, do Rady pre spoluprácu v Zálive (1981), ktorá sa v ďalších desaťročiach stala dejiskom hospodárskeho boomu reprezentovaného novopečenou arabskou metropolou Dubaj.
Oteplenie roku 1989
K prechodnému otepleniu došlo na konci Studenej vojny a po ukončení iracko-iránskej vojny (1988), najmä však v roku 1989. Keď v novembri 1988 exilová Palestínska národná rada uznala štát Izrael a rezolúcie OSN o Palestíne, prijala riešenie dvoch štátov v Palestíne (arabského a židovského) a vyhlásila nezávislosť Palestíny, v decembri palestínsky „prezident" Arafat vystúpil vo Valnom zhromaždení OSN a do začiatku roku 1989 uznalo palestínsky štát vyše 90 krajín.
Vo februári podpísali vlády Maroka, Alžírska, Tuniska, Líbye a Mauretánie zmluvu o založení Únie arabského Maghrebu a v máji bolo obnovené členstvo Egypta v Arabskej lige. V máji 1990, päť mesiacov pred zjednotením Nemecka, sa zjednotil Jemen.
Vojna v Zálive a nové rozdelenie
V dobe, keď bolo Alžírsko zamestnané prechodom k mnohostraníckemu systému a Libanonci naplno implementovali mierovú zmluvu z Taífu, vojská Saddáma Husajna 2. augusta nečakane obsadili Kuvajt, ktorý bol 8. augusta Irakom anektovaný. Následná americko-iracká Vojna v Zálive znovu rozdelila arabský svet, keď sa na stranu Kuvajtu pridala Saudská Arábia, Sýria a Egypt a Maroko, zatiaľ čo Líbya, Sudán, Mauretánia a Palestínčania sa pripojili na stranu Iraku.
Izolácia Líbye v arabskom svete viedla Kaddáfího k „prebehnutiu" od panarabizmu k panafrikanizmu a stal sa hlavným sponzorom budúcej Africkej únie. Počas bojov v Zálive prebehol na opačnom konci arabského sveta, v južnej Mauretánii, masaker príslušníkov černošských menšín, najmä Fulbov.
Potom, čo armáda zrušila alžírske miestne voľby v januári 1991, keď hrozilo víťazstvo islamistov, vypukla 10-ročná občianska vojna medzi nacionalistami a džihádistami (trvala až do roku 2002). V roku 1990 tiež naplno prepuklo Kaddáfím podporované povstanie berberských Tuaregov v Nigeri a Mali (do 1995), ktorého výdobytkom bol vznik autonómneho regiónu Kidal v Mali.
Po vyhnaní Iračanov z Kuvajtu vypuklo v marci povstanie irackých šiitov, ktorí štyri týždne kontrolovali južný a stredný Irak. Následne odštartovalo kurdské povstanie, ktoré už Saddámovi nikdy neumožnilo zjednotiť Irak.
V septembri zavládlo v Západnej Sahare prímerie, avšak referendum o dekolonizácii plánované na rok 1992 sa dodnes neuskutočnilo. Na jar 1994 vyvolali juhojemenskí separatisti štvrřočnú vojnu za nezávislosť na Jemene a tiež vznikla palestínska autonómia na základe Dohôd z Oslo z predchádzajúceho leta.
Neoliberálne diktatúry
Po rozpade bipolárneho sveta stratilo rozdelenie arabského sveta na ideologické tábory svoje opodstatnenie a jednotlivé režimy sa transformovali na neoliberálne personálne diktatúry vodcov ako Husní Mubarak (Egypt), Háfiz al-Asad (Sýria), Saddám Husajn (Irak), Muammar Kaddáfí (Líbya), Zin el-Abidin ben Ali (Tunisko), Omar Bašír a Hasan al-Turábí (Sudán), Ali Abdulláh Sáleh (Jemen), Liamin Zerual (Alžírsko), Muavija Sajidi Ahmad Taja (Mauretánia) a Jásir Arafat (Palestína). Títo vodcovia získali podobné postavenie ako králi Fahd (Saudská Arábia), Hasan II. (Maroko) a Husajn bin Talál (Jordánsko) a akékoľvek arabské zjednotenie sa stalo ilúziou.
Republikánski vodcovia prevzali monarchistickú tradíciu, v niekoľkých štátoch sa pokúsili založiť si dynastie a pripraviť svojich synov na vládnutie po svojej smrti (Bašár al-Asad v Sýrii, Udaj Husajn v Iraku, Gamál Mubarak v Egypte, al-Sádí Kaddáfí v Líbyi, Ahmed Ali Abdulláh Sáleh v Jemene, Mohamed Sacher el-Materi v Tunisku).
