Samuel Marec o.i. napísal "A za celý ten čas, teda za desať rokov, sme sa v lepšom prípade nepohli nikam a v horšom akurát tak do zadku" a ešte "Politika sa zbanalizovala a zagresívnila. Vtedy bolo v parlamente pár divných jednotlivcov, dnes je to presne naopak: je ich tam pár normálnych." A v závere "Za tých desať rokov sme sa fakt prinajlepšom nepohli nikam a politicky a spoločensky sme na tom výrazne horšie. Vízia je nula a väčšinu ľudí už žiadna vízia ani nezaujíma."
Na to som zareagoval s tým, že "Slovensko nemá základnú ideu a, že nevidím ani takú osobnosť/ také osobnosti, ktorá/ktoré by ju formulovali, tobôž bdeli nad jej napĺňaním, alebo ju rovno napĺňali."
Ak mi jeho status znel smutne a rezignovane, tak moja reakcia bola doslova depresívna a cítil som hanbu, že to vzdávam.
Ale, prešlo pár dní a zrazu som cítil potrebu aspoň sa verejne vyjadriť k tomu, čo, mám pocit, je jeden z problémov Slovenska a čo mi k tomu beží hlavou. Chcel som len tak na fb, ale potom som zistil, že by toho malo byť viac a že by bolo dobré, keď už nie inak, predsa len hľadať tú cestu (teda na začiatok pokúsiť sa aspoň pomenovať problém) ako z toho slovenského marazmu von. Prišiel som z ambulancie a, reku, idem písať. Ale na blogu Sme som sa nemohol prihlásiť. Pustil som to z hlavy. Napísal som do Sme, že sa nemôžem prihlásiť. A dnes som to skúsil a toto je výsledok. Nie, nič svetoborné, žiadne analýzy, tobôž rady, príkazy a zákazy, len pár myšlienok, úvaha. Napriek názvu sa nechcem venovať tej biologickej časti bytosti zvanej človek, skôr mi napadlo upozorniť na niektoré aspekty časti sociálnej a psychickej.
Už som napísal a povedal viackrát a na rôznych miestach, možno aj v nejakom blogu, že si myslím, a dnes som si to prebehnúc ústavu potvrdil, že Slovenská republika nemá základnú ideu. Teda, prečo, s akým zámerom vznikla. Aspoň ja som nenašiel explicitnú (jasne vyjadrenú) formuláciu základnej idey nášho štátu, Niečo v zmysle, republika vzniká/vznikla preto a preto. Niečo ako "s cieľom osobného šťastia občana". Rozumiete, niečo ako Bhutánske kráľovstvo, kde sa nemeria hrubý domáci produkt, ale hrubé domáce šťastie. Poviete, jedna lastovička leto nerobí. Môžete uveriť Barabášovi a všetkým iným možným informačným zdrojom, že reálne existuje štát, kde sa o niečo také idealistické usilujú a, aspoň, do istej miery sa im to darí, alebo uveriť nemusíte. Môže niečo také idealistické byť Vašim snom, alebo to môžete považovať len za utopistický výmysel rojkov. Je fakt, že žijeme v dobe pretechnizovanej, previrtualizovanej a navyše precovidovanej, v spoločnosti, kde peniaze a moc znamenajú viac ako morálne hodnoty (ako úcta, spolupatričnosť, pravdovravnosť, zodpovednosť a iné) a láska (k sebe samému, k iným ľuďom, k prírode) a navyše hyperkritickej (zvyčajne k niekomu a niečomu inému viac než k sebe). Je tiež fakt, že nežijeme kdesi izolovaní v horách Tibetu. Je to zo sveta snov (niečo ako idea štátu), ale kým máme sny, žijeme a určite sú sny na to, aby sa napĺňali.
