Ako (sa) rozprávame, ako píšeme a čo z toho vyplýva...

Od útleho detstva používame jazyk. Na prenos informácií. Celá rodina sa teší z prvého slova, z toho, že človiečik vie podať informáciu o sebe, komunikuje s okolím, vyjadrí, čo cíti, čo si myslí, čo chce, čo nechce, aký má názor..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Od útleho detstva teda používame jazyk. Na Slovensku slovenský. Teda, často si to myslíme. Ba, aj do pŕs by sme sa bili, akí sme Slováci, národovci.

 Náš otec bol slovenčinár. Dal si záležať, aby sme slovenčinu nielen ovládali, ale aj ovládali na čím lepšej úrovni. Slovom aj písmom. Netvrdím, že som v tom bezchybný, naopak, iste urobím nejednu chybu. V reči, aj v písme. Nehovoriac o tom, že moja mama, ktorá ma učila krasopis, by sa na moje písmo už nemohla ani pozerať. Preto radšej nepíšem rukou. Ale nie o tom som chcel.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Keď počúvam našich moderátorov vo verejnoprávnych médiách, rôzne, prepytujem, "celebrity", alebo našich "akože" politikov, tak ma bolia uši. Toľko sme hrdí na svoju vlasť, na svoj národ, na športoviskách kričíme Slovenskoooo, Slovenskoooo, ale náš jazyk slovenský je ako ošklbaný, chudobný príbuzný. Všimnite si, ako ľudia často vykajú - "nevedel by ste", miesto nevedeli by ste, "neni", miesto nie je, "napadlo ma", miesto napadlo mi.A takto by som mohol nájsť veľa prehreškov voči nášmu jazyku, A určite by ste ma bohate doplnili. Podobné je to v písme. Nielenže na sociálnych sieťach je to nepísané pravidlo, že sa nepoužívajú veľké písmená, čiarky, ale keď vidím v príspevkoch "hrubicu", teda nesprávne používanie mäkkého a tvrdého i, y, tak to pre mňa hodne vypovedá o autorovi. Niekedy ide o nedbalosť, niekedy o nevedomosť. V každom prípade neúctu k základnej kultúrnej hodnote, ktorú ako národ vlastníme. K nášmu jazyku.

Skryť Vypnúť reklamu

 Lepšie to nie je ani v prípade obsahu.Nevdojak mi tu znova napadla myšlienka súdruha Brežneva (to som už spomínal v blogu Obhajovanie vlastných záujmov), že veci treba nazývať pravým menom. A to je druhá stránka toho, ako (sa) rozprávame a ako píšeme. Nie sme často ochotní nazývať veci pravými menami. Teda hovoriť pravdu. Kvôli úzko vlastným, možno aj nekalým záujmom. Pritom je to zdrojom nedorozumení, následne chybných záverov a zlých riešení. Navyše sprevádzaných zavádzajúcimi, spravidla negatívnymi emóciami, ktoré bývajú až príčinou psychosomatických ochorení. Navyše nehovoriť pravdivo, čo si myslíme, teda vedome, či nevedome klamať je veľmi neekonomické, namáhavé. Ten, kto nehovorí pravdu si musí pamätať, kde a ako zaklamal, čo zbytočne zamestnáva a zaťažuje pamäť. Ibaže je to tomu človeku jedno, že pôsobí nedôveryhodne a prípadne je rovno za klamára. A tým pádom nie veľmi obľúbený, prípadne rovno ostrakizovaný (vylúčený zo spoločnosti). To je nepríjemné, lebo tak, či tak, sme tvory spoločenské a v tej spoločnosti chceme byť na nejakom prijateľnom mieste rebríčka, milovaný, oceňovaný, alebo aspoň obľúbený. Niečo ako byť v tabuľke športových tímov na čele. Alebo sa držať v prijateľnom strede, keď už nie sme majstri. Niečo, ako zápasník suma, ktorý je dobrý, keď má viac víťazstiev ako porážok - kachi-koshi (kačikoši). Nebudem o tom, aké to má emocionálne a všeobecne psychologické konzekvencie (dôsledky), čo z toho pramení. V osobnom aj vo verejnom živote. To si zrejme domyslíte.

