Objavujú sa ale aj opatrné zamyslenia nad tým, akú úlohu zohrávajú médiá v celkovom smerovaní a nálade v spoločnosti, aj o ich vplyve na politiku. Necítim sa byť odborníkom na novinársku etiku, mám ale svoje vlastné kritériá. Také laické, ľudské, možno iba podvedomé. A občas sa neovládnem: keď vidím, ako sa hrubo pošliapavajú zásady ako pravdivosť, zdvorilosť, rešpekt. Keď sa necitlivo zraňuje, keď sa hrá na najnižšie pudy. Čítanosť ako hlavný cieľ... dôležitejšia než serióznosť? Vytáča ma to najmä v kultúre či športe. Ale nielen tam: ovplyvňujete verejnú mienku, atmosféru, emócie. Vaša tretia či siedma či ktorá je to veľmoc má veľkú silu, a vy to dobre viete. Ste naozaj presvedčení, že nie je čo zlepšovať? Ja teda nie: nemôžem mlčať, keď narazím na signály, že veľmoc trpí malomocenstvom - a ubližuje.
***
Traja hrdinovia klávesnicových zjazdoviek M. Červený, T. Čorej a P. Kováč sa 20.2. predviedli minimálne v dvoch disciplínach: neobjektívnosť a chrapúnstvo. Už pri nadpise článku „Čo všetko (ne)hľadať za tým, že Vlhová jazdí slabo“ som spozornel. Na majstrovstvách sveta Peťa potvrdila, že patrí do absolútnej svetovej špičky (7. a 5. miesto). Majstri jedovatého pera to označia za „slabé“ a kruto jej naložia zhrnutím celej „slabej sezóny“. Vzápätí kritizujú bulvárne médiá za kladenie “nemiestnych“ otázok na príčiny týchto výsledkov. A ako to decko v nadpise nezaváhajú a všetky tieto stupídne otázky na plnú hubu zopakujú. Nestačilo iba naznačiť, treba si to alibisticky vychutnať – veď to nie my: „Mamííí, ONI povedali škaredé...!“
Ak je tu niečo dokonale nemiestne, sú to úvahy nad príjmami z reklamy. Všetci dobre vieme, ako málo tento pseudoštát urobil pre Petine úspechy. Všetci vieme, že nebyť obetavej podpory rodiny a najbližšieho okolia dnes by sme nemali zastúpenie v svetovej špičke. „Dobrovoľné“ vystavenie na oči bulváru – z čoho asi tak majú títo ľudia žiť? A čo vás, pisálkov s pravidelným mesačným platom vôbec oprávňuje sa nad týmto verejne zamýšľať?
Dorazila ma zmienka o reklame na „smetiarskych autách.“ Hovorí totiž úplne všetko – nie o Peti, ale o chrapúnstve a zapáchajúcom úmysle autorov. Nenapísali názov firmy, napísali „smetiarske autá.“ Nevybrali si reklamu na džús. Vybrali si smetiarov. Džús vonia. Smeti smrdia...
Záver článku sa snaží vyznieť ako manuál krištáľovo čistej žičlivosti. Nevydalo, v celom kontexte to vyznieva dokonale falošne. Objavil som ale vďaka tomu nové slovo - žlčlivosť. Autori nahádzali slová ako „zvedavé otázky,“ „citlivé záležitosti,“ „špekulácie,“ „zraniť“ do odpadkového kontajnera svojich žlčníkov, zamiešali, a vy... a vyšli z celého článku ako totálni lúzri. Tento slalom ste prehrali, páni redaktori. Netrafili ste jedinú bránku. O fair play ste už niekedy počuli? Aha, tak nič...
V celom článku som nenašiel jediné slovo podpory či vďaky. Ani len náznak pozitívnej emócie, žiadne želanie ďalších úspechov. Nič, len odpadkový puch. Vďaka nemu nie som schopný vyriešiť neodbytnú záhadu: čo vlastne, pre svätého Rossignola, chceli autori týmto článkom povedať? A komu???
Ospravedlňujem sa P. Vlhovej za familiárne oslovenie. Dovolil som si ho preto, že ju neskutočne obdivujem, veľmi jej fandím a mám ju rád ako úprimné, čestné dievča, ktoré sa rado smeje. Veľmi dúfam, že si svoj očarujúci úsmev nedá pokaziť malomocnými článkami.
Podobne pozitívny vzťah k slovenským novinárom sa mi zatiaľ nepodarilo vypestovať. Zasa raz ma nasrali...
