Nechcem sa na tomto mieste venovať hospodárskej kríze, nezamestnanosti, getám Karibčanov, Nigérijčanov či Pakistancov, ani viesť spor o to, či sú rabujúci mladí rovnakej alebo rôznej farby pleti. Tomu sa dosť venujú iní. Mám však ďalších niekoľko otázok na zamyslenie:
Čo bulvárne médiá, ktoré do nás neustále hustia, čo všetko robia tzv. celebrity, ako nakupujú, cestujú, konzumujú, rozhadzujú? A že tie celebrity sú jednými z nás, sú to naše vzory, podľa ktorých sa máme správať všetci a vlastniť všetko, čo vlastnia oni?
Čo reklama, ktorá nás presviedča, čo všetko "slušný" človek musí nevyhnutne vlastniť? Čudujeme sa potom, že mládež túži konzumovať to, na čo nemá?
Čo mydlové opery a sitkomy, ktoré ukazujú, ako žije "normálny" človek? Že ľudia strávia za telkou hodiny a hodiny, vidia, že aj bez práce sú koláče? Prečo by to potom neskúsili aj v realite?
Čo spravodajské televízie, ktoré v priamom prenose ukazujú nielen vojny, ale aj to, ako celé hodiny mládež beztrestne rabuje a polícia sa ani nepriblíži?
Čo prebujnelý systém práv - práva detí, práva zvierat, atď., vďaka ktorému sme dospeli tam, že udrieť dieťa po zadku je trestný čin?
Čo starí rodičia, ktorí namiesto toho, aby sa starali o vnúčatá a vštepovali im lásku a morálne hodnoty, si radšej ďalej budujú svoju kariéru? A ďalej chceme posúvať vek odchodu do dôchodku? A to ešte v lepšom prípade. V horšom prípade sa starí rodičia svojich vnúčat ani nedožijú, pretože rodičia sú "cool", keď si do tridsiatky či štyridsiatky budujú kariéru a deti majú až potom?
Čo rodičia, ako majú vôbec vedieť, čo ich deti robia, keď oni pracujú či sa zabávajú od rána do večera a lásku a životné hodnoty ich deťom vštepujú neskúsené platené slúžky, ktoré ešte ani samy nemali deti? A rodičia potom deťom splnia, čo im na očiach vidia, aby si kupovali ich priazeň? Že deti potom tyranizujú svoje okolie?
(Jeden kamarát mi rozprával, že bol v Londýne na návštevy rodiny, kde boli práve príbuzní zo Slovenska. Deti s liberálnou anglickou výchovou vraj úplne samozrejme tyranizovali tie slovenské, lebo sú k dravosti a dominancii učené už od malička.)
Čo škola, ktorá úplne rezignovala na výchovu, disciplínu a vedomosti a venuje sa len kreativite, osobnej výlučnosti a potrebe vyjadriť názor za každú cenu aj na veci, ktorým sa nerozumieme? A čo učitelia, ktorí sa za posledných sto rokov premenili z prirodzených autorít na šaškov, ktorí trpia samomluvou pred katedrou a nikto ich nepočúva? Že BBC hovorí o lúpiacich gangoch detí vo veku 12 až 15 rokov?
Čo polícia, ktorá tvrdí (počul som to na BBC!), že vodné delá a slzný plyn nie sú hodné 21. storočia, a preto ich vo výzbroji nemá?
Čo rozovierajúce sa nožnice mdzi sociálnymi skupinami? Čo chudobnejúca stredná trieda, ktorá platí čím ďalej tým viac v škole či u lekára, nemá potom za čo kupovať kvalitné európske výrobky, ale len tie lacné čínske, a tak sa zatvárajú európske podniky a ľudia nebudú mať nielen za čo kupovať, ale ani kam chodiť pracovať?
A nakoniec si predsa len neodpustím aj jednu otázku s etnickým podtextom: Čo londýnska City, kde medzi hordami dobre platených, v oblekoch uháňajúcich a superdôležito sa tváriacich mladíkov človek veľmi zriedka stretne černocha či moslima? To je tá integrácia prisťahovalcov, o ktorej neustále hovoríme?
A ešte jedna: Zabudli sme, že deti vedia byť veľmi kruté, pretože nemajú zábrany? Zabudli sme na deti, ktoré za Kultúrnej revolúcie v Číne svojich rodičov s hrdosťou udávali a za vlády Červených Kmérov v Kambodži či občianskych vojen v Rwande, Sierra Leone, Libérii či Kongu ich dokonca s pôžitkom strieľali?
Samozrejme, moje otázky obsahujú veľa vecí, ktoré sú pritiahnuté za vlasy. Obávam sa však, že naša prehnaná viera v pokrok nás onedlho dobehne. Jedno sa zdá byť isté: veľmi sa rozovierajú nožnice medzi našimi potrebami, túžbami, očakávaniami a právami na strane jednej a medzi našimi vedomosťami a schopnosťami, morálnou spôsobilosťou a ekonomickými možnosťami na strane druhej. Naša pýcha na to, že už žijeme v 21. storočí, je asi väčšia ako náš rozum.