Moje slová znejú, možno, ako čistý idealizmus, ale nie je to tak. Tá súvislosť bude zrejmá, len čo Vám napíšem, ako to všetko súvisí s mentálnym zdravím. Je všeobecne známe, že medicína sa zaoberá človekom po stránke telesnej a duševnej. Tradujú sa štyri základné medicínske odbory, chirurgia, interná, pediatria a gynekológia. Vo Francúzsku je ich údajne päť. Patrí tam aj psychiatria. A, či sa Vám to bude páčiť, alebo nie, súhlasím s tým. A vysvetlím aj prečo. No, preto, že akokoľvek sú všetky telesné orgány a telesné systémy dôležité pre život, riadi, kontroluje a koordinuje ich činnosť mozog, centrálny nervový systém a teda psyché - duša, náš duševný život. Telesné ochorenia sú, pochopiteľne, akceptované a takmer všetky medicínske odbory sa venujú im. To je v poriadku. Veď, keď máte čo i len chrípku, tak pôjdete za svojim praktickým lekárom, s infarktom myokardu za kardiológom, so zlomeninou predlaktia za chirurgom. Nikto to nebude nejako mimoriadne riešiť. Ale čo s dušou? Od pradávna sa spája jednak s bláznovstvom, tzv. faxensyndŕom, potom s kopou viac-menej záhadných a čudných ochorení a nakoniec a najmä s intelektom. Ten odstup, ktorí majú od psychiatrie bežní ľudia je teda celkom zrozumiteľný, horšie je, že nedostatočný dôraz na vzdelanie v psychiatrii na školách vytvára ten odstup, ba dešpekt až ostrakizmus aj do radov zdravotníkov. Podľa mňa, ako asi vyplýva z uvedeného, na škodu tým zdravotníkom a na škodu ich pacientom/klientom. Ale aj odstup, ktorý má bežný občan je na škodu. Je na škodu každému a celej spoločnosti, že ľudia nemajú povedomie o psychike, duši, duševných chorobách a ani o svojom duševnom živote. Nepíšem o živote duchovnom, lebo ten nechávam na boha a na vieru (zámerne nepíšem na cirkev). Ten odstup a antipatiu vyjadrujú už tie bežné nadávky do debilov, idiotov, bláznov. Aj keď si to nechceme priznať veľmi nám záleží na tom, za akého inteligentného, múdreho nás považujú iní. Málokto sa považuje za menej múdreho, ako je, nie? Dlhé roky, ba stáročia bola inteligencia a múdrosť merítkom, kritériom spoločenského postavenia. Toho, na akom mieste v spoločenskom rebríčku sme (pozri taký staroveký Rím, viedli ho často filozofi - ľudia milujúci múdrosť). A priznať duševnú chorobu, znamená ešte stále, výrazný pokles v spoločenskom rebríčku. A to napriek tomu, že bohatý hlupák s funkciou, postavením, mocou je dnes "namber van" a pravidlá a hodnoty spoločenského rebríčka sa ostatné desaťročia výrazne menia, alebo možno stáročia existujú paralelne s tým prvým. Tak, či onak byť chudobný, akokoľvek inteligentný a múdry, ba aj psychicky zdravý a mentálne výkonný je menej. Nechcem filozofovať, ale len si spomeňte na to, na akom stupni spoločenského rebríčka bol v minulosti a je dosiaľ lekár, či učiteľ, oproti podnikateľovi, zbohatlíkovi. Zo vzdelaných ľudí, žiaľbohu (toto nebudem vysvetľovať), asi len právnici mali, majú a budú mať zaručené vysoké postavenie v oboch spoločenských rebríčkoch.
Ale, aby som k tej súvislosti medzi psychickým a sociálnym. Z uvedeného je asi každému zrejmé, že spoločnosť bude mať takú úroveň, aký bude psychický, mentálny stav každého jedného občana, tobôž lídrov. A, samozrejme, ako tí lídri svoje mentálne nastavenie pretavia na vodcovskú prácu. Prečo to píšem? Lebo v tom statuse Sama Marca mi implicitne (nevyjadrené priamo) znelo, že náš štát opakovane vedú ľudia nekompetentní. A to nielen kvôli úrovni inteligencie, toho, čo sa označuje ako IQ (inteligenčný kvocient), ale aj kvôli úrovni EQ (emocionálneho kvocientu) a toho, čo by som označil za SQ (sociálny kvocient), súboru schopností vnímať a reflektovať stav a potreby spoločnosti a v duchu zákonov písaných aj nepísaných napĺňať programy a úlohy plynúce z riadenia štátu v prospech každého občana (nie napr. akejkoľvek firmy, štátu, či v prospech svoj). Dosiaľ sa proste akosi vyrovnané, integrované a intelektovo, emocionálne a sociálne inteligentné silné osobnosti do riadenia štátu nedostali, alebo skôr nehrnuli a ak aj, tak to vzdali a odišli, alebo boli odídení. Napriek tomu, že na Slovensku je objektívne dosť veľké percento schopných ľudí, odborníkov vo svojich odboroch, dokonca svetovo uznávaných a cenených, do politiky sa nehrnú. Jednak sa uživia svojou prácou a tiež, zrejme, nemajú túžbu po moci a povedia si, že politika je "pánske huncútstvo" a môžeš sa v nej len "zašpiniť". Opakovane vyberáme z toho, čo sa ponúka. A to je, spravidla, nízka, až veľmi nízka kvalita. Intelektoví, emocionálni a sociálne handicapovaní "maloroľníci". Teraz, v kritickom období pandémie, je nielen stále zjavnejšie, že už na začiatku nebolo formulované, prečo, s akým cieľom naša republika vzniká, ale dosiaľ sa asi nikto touto otázkou nezaoberal a nezaoberá. A pritom práve teraz, keď a keďže ľudia nemajú víziu, by sme to potrebovali ako soľ. A tiež, osobnosť alebo osobnosti, ktoré by ten štát viedli ku konkrétnemu cieľu.