Skryť Vypnúť reklamu

 Len tak zo záujmu som sa pozrel na blogy, ktoré dnes ľudia čítajú. Hlavne, aby som vedel, čo autori píšu. Aké posolstvo ponúkajú. Hneď v názve blogu. Okrem náučných (geografických, historických), "oddychových" a kulinárskych tém, sú tam hlavne vyjadrenia k politike. Súčasnej aj nedávnej. Ak napíše autor napr. pandémia bezohľadnosti, už v názve je, pre mňa, emočne negatívne sýtené posolstvo. Niekedy je to posolstvo ironizujúce, niekedy, na môj vkus, pomerne agresívne. Vlastne ani neviem, čo chce autor zdielať. Nie o nejakých faktoch, ktoré reinterpretuje a vysvetľuje menej akože chápavým spoluobčanom, ale o sebe, o tom, čo si myslí, čo sám chce priniesť ostatným, čitateľom, spoločenstvu ľudí, v ktorom žije.

Skryť Vypnúť reklamu

 Živím sa slovom. Dlhé roky ich počúvam, aj vyslovujem, rozprávam. A hlavne sa snažím zistiť, čo mi hovoriaci chce povedať. Ako sa cíti, aké má ťažkosti, čo ho trápi. Čo mi chce povedať priamo aj sprostredkovane, skryte, nevedome. Možno aj nechtiac. Tak sledujem aj bežný život, aj politiku. A dnes, okrem koronakrízy, máme na programe nové programové vyhlásenie vlády.

 Pochopiteľne som si aspoň "prebehol", viac-menej prečítal programové vyhlásenie vlády. Viaceré veci ma potešili. V úvode dôraz a záväzok hovoriť pravdu, potom časť o fungovaní štátu, pokiaľ som porozumel a bol schopný evidovať plány pre súdnictvo. Menej ma potešil oddiel o zdravotníctve, nielen rozsahom menším ako napr. oddiel doprava, ale aj absenciou financovania špeciálnej ambulantnej sféry. No, nič to. Nie je to recept na nedeľný koláč. Som spokojný, že sa tam objavila potravinová sebestačnosť, mnohé témy a oblasti, ktoré potrebujú riešenia - vzdelávanie, pôdohospodárstvo a lesné hospodárstvo, ochrana životného prostredia. V rámci možností mojej pozornosti som prebehol aspoň to, na čo v tých oddieloch mysleli. Ale objavili sa veci, ktoré sa mi nepáčia a nesúhlasím s nimi. Napr. konštatovanie, že vláda "Spojené štáty americké považuje za kľúčového spojenca vzhľadom na ich jedinečné spôsobilosti nevyhnutné pre kolektívnu obranu", čo ako-tak vyvažuje dodatok "ktorými európski spojenci nedisponujú." Možno je to tak, nie som odborník, len, žiaľ, ako bežný občan nevidím tie jedinečné spôsobilosti, ale, podľa mňa, neoprávnené a arogantné zasahovanie a vyvolávanie lokálnych vojenských konfliktov. Preto by som USA nenazval kľúčovým spojencom, skôr nutným zlom. Prečo? Lebo, Európa, ktorú ja považujem za kľúčovú pre Slovensko, s USA, celkovo vzaté, vychádzať musí. Na druhej strane konštatovanie, že "Naša euroatlantická orientácia je zároveň vyjadrením toho, že napriek chybám a nedostatkom, neexistuje lepšia alternatíva", je aspoň náznak kritičnosti ku konaniu NATO a v prvom rade USA, avšak pokračovanie "ktorá by pri rešpektovaní a ochrane individuálnych ľudských práv a základných slobôd ponúkala pre svojich občanov vyššiu mieru prosperity, bezpečnosti a spoločnej ochrany zdieľaných hodnôt", je v kontexte známych svetových reálií konštatovanie minimálne diskutabilné, až tristné (smutné, trúchlivé, nudné, trápne) . Dúfam, že tvrdenie, že "Aj po našej integrácii do európskych a transatlantických štruktúr zostávame suverénnym štátom", bude mať vláda na pamäti pri rozhodovaniach napr. o prítomnosti cudzích vojsť na území SR.

 Toľko o napísanom posolstve vlády. Už len, aby aspoň časť týchto plánov vláda realizovala. Asi by bolo dobré pridať sa k jej záväzku a hovoriť si pravdu, konať podľa nej. Koniec-koncov, tým jej (teda tej vláde) najviac pomôžeme naplniť zámery a zmeniť kvalitu života pre všetkých občanov. Len ona (tá vláda) musí vedieť, že ak sa nám niečo nebude páčiť, tak to budeme pomenúvať pravým menom a povieme jej to. Dúfam, že bude počúvať..

Eduard Gemza

Eduard Gemza

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  6x

Som lekár, psychiater, pracoval som ako sekundárny lekár aj primár psychiatrického oddelenia nemocnice, aj v psychiatrickej nemocnici, teraz pracujem na privátnej ambulancii, venujem sa biologickej psychiatrii, aj psychoterapii. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu