Môj príspevok nie je vysoko odborný z oblasti pedagogiky ani pokus definovať novú koncepciu v školstve. Bolo ich mnoho a ani jedna sa nezaviedla do praxe. Budú to skôr niektoré osobné skúsenosti a výsledky pozorovania vývoja v školstve.
Nedávno som počúval rozhovor s učiteľkou, ktorá strávila určitý čas vo Fínsku. Pri jednom rozhovore spomenula, že na Slovensku je učiteľkou. Fíni prejavili obdiv nad tým ako sa dostala na pedagogickú dráhu. V Škandinávskych štátoch sú prísne kritériá, ktoré musí splňovať záujemca o takúto školu. Je zrejmé, že v týchto krajinách je postavenie učiteľa na inej úrovni ako u nás, o čom svedčí aj moja opačná skúsenosť s postavením a výberovými kritériami na učiteľa.
Sledoval som jednu vedomostnú súťaž v ktorej bola otázka „nad ktorými písmenami slovenskej abecedy sa píše mäkčeň“. Odpoveď znela „neviem“. Prekvapujúcejšia bola odpoveď na druhú otázku pre maturantku. „Na ktorú školu sa hlásite po maturite“. Odpoveď znela „na Pedagogickú“.
Moje nasledujúce skúsenosti sú tiež z poznania o vzdelávaní u nás. Mám dojem, že naše vnúčatá sú vzdelanejšie ak my v ich veku. Učivo preberajú rýchlejším tempom, učia sa cudzie jazyky. Na príjmacích pohovoroch na vysoké školy sa to neprejavuje. Naopak dekani Vysokých škôl sa sťažujú, že prichádzajú čoraz slabšie ročníky, minimálne na technické smery. V čom je teda problém, kde sa „strácajú“ vedomosti.
Čoraz častejšie sa vedú spory, či je dôležitá matematika alebo slovenčina, poprípade cudzie jazyky. Zrejme sú dôležité všetky predmety, no nie každý musí mať na všetko „bunky“. Ja mám skúsenosť, že od učiteľa záleží aký vzťah študent získa ku konkrétnemu predmetu a ako vie študenta zaujať. Nielen medzi predmetmi ale aj v rámci predmetu sú diskusie, čo je dôležitejšie. Typickým príkladom je slovenský jazyk. V prvých ročníkoch žiaci obyčajne získajú averziu voči tomuto predmetu "bifľovaním" zložitej gramatiky, diktátmi, vybranými slovami namiesto pestovania lásky k materinskému jazyku, čítaním textov, recitovaním veršov slovenských autorov. To platí hlavne pre vyššie ročníky. Skončil som technickú strednú školu a vždy ma poteší, keď viem zarecitovať verše našich básnikov a často zahanbím aj gymnazistov. Viedol nás k tomu náš slovenčinár , pre ktorého bol dôležitejší predniesť pekný verš ako presný rok narodenia autora. Na záver by som chcel, z môjho pohľadu, sa pokúsiť stručne vyjadriť svoje postrehy a námety na tento dôležitý odbor. Ako zlepšiť výsledky v školstve.
V spolupráci so zahraničnými odborníkmi zvoliť presné princípy reformy a určiť harmonogram ich aplikácie do praxe.
Uchádzač na štúdium na pedagogickú školu musí zniesť najprísnejšie kritériá na odborné vedomosti aj psychologické predpoklady. Najlepšie podľa overených kritérií v zahraničí. Týmto nárokom musí odpovedať aj postavenie a odmeňovanie absolventov takýchto škôl. Nie podľa odborárskych tabuliek.
Na kvalifikovanosti učiteľov závisí kvalita toho najviac dôležitého pre mladú generáciu – vzdelania. Poznal som učiteľov, ktorí mali dosť ľahostajný postoj ku vzdelávaniu ale aj väčšinu pedagógov, ktorým záležalo na každom žiakovi. Učiteľstvo bolo pre nich poslaním. Tento rozdiel sa musí prejaviť aj na odmeňovaní.
Odmeňovanie v tomto sektore, ako aj celkove v štátnych službách, sa musí približovať súkromnému sektoru, kde odmeňovanie iba čiastočne závisí od rokov praxe a tzv. tabuliek.
Pravidelné kontroly kvalifikovanosti pedagógov s možnosťou individuálnej prípravy alebo odborných kurzov.
Podporovať len tie školy, ktoré sú pre spoločnosť dôležité. Inými slovami zrušiť školy, ktoré produkujú absolventov na úrad práce. Zefektívniť aj základné a stredné školy.
Spoplatniť tie odbory vysokých škôl z ktorých absolventi odchádzajú do zahraničia. Spoplatnenie má byť len zálohové (fiktívne), ktoré bude po odpracovaní dohodnutého počtu rokov odpustené. Kvalifikovaní ľudia budú chýbať čoraz viac a treba si ich chrániť. Neznamená to, že trebárs absolvent takejto školy nemôže ísť pracovať do zahraničia. Poznám prípady, že vyspelé štáty rady zaplatia náklady na štúdium, len aby získali človeka so žiadanou profesiou. Tiet prostriedky by mali ísť samozrejme školám z ktorých odborník vzišiel. Je to podobné ako keď my zahraničnému investorovi dávame rôzne, aj daňové úľavy. Prečo by mal byť finančný kapitál a technológie dotované a ľudský kapitál nie? Súčasné nesystémové rozhodnutie vlády je: „školiť viac lekárov za peniaze daňových poplatníkov “. Tieto otázky by mali byť riešené koncepčne v rámci EÚ. Poznám prípad lekára zo Slovenska, ktorý žije v Kanade. Má dve deti, pôjdu študovať medecínu, jedno v Kanade druhé na Slovensko(rozumej zadarmo).
Celkové zlepšenie postavenie učiteľa vrátane ochrany voči agresivite rodičov a študentov
Týchto niekoľko návrhov, je pre vládu oveľa dôležitejšie a ťažšie realizovať ako nesystémové opatrenia typu „zadarmo“. Realizácia týchto opatrení a mnoho ďalších je časovo a odborne náročná. A to je dôvod prečo sú pre politikov nezaujímavé. To isté platí pre zdravotníctvo,
riešenie rómskej otázky alebo napr. aj riešenie vlastníckych práv k pôde. Raz sa však musí začať riešenie týchto aj problémov, ináč ostaneme montážnou dielňou EÚ.