Naopak, Katar s extrémnymi zásobami ropy a zemného plynu, sa po palácovom prevrate (1995) začal liberalizovať. Založenie najprv panarabskej (1996), neskôr celosvetovej (2006) spravodajskej televízie al-Džazíra, umiestnenie predsunutého velenia Centrálneho velenia USA (USCentCom) v Dohá (2002), usporiadanie XV. Ázijských hier v Dohá (2006) a zisk usporiadateľstva majstrovstiev sveta vo futbale (2022) z neho urobili veľmoc arabského sveta.
Pod taktovkou al-Kajdy
V rokoch 1992-96 hostil islamistický vojenský režim v Sudáne vodcu al-Kajdy Usámu bin Ládina. Neľahké šiitsko-sunitské vzťahy otrávila talibanská genocída šiitského obyvateľstva Afganistánu v rokoch 1998-2001 a saudskoarabská podpora masívnym konverziám zajditských šiitov k wahábizmu na severe Jemenu po roku 2004, ktorá viedla k zajditsko-šiitskému povstaniu hnutia Huthí kontrolujúceho dnes asi polovicu šiitských území v Jemene.
Po porážke islamistov v Alžírsku a Talibanu v Afganistane (2001) sa postupne vytvorili dve známe teroristické skupiny: al-Kajda v Maghrebe (AQIM), ktorá operuje v pohraničí medzi Alžírskom, Mauretániou, Mali, Nigerom, Líbyou a Čadom, a al-Kajda na Arabskom polostrove (AQAP) operujúca v Jemene a v Saudskej Arábii.
Po potlačení kabýlskej Čiernej jari (2001) nasledovalo uvoľnenie a berberský Tamazigt sa stal národným jazykom Alžírska, avšak medzi Kabylmi prevládlo hnutie za autonómiu.
Okupovaný Irak: etnokracia a vyňatie Kurdov z arabského národa
Po americkej invázii do Iraku v roku 2003 padol režim Saddáma Husajna. Po počiatočnom šiitsko-kurdskom "terore" proti dovtedy vládnucej menšine sunitov sa Irak stal etnokraciou s politickou scénou organizovanou pozdĺž etnických a konfesionálnych línií. Nová ústava definuje Irak ako federáciu a jeho kurdské, asýrske a turkomanské územia sú vyňaté z Arabského národa.
Koniec projektu Sudán
Moslimskí černosi v Darfúre, ktorých predtým sudánska vláda hojne využívala v bojoch proti pohanským a kresťanským černošským povstalcom z SPLA, zahájili vo februári 2003 povstanie. V lete sa však zmenilo v ich genocídu arabskými kočovníkmi, ktorí migrovali do ich oblastí v dôsledku katastrofálneho sucha. Po genocíde sa zrútila idea Sudánu ako moslimského štátu (sám bývalý islamistický vodca al-Turábí je černoch - Bédža) bez rozdielu rasy a Sudán sa stal arabským štátom.
Černošská povstalecká armáda SPLA sa zriekla sna o nábožensky a rasovo slobodnom Sudáne a podpísala s vládou mierovú zmluvu, ktorá založila predpoklady na oddelenie Južného Sudánu v júli 2011. Nasledoval mier s Bédžami vo Východnom Sudáne (2006) a čiastočný v Darfúre (2007), avšak odchod SPLA na juh zasial semienko súčasnej vojny v ďalších černošských regiónoch, v Núbskych horách a v Modrom Níle.
Nástup Moslimského bratstva a Arabská jar
Volebné víťazstvo Irackej islamskej strany v sunitskej časti Iraku v decembri 2005 a Hamásu v Palestíne v januári 2006 znamenalo prvé dve víťazstvá Moslimského bratstva v arabských parlamentných voľbách a zisk postov palestínskeho premiéra (Ismail Haníja) a irackého viceprezidenta (Tárik al-Hášimí).
Útoky na koptských kresťanov v Egypte po Novom roku 2011 boli predohrou k epochálnej zmene, ktorá odštartovala v Tunisku a zapísala sa do histórie ako Arabská jar. Demokratickými zmenami v Maroku v júni 2011 sa nielen dostal dialekt Arabov Západnej Sahary Hassaníja pod štátnu ochranu, ale berberský Tamazigt sa stal popri arabčine štátnym jazykom. Významná rola nafúskych Berberov v zvrhnutí Kaddáfího prispela k ich uznaniu aj v Líbyi.
Strany Moslimského bratstva zvíťazili v prvých slobodných voľbách v Tunisku (Hnutie obrody), v Maroku (Strana spravodlivosti a rozvoja) a v Egypte (Strana slobody a sprvodlivosti) a ich vodcovia sa stali premiérmi Tuniska (Hamadi Džebali), Maroka (Abdelilah Benkirane) a predsedom parlamentu Egypta (Saad al-Katatny). V septembri 2011 zahájilo Maroko a Jordánsko integráciu s Radou pre spoluprácu v Zálive.
