Spravím všetky dôležité zápisy do triednej knihy, porátam žiakov, a pozerám sa po laviciach.
V strednom rade dvaja chlapci ťukajú výpočty do kalkulačiek. Za nimi ďalší to isté. V zadnej lavici sa skupinka chlapcov potichu o niečom vážne rozpráva.
Priamo predo mnou sedí ukecaný chlapec. Vyzerá ako finalista superstar. Neustále kecá. Jeho spolusediaca si obkresľuje plagát nejakej skupiny centrofixkou na priehľadný obrus. Nevidím aká je to skupina. Rozprávajú sa o hudbe.
Práve som sa dozvedela výsledok výpočtov. Chyba vyšla 26 na 1. Superstarista im pritaká, že je to tak a vráti sa naspäť k debate. Skupina na obruse sa volá Good Charlotte. Už som tuším od nich niečo počula. Posledný rad vyzerá, že sa pripravuje na ostatné hodiny. Všetci majú oči zahĺbené v knihách.
Práve som si všimla smetný kôš. Trošku mi tvarom pripomína lietajúci dom v Prahe. Asi si ho nakreslím. Rozmýšľam, čo ho drží pokope. Tá stena, o ktorú je opretý?
Ále. práve som si všimla Notebook... Bože, ja som ale všímavá.
Ukecaný superstarista si kreslí niečo do zošita. Žeby som počula dobre? AC DC? V súvislosti snimi sa mi vybavuje, ako mi bývalý rozprával historky zo školy. Hodina slovenčiny na ZŠ. Z rozhlasu sa ozvalo: "Hmm, hmm... Pozor, pozor,... oznam... Našiel sa peračník s nápisom AC štyri DC... Komu patrí nech sa hlási u riaditeľky školy..."
Dievčatá v zadných laviciach majú vážny problém. Plyšovú hračku, ktorej nik nevie prísť na meno. je to lev, pes alebo len neurčitý sploštený plyšák?
Som zlá. Nepúšťam študentov na internet. Ale chlapci boli zlatí. Chceli zapôsobiť, a milo sa usmievali. Ale ja som neoblomná. Ešte stále som pod drobnohľadom. Takže si nemôžem dovoliť púšťať ich len tak cez hodinu pobehovať po škole. S úsmevom mi odpovedajú - chápeme. Veď aj ja ich.
Dnes som prechádzala cez moje srdcové mestečko. Tu som študovala a potom rok pôsobila. Srdce mi zaplesalo, a ja som si vzdychla. Jáj, chcem sa sem vrátiť.
Práve sa hlasovalo za triedneho pokladníka. Janka vyhrala. Väčšina za ňu hlasovala...
A čo chápem? Ich... Veď aj ja som bola puberťáčka. A boli to tie najkrajšie roky. Keď sme mohli, vždy sme sa uliali. Ách, kde sú tie časy?
A teraz musím ja hrať tú zlú. Dávať pozor a zakazovať. Lenže, doba sa zmenila. Študáci môžu, učitelia nie. Im sa to prepečie, a nám nie. Niekedy mám pocit, že sa svet za tých posledných 10 rokov otočil naopak.
Kedysi ľudia chodili úplne opačne. Na hlavách mali topánky a na nohách čiapky. Namiesto nechtov na nohách si strihali vlasy na hlavách. Keď pršalo, spievali si a zhlboka dýchali. Keď sa chceli rozprávať, používali malé tabuľky, na ktoré písali iba jednoduché slová. Viac sa tam ani nezmestilo. A preto bolo všade všetko jednoduché a krásne...
