Od školských lavíc nám bolo neustále vtĺkané do hlavy, že čím je vyšší podiel terciárnej sféry, čiže služieb, na národnom hospodárstve, tým je ekonomika vyspelejšia. Pritom historická paralela sa hľadala v prechode z agrárnej na industriálnu ekonomiku, keď podiel primárneho sektoru (poľnohospodárstva) na ekonomike postupne klesal a zvyšoval sa podiel sektoru sekundárneho (priemyslu). Na rozdiel od priemyslu, sektor služieb však ukazuje svoje limity. Tým, že sa vo vyspelých štátoch odbúrava priemysel, nedarí sa získavať adekvátny počet pracovných miest v sektore služieb. Služby tiež nie sú schopné generovať rast ekonomiky v situácii, keď sa priemysel postupne vytráca. Pri tom všetkom nám v Európe pribúdajú hordy absolventov vysokých škôl, ktorí sa nemajú kde zamestnať, zatiaľ čo v odborných profesiách nemá kto robiť.
Bez vlastného priemyslu sme vydierateľní
Orientáciou ekonomík Európy na služby sa dopúšťame aj neodpustiteľného bezpečnostného rizika, totiž vydierateľnosti od ázijských priemyslových mocností. Je pravdou, že Čína a India sú v súčasnosti plne závislé na vývoze do vyspelých štátov. Avšak majú možnosť túto svoju jednostrannú závislosť odbúrať postupným zvyšovaním významu domácej spotreby. Ak dosiahne podiel domácej spotreby na výrobe určitú úroveň, zabezpečí sa tým, že ani strata dopytu z Európy nebude mať na ekonomiky ázijských mocností zničujúci vplyv. Treba si uvedomiť, že prevažná väčšina obyvateľstva týchto štátov je na extrémnu chudobu a nestabilitu zvyknutá, bude preto odolnejšia k otrasom miestnej ekonomiky.
Skutočnosť, že si ázijské mocnosti budú môcť dovoliť krátkodobé alebo strednodobé výpadky exportu do Európy, povedie k možnosti Európu vydierať. Situácia sa môže v mnohom podobať plynovým krízam, ktoré Rusko pravidelne využíva na vydieranie EÚ (aj keď oficiálnym terčom býva Ukrajina). Na rozdiel od ekonomicky bezvýznamného Ruska sa však Čína stáva dielňou sveta a speje k postaveniu najväčšej svetovej ekonomiky. Pre Európu, ktorej priemysel tvorí stále menej významnú časť hospodárstva a dovoz priemyselných výrobkov z Ázie je životne dôležitý, však môže krátkodobý výpadok dovozu znamenať katastrofu.
Čína získava naše know-how legálne!
Mnohí ekonómovia na Západe žili donedávna v nádeji, že takýto vývoj nie je možný už len preto, že podstatnú časť priemyselných podnikov v Číne a inde ovládajú západné nadnárodné spoločnosti a že know-how je aj tak v rukách západných firiem. Dnes však už vieme, že tieto nadnárodné spoločnosti sa voči nám Európanom dennodenne dopúšťajú vlastizrady. Napríklad Čína umožňuje nadnárodným spoločnostiam podnikanie predovšetkým v spoločných podnikoch a podmienkou je zdieľanie know-how. Ďalšou skutočnosťou je, že čínskemu štátnokapitalistickému systému nerobí žiadny problém sústrediť kapitál a kupovať západné značkové firmy vrátane ich know-how. Čiže nie je pravdou, že sa jedná len o nelegálne kopírovanie.
Vďaka nahradzovaniu závislosti na vývoze na Západ domácou spotrebou a vďaka schopnosti koncentrovať kapitál a legálnou cestou získavať západné know-how sa ázijské mocnosti stávajú nie bezpečnostným rizikom, ale priam potenciálnou hrozbou tragického konca Európy. Je známe z histórie, že štáty, ktoré sa z pozadia dostávajú na ekonomické výslnie, majú so zvyšujúcim sa sebavedomím a asertivitou tendenciu k snahe o prerozdeľovanie trhov, zatiaľ čo tie na výslní si svoje trhy a vplyv chcú udržať.
