Hra s nulovým súčtom
Dnes však už vieme, že to bol len prechodný jav 90. rokov a že v skutočnosti sa globalizácia stáva pre Európu vysoko nevýhodnou. Na jednej strane sa čím ďalej, tým viac kvartérnych služieb presúva do Indie. Začalo to call centrami, ale dnes sa India stáva veľmocou v oblasti softvéru, právnických a auditorských služieb, dokonca v popisovaní RTG snímkov zo západných nemocníc. Na druhej strane je na amerických univerzitách najvyšší podiel študentov z Číny, ktorí po získaní elitného vzdelania buď získavajú ďalšie skúsenosti v popredných nadnárodných firmách alebo sa priamo vracajú do Číny. Tam svojimi znalosťami prispievajú k stále sa zlepšujúcemu know-how čínskych firiem.
V kombinácii so skupovaním nadnárodných firiem čínskym kapitálom sa tak Čína stáva technologickou veľmocou. Začalo to síce plastovými hračkami a lacnými tričkami, ale Čína už sama vyvíja kozmický program, magnetické vlaky či biotechnológie. Bolo bláznivé myslieť si, že my v Európe budeme z globalizácie ťažiť. Dokonca, priznajme si, pôvodná predstava o globalizácii, že Číňania, Indovia a ďalší nám budú slúžiť len tak zadarmo, bola predstavou rasistickou!
Naopak, v Európe nám orientácia na kvartérne služby a na hi-tech priemysel nepriniesla potrebný počet pracovných miest a vďaka zbavovaniu sa bežných priemyselných odvetví si musíme zvykať, že miera nezamestnanosti sa už nikdy nedostane na úroveň polovice deväťdesiatych rokov. S tým súvisí, že štát vyberá menej daní a prestáva mať dostatok prostriedkov nielen na podporu v nezamestnanosti, ale aj na tri fundamentálne funkcie sociálneho štátu - vzdelanie, zdravotníctvo a dôchodky, dokonca aj na armádu a bezpečnosť. Postupný zánik sociálneho štátu a hrozbu sociálnych nepokojov a sociálne motivovaných občianskych vojen v Európe nám prináša práve to, že sme uverili v blud medzinárodnej deľby práce v globalizácii.
Prečo sa európske štáty neoddlžujú
Ak neprehodnotíme náš postoj ku globalizácii, nepodarí sa odbúrať zadĺženosť európskych štátov, ako nám to sľubujú politici presadzujúci úsporné opatrenia. Naše ekonomiky totiž nemajú na to, aby sa stali zdrojom ďalších príjmov do štátneho rozpočtu, pretože naše obchody sú preplnené lacným tovarom z Ázie a naše podniky sa nemôžu stať konkurencieschopnými, ak neodbúrajú všetky predpisy na bezpečnosť pri práci, ekologické normy a platenie spotrebnej dane za palivá.
Ako vtip znie argumentácia gréckych nacionalistov, že po vystúpení z Eurozóny a znovuzavedení drachmy budú môcť svoju menu devalvovať a zvýšia tak atraktivitu svojej krajiny pre zahraničných turistov. Inými slovami, miesto toho, aby sa starali o priemysel, ktorý im pomôže splatiť dlhy, ešte viac zvyšujú svoju jednostrannú závislosť na cestovnom ruchu (po vzore banánových republík). V zosilnenej konkurencii zo strany Turecka, Indonézie, Thajska a ďalších destinácií sa tak vrhajú do pasce závislosti na náhlych rozhodnutiach klientov jediného hospodárskeho odvetvia.
Príkladom toho, že sa jedná o vážny štrukturálny problém, je Nemecko. Napriek tomu, že je počas krízy vnímané ako motor európskej ekonomiky, jeho výrazne exportne orientovaná ekonomika mu neprináša želaný efekt. Čím je export úspešnejší, tým viac sa na ňom podieľajú zahraniční subdodávatelia zo štátov s nízkymi nákladmi na prácu. O to viac nemeckej nekvalifikovanej pracovnej sily musia firmy prepúšťať a štátu rastú výdaje na nezamestnaných a chudobných. Takto vlastne rast nemeckého exportu priamo prispieva k zhoršovaniu verejných financií štátu a sociálnej situácie občanov.
Suverénny dlh ako hrobár demokracie
Začíname si uvedomovať, že tzv. suverénny dlh, s ktorým sa potýkajú takmer všetky európske štáty, sa stáva ničiteľom demokracie. Náplňou demokratickej politiky pred krízou bola súťaž, kde rozhodcami boli voliči a predmetom súťaženia bol spôsob napĺňania štátnej kasy a rozdeľovania prostriedkov z nej. Toto však končí a objavujú sa politické strany zamerané nie na presadzovanie záujmov svojich voličov, ale na „jediné možné riešenie". Tieto strany nepripúšťajú diskusiu o rozpočte a jediné riešenie vidia v podvolení sa diktátu finančných trhov. Typickou stranou založenou na tomto „imperatíve doby" je česká TOP09 ministra Kalouska. Suverénom v európskych štátoch prestáva byť ľud, národ, volič a stávajú sa ním finančné trhy.
Je užitočné zamyslieť sa nad tým, aký bude následok stavu, keď väčšina európskych štátov nebude schopná dostáť svojim finančným záväzkom. My si to nedokážeme dosť dobre predstaviť, ale môže sa stať, že africká minulosť sa stane európskou budúcnosťou. Ak sa čoraz väčšia časť dlhov ocitne v rukách finančných spoločností z Číny, Indie, Saudskej Arábie, ale aj Ruska, Brazílie, USA a ďalších štátov a európske štáty ich nebudú schopné splácať, je možné počítať s výkupom európskych nehnuteľností, výrobných kapacít, ale aj celých regiónov.
Európa sa môže stať cieľom neokolonializmu
Niektorí pozorovatelia už dnes tvrdia, že jednou z príčin tohtoročného hladomoru vo východnej Afrike bol masový výkup poľnohospodárskych pozemkov čínskymi, arabskými a inými investormi, ktorí tam pestujú exportné plodiny a nie plodiny, ktoré by živili miestne obyvateľstvo. Neoliberálni diktátori, proti ktorým povstali masy vo vlaňajšej Arabskej jari, preorientovali svoje poľnohospodárstva na proexportné plodiny, čím sa stali jednostranne závislé na USA a zrútilo sa zásobovanie potravinami, zanikla spústa pracovných miest. Čínske a ruské firmy s veľkým apetítom skupujú európske podniky. Arabské firmy takmer kúpili najvýznamnejšie americké prístavy.
Tu treba hľadať súčasných neokolonialistov. Spomeňme si, ako začala kolonizácia Afriky - budovaním obchodných staníc v prístavoch a v okolí prielivov, manipulovaním s financiami a s politikou domorodých štátov, monopolom na určité suroviny a obchodným nátlakom. Prístavmi dneška sú letiská, prielivmi sú diaľnice. Kde je zaručené, že holandských, portugalských, španielskych, francúzskych a britských kolonialistov v Afrike nenahradia čínski, indickí, arabskí, ruskí či americkí kolonialisti v Európe?
Spomeňme si na britskú alebo holandskú Východoindickú spoločnosť a uvidíme, že zo začiatku nemuseli nutne byť protagonistami kolonializmu samy štáty, ale aj štátnokapitalistické monopoly. Ak si uvedomíme, v akom stave sú armády jednotlivých európskych štátov, pochopíme, že akákoľvek obrana voči „vymáhačom dlhov" je vopred odsúdená na neúspech. Politici nám tvrdia, že v súčasnosti nám žiadne vojenské nebezpečenstvo nehrozí. Áno, toto platí do doby, kým sa Čína nestane svetovou ekonomikou číslo jedna a nezačne si uplatňovať svoje právo na rozhodujúcu rolu vo svete, a do doby, kým podstatnú časť medzinárodných bánk vlastniacich dlhy európskych štátov neskúpia ázijské banky. Prvou lastovičkou nech je ruská kúpa skupiny Volksbank.
Vlastizradná rola extrémnych nacionalistov
Európou sa v kríze rozmáha šovinizmus, zatiaľ síce len v myslení časti ekonómov, politikov a ich voličstva. Médiá sa však s obľubou vezú na vlne rivality medzi Slovákmi a Maďarmi, Čechmi a Nemcami, Srbmi a Albáncami, atď. Pri neexistencii európskej verejnej mienky je pre neokolonialistov veľmi jednoduché zneužívať túto rivalitu medzi národmi Európy. Vulgárne povedané, určite by sa našla nejaká pomerne veľká časť Slovákov, ktorá by čínskej okupácii Maďarska len zatlieskala, a podobne sa to dá povedať aj o mnohých Maďaroch vo vzťahu k Slovensku. V tejto perspektíve sa javí vystupovanie mnohých šovinistických strán typu maďarského Jobbik či slovenskej SNS ako vlastizradné.
Ak by mala Čína a ďalšie neokolonialistické štáty presadzovať ekonomické znovurozdelenie sveta a získanie bohatých (neo)kolónií, trúfli by si skôr na po zuby ozbrojené štáty juhovýchodnej Ázie a Perzského zálivu, či na bezbranné štáty Európy?
