Môj otec je Stredoslovák, aj keď väčšiu časť života žije v Trenčíne. Keďže som po ňom zdedila trošku talentu, moja životná púť bola presne vytýčená. Pokračovala som v štúdiu na škole, kam chodil aj on. A tak som začala chodiť do Kremnice. Toto päťtisícové mestečko som poznala odmalička. A tak som svoje najkrajšie pubertálne roky strávila v mestečku, ktoré sa stalo mojím srdcovým.
Vysokú školu som si vybrala v Banskej Bystrici. Len na skok do Kremnice. Z internátu som z okna videla vysielač na Skalke. Vždy mi srdce zaplesalo, keď som si predstavila, že pod ním leží „moja“ Kremnica.
Žiadosti do zamestnania som si poslala skoro po celom Slovensku. Okrem východu. Ten sa mi zdal už veľmi ďaleko. Chodila som z pohovoru, na pohovor, čítala odpovede typu, že nemajú pre mňa miesto a zúfala si, že sa asi nezamestnám. Posledné pozvanie na pohovor bolo v Kremnici. Tak som sa tešila, že navštívim „moje“ mestečko, starú školu, uvidím obľúbené miesta.
Po týždni mi prišla odpoveď. Zobrali ma. Bola som nadšená. Chystala som sa na návrat stratenej dcéry. Cítila som sa tam dobre. Zvláštne bolo, tykať si so svojimi bývalými učiteľmi a sedieť v kabinete. Ale zvykla som si. Chodila som na týždňovky. Tým istým autobusom, stým istým šoférom.
So šoférom sme už boli starí známi. Už z diaľky sme sa na seba usmievali. Krútil hlavou, keď som si pýtala lístok do Žiaru a nie do Zvolena, alebo Bystrice. Raz sa ma spýtal:
„Slečna, a vy ešte stále študujete?“
A ja som mu odpovedala:
„Chvalabohu už nie.“
„ A prečo stále cestujete tým istým smerom?“
„ Momentálne za prácou.“
„ Vy musíte mať ten kraj veľmi rada.“ Vtedy som si uvedomila, že asi áno.
Po roku v Kremnici, som sa vrátila do rodného Trenčína. Stále som ale dúfala, že odtiaľ opäť ubziknem.
Tento rok som začala cestovať znova tým istým autobusom. Znova vystupujem v Žiari, alebo vo Zvolene. Stretla som sa aj s „mojím“ šoférom. Prekvapene sa na mňa pozrel, a spýtal sa:
„ Kde ste boli celý rok?“
„ Doma, ale už budem opäť cestovať týmto smerom.“
„ Kam to bude tentoraz slečna?“
„ Do Zvolena.“
„ A pokračovanie?“
„ Do Banskej Štiavnice.“
„ Vy si nedáte pokoj stými banskými mestami?“
Usmiala som sa a pomyslela si. Asi nie, je mi to súdené. A tak som vymenila malé mestečko za väčšie. Opustila som päťtisícovú Kremnicu, aby som pokračovala v desaťtisícovej Štiavnici. Čo bude nasledovať ďalej, neviem. Ale ako sa hovorí o banských mestách:
„ Zaspatá Kremnica, opitá Štiavnica a pyšná Bystrica.“
Do môjho trojlístku chýba už len Bystrica. ;-)