Vojna o nástupníctvo po americkej hegemónii?
Pri nemožnosti kompromisu sa niektorá z nastupujúcich ekonomík vždy uchýlila k vojne celosvetového významu. Tak sa vzbúrilo Francúzsko proti upadajúcej hegemónii Holandska vo Vojnách Ľudovíta XIV. (Devolučná vojna 1667-68, Nizozemská vojna 1772-78, Deväťročná vojna 1888-97, Vojna o španielske dedičstvo 1702-13), Francúzsko proti upadajúcej prvej hegemónii Británie v Revolučných a Napoleonských vojnách (Vojna Prvej koalície 1792-97, Druhej koalície 1798-1802, Tretej koalície 1803-06, Štvrtej koalície 1806-07, Piatej koalície 1809, Šiestej koalície 1812-14 a Siedmej koalície 1815), ako aj Nemecko proti upadajúcej druhej hegemónii Británie vo Svetových vojnách (Prvá svetová vojna 1914-18, Druhá svetová vojna 1939-45).
Možnosť takejto vojny niektorej z nastupujúcich ázijských mocností (najmä Číny) proti upadajúcej hegemónii Ameriky je vysoko pravdepodobná. V prípade, že sa Európska únia postaví na stranu Ameriky a že Čína využije vývozné embargo proti Západu, by Európa vojnu prehrala skôr než by sa začala. Nie je vôbec dôležité, či by takú vojnu vyhrali USA alebo ich vyzývateľ. Je jasné, že Amerika by takú vojnu nemohla vyhrať sama a potrebovala by spojencov. A ak by bolo spojencom napríklad Rusko, po vyhranej vojne by si určite žiadalo svoj podiel na korysti. A čo by bolo jednoduchšie rozdeľovať, než vplyv nad bezbrannými európskymi spojencami? Hrozí nám tak nové rozdelenie Európy.
Slepá ulica menom Vysokoškolské vzdelanie pre každého
Sektorom služieb by Európa žiadnu vojnu vyhrať nemohla a urýchlená obnova priemyslu by nebola možná vzhľadom k nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily. V Európe je totiž premnožené obyvateľstvo s vysokoškolským vzdelaním predovšetkým ekonomického a právnického zamerania, zatiaľ čo je tu nedostatok stredoškolsky a technicky vzdelaných kvalifikovaných kádrov.
Problém je v tom, že ak niekto vychodí určitý typ školy, je pod jeho úroveň robiť určité zamestnania. Z toho máme následky, že nezamestnanosť je vysoká, ale uchádzačov o prácu v niektorých profesiách je nedostatok. To je prvý problematický dosledok filozofie "vysoká škola každému". A druhým problematickým dosledkom je, že mnoho nekvalitných vysokých škôl odčerpáva odborníkov z mála kvalitných vysokých škol, pretože počet vysokoškolských odborníkov nie je neobmedzený. Kvalita tak upadá u tých dobrých i u tých horších.
Už dávno neplatia sebavedomé poučky o nemeckej pracovnej morálke či o šikovných českých ručičkách. Za ostatných 20 rokov sa nám, s výnimkou Škandinávie, podarilo zaistiť, aby bolo naše školstvo dokonale nekonkurencieschopné. Veľké množstvo priemerne až podpriemerne vzdelaných absolventov vysokých škôl, zanikajúce učňovské školstvo, jednostranné zameranie cudzojazyčného vzdelávania na angličtinu, atď. Zameranie európskeho školského systému priam vyzýva k ešte väčšiemu prisťahovalectvu zamestnancov nižších profesií z moslimských štátov, a tým k podmínovaniu európskeho spoločenského a politického systému kvôli narastajúcemu konfliktu medzi domorodým obyvateľstvom a prisťahovalcami.