Myslel som si, že zvládnutie prvých vĺn pandémie otvorí oči nekompetentným kompetentným a pochopia aspoň to, že zdravie je na prvom mieste. Nielenže to nepochopili, ale viac alebo menej udržiavali oheň sváru a nespokojnosti, ktorý zapálili dezinformácie a hoaxy ohľadne covidovej infekcie, protiepidemických opatrení, očkovania. Mali plné ústa "vďaky" zdravotníkom, ale tá sa práve zhmotnila do zníženia rozpočtu pre zdravotníctvo pre budúci rok, do zníženia odvodov za poistencov štátu a do neriešenia ambulantného sektora. Školstvo, veda a výskum boli, stále sú a pravdepodobne budú na tom podobne. Je pravda, že škola zvyčajne naučí človeka čítať a písať, to môžete každý vidieť v početných diskusiách na sociálnych sieťach, žiaľ, často nenaučí myslieť, tobôž myslieť kriticky. To môžete vidieť tamtiež. Preto máme také nízke percento vakcinácie obyvateľstva a takému Nórsku, Dánsku môžeme len závidieť. Pokiaľ viem, tiež to tam nemajú povinné, ale je dosť pravdepodobné, že úroveň intelektu a sociálneho intelektu tam bude vyššia. Ono to užívanie demokracie asi nebude len o nekritickom, alebo hyperkritickom vyjadrovaní (spravidla k veciam, ktorým ľudia nerozumejú) a o za každú cenu sebapresadzujúcom, až agresívnom správaní (napr. voči očkujúcim zdravotníkom). Asi bude naozaj závisieť od úrovne vzdelania, informovanosti, kritického myslenia, dodržiavania pravidiel a zodpovednosti voči sebe aj iným.
Takto to vyzerá, že s tým hľadaním správnych lídrov to bude problém už kvôli úrovni elektorátu (občanov, ktorí sa zúčastňujú vo voľbách). A zvýšenie vzdelanostnej, intelektovej a sociálne intelektovej úrovne obyvateľstva je beh na dlhé trate. Napriek tomu, že Slovensko sa považuje za štát, kde žije skoro 70% veriacich, boh (ktorý je láska) v reálnom živote takmer absentuje. Ideály komunizmu a socializmu (až na pár myšlienok, našťastie) vyšli z módy a bežný občan je cez tridsať rokov masírovaný trhom, globálnou ekonomikou, "rakovinovo" rastúcimi informačnými (často skôr dezinformačnými) médiami a vzdelávaný na "gúgli" (však preto máme pár miliónov "odborníkov" na všetko, najviac na medicínu a zdravotníctvo a na školstvo). Keď to tak zrátam a zhrniem, tak mi z toho vychádza hodnotovo aj informačne dosť zmätený občan. Už na fakulte som kamarátom, a to bol "socializmus", povedal, že to bude chcieť mravčiu prácu a včeliu usilovnosť, zmeniť systém a to platí dosiaľ. Ale aj tak si myslím, že stojí za to kultivovať človeka aj spoločnosť. Bude to roboty ako na kostole. Ale ako múdro hovorí taoizmus, cesta je cieľ. A všetkých pozdravujem.
