Videla som nádherných mladých ľudí, ktorí hrali na sláčikových nástrojoch.
Čas bol spomalený, prelieval sa ako voda. Bol tekutý.
Slnko svietilo ostro ako v zime. Škeriace sa zimné slnko, ktoré ale prenikavo bodalo do očí. Lúče sa lámali akoby na ľade, snehovo sa odrážali.
Ale všade bolo teplo. Príjemne teplúčko.
Bola som uchvátená pozorovaním ženy, ktorá hrala na čele. Bola nahá, vlasy jej poletovali okolo hlavy a celá bola posiata drobnými kvapôčkami, ktoré sa trblietali na jej tele ako kúsky ľadu.
Drobné kvapky na ňu padali zo sláka, ktorým hrala.
S hudbou, ktorá žblnkotavo vychádzala z útrob nástroja, vychádzala aj voda. Slák mal namiesto vlascov tenké ľadové vlákna, ktoré sa hraním roztápali a vytryskovali dookola. Pôsobením tejto hudby, sa mi v tele vylučovali hormóny šťastia, a ja som rástla, dvíhala sa a vystierala. Cítila som sa, akoby mi niekto vdýchol druhý život.
Na tvári som mala blažený úsmev, ktorí majú všetci šťastní blázni. Srdce mi bilo na poplach. Konečne som ho cítila. Nie boľavo a tupo, ale sviežo a hravo si poletovalo vo mne. Moja prázdna telesná schránka sa zapĺňala. Pretekal mnou život. Vlieval sa do mňa a vyvieral mnou. Mohla som ho vytriasať vlasmi, končekmi prstov, vypúšťať ústami. A tak som kričala a otriasala si ruky, točila sa dookola a všade som posielala kvapky života...
